Tunisko po Kaprových stopách

Výhoda zrušenia víz do Tuniska značne uľahčila rozhodovanie, kam sa vybrať v obmedzenom čase. Stačí objednať trajekt, nachystať motorky, nakúpiť žrádlo, načapovať chľast a možno vyraziť.

Kapro

Občas stretneme neznámeho človeka s pocitom, že sme kamaráti celé veky. Podobne prebehlo zoznámenie s Kaprom roky nazad. Vtedy odvážnymi cestami s Gažkom po Tunisku, Líbyi a Islande nakopli cestovateľskú moto komunitu Slovenska k aktivite. Nedostižné články z jeho pera mi dodali odvahy a začal som cestovať, písať a pretekať.

Po predčasnom odchode charizmatického kamoša do motorkárskeho neba zostali smútok a nenaplnené spoločné plány. Gažko našiel doma fľašku frankovky od Kapra a tak padlo rozhodnutie vypiť ju na Sahare v miestach, ktoré mal tak rád. V oáze Ksar Ghillane.

Cesta tam

Ako starneme, tak postupne získavame na zodpovednosti. Dokonca aj Karol, večne meškajúci exot na načipovanej dodávke. Už po druhý raz prišiel včas, no aj tak nám rozbité rakúske diaľnice s obmedzeniami zvyšovali tlak a uberali z časovej rezervy. Nakoniec dve hodiny pred plánovaným odplávaním parkujeme na móle v Janove.

Všetko je nejako inak. Už pred vstupom na mólo absolvujeme prvú prehliadku a základný čekin. Potom sa dozvedáme, že načim kamsi ísť, čosi zaplatiť a vrátiť sa späť. Klasika, bordelu nie je nikdy dosť. Za zábranami tak trochu na náhodu nasadáme do kyvadlovo premávajúceho autobusu spolu s Arabmi, miešancami a Talianmi. Šofér pasažierov vykopne pri presklenom schodisku, vycupkáme hore a rampou prejdeme do obrovskej budovy. Kontroly, otázky bez odpovedí a krčenie ramenami. Proste treba v bludisku nájsť niečo, ale nevieme čo. Nakoniec natrafíme na poschodí na zastrčenú priehradku GNV, platíme po 7 Evri za kus, vytlačia nám lístky a prášime v opačnom poradí nezmyselných krokov späť.

Na móle atmosféra hustne, stojíme v jednom rade s perfektne upraveným Unimogom na cestovanie v púšti. Hady áut miznú v útrobách 200 metrovej lode v jednotlivých nákladných palubách. Nakoniec sa nalodíme s ostatnými motorkármi, ktorých postupne takmer všetkých postretáme v oáze, dokonca aj v púšti.

V kajute s výhľadom na more niečo zjeme, výdatne zadezinfikujeme a vstávame na druhý deň predpoludním. Prebdetú noc za volantom treba dospať, inak v dunách nebudeme vládať.

Tunis

Loď s meškaním pristane v Afrike a aj tu je všetko inak. Prechádzame cez skener, potom ešte raz, takže obľúbená pozícia na konci radu je opäť naša. Ako vždy. Lenže behanie od búdky k búdke je podstatne jednoduchšie ako v minulosti. Zastalo po starom, že úradníci, vykonávajúci ten istý úkon do nemoty ho bezradne robia zakaždým inak, za čo ich nadriadení kefujú a turisti behajú späť za zabudnutými pečiatkami. Našťastie dostali úrady pod kontrolu mraky pomáhačov, sú označení vestami a stačí im iba zopár Evri.

Ešte pred zotmením prášime z mesta, predtým naplníme všetky bandasky a nádrže kvalitným africkým benzínom za tretinu našej ceny. Po pobrežnej diaľnici ubieha cesta dobre do okamihu takej prietrže mračien, že aj Karol uberá na 60-ku. Tesne pred nami prerazil kamión z protismeru zvodidlá do nášho pruhu, lízol iný truck a vyletel do násypu. Za jasnej noci dosahujeme Matmatu, kde treba správne odbočiť. Po chvíľke krúženia mestečkom nám domáci mopedista ukazuje správny smer a ani nepýta bakšiš. Prejdeme sústavou vŕškov a na rovine k oáze zisťujeme, že cesta má veľa dier a málo záplat.

