Tunis 2003, časť druhá 3/3

Tak všetko raz skončí a tento deň bol našim posledným v Tunise. Ráno sme sa rozhodli ešte obkrúžiť poloostrov Capo Bon. Ale hneď ako sme opustili naše luxusné ubytovanie, začalo silno pršať. Po zlých a zablatených asfaltkách, sme v prepchatej premávke spravili za hodinu ledva 30 kilometrov, ale zato sme boli špinaví ako regulérne svine. Žiaľ bolo jasné, že Capo Bon budeme musieť nechať na inokedy. Rozlúčili sme sa s ním na piesočnej pláži, kde sme napriek dažďu blbli v poslednom piesku a kulisou nám bolo rozbúrené stredozemné more. Jednoducho strašný gýč.

Pláž na Capo Bon

Čas, ktorý sme ušetrili skrátením cesty sme sa rozhodli venovať Kartagu. Tak ako to honosne znie, tak veľké sklamanie nás tam čakalo. Kopec železa, kopec buriny a medzitým nič zaujímavé, za polhodinu nebolo čo pozerať. Takže zas voľný čas do odchodu lode. Vybrali sme sa do malého mestečka Sidi. Keď už sme sa toľko venovali Star Wars, tak prečo nenavštíviť miesta, kde sultán ukradol Žofreyovi Angeliku a podpálili mu loď. Nakoniec z toho vyšla malebná dedina nad zálivom, skombinovaná v bielo modrých farbách, čo sa nápadne podobalo farebným kombináciám známym z Grécka. Na miestnej tržnici sme sa rozhodli nakúpiť nejaké suveníry a overiť si naše skúsenosti so zjednávaním ceny. Mal som čas a rozhodol som sa postupovať príručkovo. Chcel som kúpiť ťavu z dreva, a tak som si ako krok číslo 1 - obišiel všetky obchodíky a zistil vyvolávacie ceny. Krok číslo 2 - vošiel som do obchodíku a vybral ťavu, ktorú som chcel a spýtal som sa na cenu. Krok číslo 3 - ponúkol som tretinu. Krok posledný - hra na nervy. Stále som trval na svojom, z času na čas som sa zatváril, že odchádzam a asi po polhodine som sa k motorke vrátil s najlacnejšou ťavou. Keďže aj chalani chceli ťavu, "no nekup to, když je to tak levný", zobral som ich do obchodíku. Predavač ma zbadal a zasyčal „you no entry you are saboteur“. No v tom si všimol drobčeka Ondra. a z jeho úst vyšlo „boxer???“ A tak som mu odpovedal „NO, he is wrestler.“ A bolo po probléme. Keď sme už odchádzali s Ondrovými ťavami, ponúkol nám ešte bubon. Takže znova nasledoval krok číslo 1 - 4 , navyše spestrený rozdupaním hlineného bubna ako dôkazu, že ten drevený ozaj nie je žiadny shit, ale kvalitný tovar.

No a toto už je vážne tuniské finále, naposledy natankujeme lacný benzín doplna a potom najkratšou cestou do prístavu odovzdať tuniským colníkom zelené potvrdenie. Trojhodinové čakanie na loď sme si spestrili debatou s Rakúšanmi pri ich dodávke plnej KTM. Nedali sa nevidieť ich povýšenecké pohľady na naše cestovné endurá, keď oni mali naložené samé ostré stroje. Sľúbili nám na lodi pustiť video, ale akosi na to zabudli, po tom, čo im Ondro pustil z kamery pár záberov brodenia a nejaké jazdy v púšti, najmä Michalove skoky s afrikou cez duny. Pokrik „alfi komm hier“ a následne ich tváre so sánkami dole, to bolo presne to, čo naše egá potrebovali. No ruku na srdce, komu nerobí dobre chváliť sa a ešte k tomu vidieť, že to konkrétny príjemca žerie s otvorenou hubou? Na nasledujúcich 25 hodín nás pohltila loď.

Záverečný presun z Janova bol jeden veľký očistec, loď nás vyhodila presne o polnoci a my sme mali pocit, že sa dáme rovno na cestu. Pepo s Michalom idú na Brenner a my smerujeme na Villach. Okolo štvrtej nad ránom je úžasná kosa, prší a sme neznesiteľne unavení. V momente, keď už Ondrovi od únavy nestačili pruhy na diaľnici, rozhodli sme sa to zapichnúť na trávnatom placku miestnej Agipky. Na zem sme dali karimatky, v regenkách a prilbách sme uľahli za neprestávajúceho dažďa. Asi za dve hodiny som sa zobudil, keď pri mne venčili nejakí taliani svojho čokla. Počkal som, kým vstal Ondro a v týchto nechutných podmienkach sme pokračovali až pred Viedeň, kde sme si museli znova hodiť na dve hodiny šlofíka. S prechodom hraníc sa nám ukázalo aj slnko a po 1300 km som prišiel domov uťahaný ako trinástka kľúč z čínskej goly.

A čo k tomu dodať záverom? Len to, že to bola jedna nádherná cesta a Afrika ma dostala. Turistické časti Tunisu ma síce vôbec nenadchli, ale za to východ a hlavne južná časť - Sahara, sú čosi, čo sa nedá opísať, to treba zažiť. Ľudia sú tu iní, zvyky sú tu iné a najhoršie na tom je, že keď som sa prispôsobil, tak som sedel na lodi smerom domov... A ten pocit dobrodružstva si človek v Alpách neužije, nech sú akokoľvek krásne.

Úplne na záver by som chcel poďakovať chalanom, ktorí to so mnou absolvovali a hlavne Pepovi - Meresievovi, ktorý je v tomto čase už aj dávno zrehabilitovaný po okamžitej operácii pleca. A vám, ktorí ste to celé prečítali až sem.