Pred oázou spomaľujeme, chystám sa prejsť kritický úsek pieskového vjazdu pešo, nech nezapadneme. V úžase postávame a zízame. Asfalt pokračuje pomedzi palmy a rad kandelábrov osvetľuje kedysi problémové miesto. Ach ten pokrok.

Ksar Ghillane

O tretej ráno ulíhame, no už o ôsmej vstávame. Ranný vreskot vtáctva a vôňa dún nás vyháňa zo spacákov. No pohľad naokolo je smutný. Romanticky vypadajúci berberský kemp vypadá opustene, miestni čo mohli zhovadili. Hygiena sa presťahovala inde, časť stanov spustla a všetko pripomína zrúcaninu. Zostávame kempovať na ploche blízko termálneho jazierka, ktoré nájazd civilizačných vplyvov západného typu prežilo bez úhony. Zatiaľ.

Po dojednaní ceny sadáme na motorky a nadržane pálime k pevnosti. Vyjazdené koľaje neomylne vedú labyrintom, ktorý v nasledujúcich dňoch prejdeme mnohokrát. Duny sú dvojnásobne vyššie ako zvyčajne v týchto miestach, sypké a zle čitateľné. Ako sa na Tunisko patrí.

Po návrate prezúvame Karčiho motorku do miusov, aby sme zistili že ten zadný je hrubší ako má byť. Rýchlo späť na dušu, našťastie predok pasoval. Tesne popoludní sa vraciame do púšte, na začiatku cez panenské duny, pozdĺž príjazdovej cesty smerom ku križovatke. Odtiaľ krížom po kamenných vŕškoch ku Café Loutid, lebo aj túto cestu stavitelia skurvili. Namiesto parádnej štrkovitej a rýchlej šotoliny chystajú podklad na asfaltovanie. Večná škoda.

Miestny mladý berber ma okamžite poznáva, vyštekne oba roky kedy som bufet navštívil a neomylne ukazuje na nálepku na dverách. Vizitka na stene zmizla, café je prestavbe. Dávame chutný púštny čaj, zaplatíme s tringeltom a po vlastných stopách odfrčíme smerom ku Ksar Ghillane, samozrejme so zachádzkou na pevnosť.

Večer varím mexiko s ryžou. Jeme do popuku, pretože tento mód stravovania máme odskúšaný a funguje.

El Mida

Sústava nevysokých tabuľových „hôr“ je v dennom dosahu zo Ksar Ghillane. Dá sa k nej dostať po miestami zafúkaných šotolinách, alebo krížom na azimut. Nechám orientáciu na Gažka, konečne si môžem vychutnávať pocit bezstarostnosti a nemať všetko na starosti. Minieme starú rímsku pevnosť, prejdeme kúsok do púšte. Gažko zastaví a ukáže rukou ako Mojžiš na Červené more: tadiaľto. Pred nami vidieť po obzor iba duny, tie sypké mrchy, čím ďalej tým vyššie.

No nič, chalani na ľahkých EXC urobia stopu a ja v úlohe tankera s plnými nádržami pôjdem za nimi. Ideme prekvapujúco dobre, no musíme si vymeniť garde. Prvý idem predsa len ja, lebo ťažšie mením smer na malých polomeroch a chalani ma skôr budú nasledovať ako naopak. Žlto oranžové duny zbeleli, motorky začínajú prepadávať do podkladu a občas vykopávame.

Je zvláštne, ako si dokáže s podkladom poradiť 450-ka Rally Replica. Na 690-ke stačila stále zaradená dvojka a brutálny motor všetko vyriešil. Tu musím rozbiehať na jednotke vytočenej po obmedzovač a niekedy potom hádžem dvojku. Keď máme dún akurát tak plné zuby, konečne sa za horizontom nevynoria nové polia ale riedka zeleň a vyvýšeniny na obzore. Za pol hodinky parkujeme pri El Mide, no hore sa nám po extra mäkkom piesku nepodarí dostať.

Unavení špekulujeme, ako späť. Dva dni dozadu skončila púštna búrka a jej piesok práve padá na Európu. Preto zostali duny mäkké a zle čitateľné. Lenže Gažko ja na Sahare 7. raz, Karči 5. raz a ja dokonca 9. Tak prijmeme rozhodnutie bez možnosti opravy, na návrat nebudú sily. Strihneme to krížom cez obávanú hradbu dún smerom ku kempu za nimi. Smiešnych 13 kilometrov vzdušnou čiarou onedlho preklíname.

Duny sa z výšky 5-8 metrov zdvíhajú na pásy vysoké 30 metrov, aby sme po ich prekonaní videli iný podobný pás. Tieto sú už typické tuniské: komplikované, s prepadliskami a občasnými pásmi mäkkého piesku súbežne s hrebeňmi. Sú tak 3 metre pred nimi, predné koleso sa hlboko ponorí a vzápätí narazí na tak tvrdý podklad, akoby bola pod povrchom zakopaná klada. Našťastie, fakt našťastie, nie sú za hrebeňmi príkre jamy, teda občas áno, ale nie stále.

Konečne zazrieme posledný val, vysoký 70 metrov. To sa v labyrinte občas strácame, melieme z posledného a málo rozprávame. Chýbajú posledné 3 kilometre, ktoré vypadajú otázne. Motorky už vykopávame v trojici. Moju na 2 metroch 3 krát. Už musíme zopár minút sedieť, oddýchnuť a potom makať. Nakoniec dosiahneme úbočie valu a s obavami hľadíme nahor. No nič, hodím kvalt a odvážne vyrazím nahor. Na dva krát som tam, s jedným prepadnutím. Na hrebeni dopíjame posledné tekutiny, dávame fotky a posledných 800 metrov k pláni. Iba dve zapadnutie nestoja za reč a onedlho stojíme na rovine s ťavou trávou a s malými dunami. V tej chvíli dorazila púštna búrku. Doriti, to bolo zase raz o fúz.

Po niekoľkých kilometroch narazíme na pistu, neskôr na oázu s občerstvením. Vietor silnie, preto pokračujeme ku Ksar Ghillane. Za svetla sme späť, všade v povetrí lieta piesok a tu aj odpadky. Páchame kúpanie v jazierku, varím kyslú kapustu s klobáskou a dezinfikujeme. Jeden by neveril, ako nás obyčajných 100 kilometrov takmer dostalo na kolená. Pritom duny na El Midu prekonal aj Awia s kamošom dva mesiace pred nami na nových Afrikách. Stačí zmena konzistencie a vlhkosti a zjazdné trasy sú zrazu o hubu.

Len tak

Nasledujúci deň len tak jazdíme po púšti okolo oázy, potom smerom k najbližšiemu café smerom na Douz, na návršie s dunou a späť. V podstate naberáme sily na ďalšie výjazdy do Sahary.

V café pijeme chladené srákoty typu Cola a Mirinda, super vychladené. Kedysi ich obsluha zakopávala do dún, nech si zachovajú obstojnú teplotu. Dnes stačia dva ohryzené solárne panely, chladnička a peniaze zákazníkov. Samozrejme táto vymoženosť vyhnala ceny na dvojnásobok, ale to nám nevadí.

Pri návrate fotíme v dunách pri pevnosti, večer pripravím roštenku s hubami a s olivami, Karči varí ryžu a Gažko nalieva. Dokonalá deľba práce.

Vádí

Pred odchodom do Tuniska som poškuľoval po zaujímavom tripe nie ďaleko od základne, no pritom namáhavom a peknom. Hlavná cesta na El Bhormy 15 kilometrov od oázy pretína nevýrazné koryto občasnej rieky, tečúcej počas dažďov z východu. Zo severu ju lemujú nevysoké skalné pahorky a všetko pokrýva piesok podľa aktuálnych rozmarov počasia.

Po trištvrte hodiny dosahujeme vjazd do koryta, je krásne. Plné duniek, pieskových roviniek, štrku, občas kameňov. Krajina nás sama vedie, kadiaľ sa dá a kadiaľ nie. Postupujeme do asi polovice plánovanej vzdialenosti a tam vybehneme na blízke návršie. Pokračuje z hrebienka na hrebienok, hľadáme pieskom zafúkané trasy a uvoľnená jazda prináša radosť.

Občas niekto nevybehne nahor na prvý raz, tak manéver zopakuje a dvaja zvyšní čakajú. Na jednom z plochých vrcholov nachádzame berberský hrob v typickými znakmi. Potom mierime krížom cez budovanú cestu medzerou medzi zábranami proti piesku ku Café Loutid. Po vynorení spoza dún vypijeme po dva chutné čaje, pofotíme postupujúce práce a na požiadanie sa vraciame na hrebeň tak, aby nás videli robotníci od café. Prečo nie, piť síce nemôžu, ale pozerať áno. Nech majú miestni radosť.

Z hrebeňa schádzame doľava na dno vádí a po ňom pokračujeme až do východiskového bodu. Na pohľad jednoduchý povrch je náročný. Nekonečné skákanie po menších dunách, sypký piesok a nečitateľný podklad nám dávajú zabrať. Nakoniec súbežne s hlavnou cestou odbočíme hlbšie do púšte a vraciame sa do oázy z iného smeru. Chalani idú oddychovať, ja ešte trénujem na dunovej ceste smerom k pevnosti.

Večerná praženica s klobáskou vylepšila náladu, podobne ako veselé tekuté halucinogény slovenského pôvodu.

Tembaine

Notoricky známa tabuľová hora je tiež oproti tým marockým malinkatá, no napriek tomu významná ako orientačný bod, kultové miesto pôvodných obyvateľov a blízko je studňa. V púšti základná vec. Okrem toho patrí k „povinným“ jazdám v Tunisku.

Dá sa k nej dostať okľukou poza sporadicky ohradený park Djebel, kde mali úrady dobrý úmysel zachrániť malú gazelku, žijúcu v danom teritóriu. Ako čas plynul, plot zafúkal piesok, niečo spotrebovali domorodci a gazelka si veselo behá po púšti mimo vyhradeného územia. Potom existuje niekedy cesta z ľavej strany, no teraz proste nebola. Pochovali ju komplet duny.

Ak idete zo Ksar Ghillane smerom na Douz, po ceste je iba jedna hradba dún. Tá však atypicky na miestne podmienky poskytuje báječný prejazd naprieč symetrickými a pevnými hrebeňmi, kde stačí iba pracovať plynom a vytešovať sa. Tesne za ňou zle odbočujeme a ocitneme sa v kotline, obklopenej nepríjemnými dunami. Klasika, dnu sa dostane jazdec ľahko, cestu von však nie a nie nájsť. Nakoniec pobiede posledný úsek strihneme krížom a napájame sa na trasu do Douz.

Sahara je v týchto končinách úplne čudná. Niektoré dunové polia úplne zmizli, iné pribudli na nečakaných miestach, ďalšie zase zostali na mieste prakticky nedotknuté. Plochy bez piesku po výdatných nádielkach vlahy pripomínajú savanu v Senegale. Sú porastené modrými, žltými, či bielymi kvetinami, ťavou trávou a inými neznámymi zelinami.

My, samozrejme, zatáčame na zložitejšiu trasu, ako sa na saharských vlkov patrí. Cesta je iba čiarou v GPS a necelých 10 kilometrov sa trmácame po dunách známej mäkkej konzistencie, ku koncu sú uložené na kamenistých svahoch a motorky tancujú ako chcú. Krátka rovinka za parkom a odbočka na kamenné plató, pretkané dunami. Potom kolmý priechod cez dve hradby dún, relatívne ľahký a finálna šutrová rovina s kôpkami piesku. To už vidíme známu panorámu Tembainu. Zakrátko pijeme chladené srágory, čaj a jeme naše tyčinky.

Po chvíli odfičíme poza horu do kempu Marsa, stojaceho na hrane valu dún. Miestny maník nás upozorňuje, nech nejdeme cez hradbu, vraj včera odtiaľ ledva vydolovali trojicu menej skúsených motorkárov po nedobrovoľne strávenej noci v púšti. Pri rozhovore vbehne do belostného bludiska obrovský džíp s ešte väčším motorom. Počujeme a vidíme ho iba chvíľu, prehupne cez zopár hrebeňov a stíchne. Veru, dnes to nepôjde.

Návrat po prejdenej trase je po miesto, kde sa čiara na GPS opäť ponorí pod hory piesku. Tak zabočíme po inej čiare viacej doprava a proste prejdeme nemálo kilometrov cez 5 metrové duny. Jazdíme ako diabli, nepadáme a motorky prakticky nevykopávame. Nádhera.

Za ľahko prejazdnou hradbou dún stretneme trojicu motorkárov z Nemecka, spolu kecáme aj na trajekte počas návratu. Na konci klasická odbočka na pevnosť, varenie fazuľovej polievko-omáčky, kúpanie a chystanie na posledný deň jazdenia. Večer obradne otvoríme fľašu vína na Kaprovu počesť a smutne ho vypijeme. Chutilo síce dobre, ale radšej by som pil zlé so živým kamošom. Čo už!

Hradba

Posledné ráno začalo ako každé iné. Ideme bezcieľne vyskúšať jazdu po hrebeni povestnej hradby, začínajúcej zafúkaným kamenným pahorkom na dohľad o oázy a pokračujúcej desiatky kilometrov dolu na juhozápad.

Zozačiatku to po hrebeni ide, ak odmyslím Karčiho nesprávnu stopu pri výjazde na úvodný pahorok. Ako slnko vystupuje vyššie, my klesáme nižšie. Príliš sypký piesok dáva zabrať a dnes je aj skurvene teplo. Celých 20 kilákov meria trmácanie sa dunami ku kempu, kde prídeme zadným vstupom, pretože od dún nik nechodí. Skončíme v miestnej jedálni vo vodorovnej polohe, ja dokonca hlasno chrápem. Aspoň Karči tvrdil, ktorý chrápe bežne ešte viac.

Návrat po zafúkaných šotolinách má krásnu vsuvku. Karol medzi ťavou trávou skáče ukážkovo z malej duny na pieskovú plochu, tá motorku radostne vcucne do pieskových hlbín a kamoš letí ukážkové salto na chrbát. Samozrejme, miesto dopadu je opäť tvrdé. Mám problém vyhnúť sa mu a úsek bežím vedľa motorky. Motor stená v maxime otáčok a ledva tanker z úseku dostanem. Našťastie bez následkov pokračujeme do oázy. Tam sa oddelím a lietam k pevnosti a späť. Neprekážajú turisti na štvorkolkách, ktorých hojne vozí miestna cestovka pohíkať si nad krásami historickej pamiatky. Okrem toho relatívne malé duny považujú za vrchol dobrodružstva. Bežne im vylepšujem náladu skokmi, nech vidia kua.

Uvarená jačmenná kaša, kúpanie a trúnok zaženú smútok z návratu. Samozrejme nakupujeme serepetičky domov v krámoch a zaľahneme. Lebo nie je dôležité sa do Afriky dostať, ale sa aj vrátiť domov.

Návrat

Ráno pobalíme a vyrazíme späť. Trajekt pláva večer. Lenže v priebehu týždňa začali Tunisania opravovať vcelku obstojný asfalt vozením materiálu z okolitej púšte. Kriedovo biely matroš sa mení jazdením na feš-feš a s ťažkosťami úseky prechádzame. Zrejme chystajú všetky hlavné cesty v okolí na prepojenie z diaľnice pri Gábes do El Bhormy.

Potom už nič nebráni v prefičani diaľnicou smerom na sever do prístavu v hlavnom meste. Ľahko nachádzame správne mólo, čekujeme sa znovu prechádzame kontrolami. Karol musí bežať cez celý prístav späť pre zabudnuté razítko, nie je sám. Potom čaká na nás, lebo meníme Dináre na Eurá. Po nalodení klasický rituál parkovania, zabratia izby s výhľadom, dezinfekcia a tak podobne.

Na druhý deň je more ako zrkadlo, žltý sírny oblak sa pekne tiahne za obrovskou loďou a nikoho žiadne emisné normy zrazu netrápia. Večer doplávame do Janova a v priebehu noci po fantastických obchádzkach prekonáme Rakúsko a dopoludnia vykladáme v Mojmírovciach. Lipták Gažko a východniar Karči si posedia v dodávke zopár hodín navyše. Ale stálo to za cestu!!!

Viac fotiek na: haro007.sk/po-kaprovych-stopach/

Text: Haro, foto: Gažko, Karči, Haro