Tunisko 2009 - pozor na Saharu! 1/3

Plány

Po vlaňajšom neúspechu vo včasnom získaní víz do Tuniska začíname s Dušanom touto operáciou našťastie v januári. Na ambasáde vo Viedni najprv naše žiadosti strácajú, potom nachádzajú, potom ich vraj niekto telefonicky odvolal... Nakoniec sú víza hotové a v jeden sychravý pondelok ich chceme získať. Úradník nám hovorí, že je ich vydávajú iba od utorku do piatku a vonku ukazuje na dve tabuľky, každá z nich hovorí opäť niečo iné. Ideme domov a na druhý deň sa po telefóne dozvedáme štvrtý, samozrejme odlišný údaj. Vo všetkých ale figuruje štvrtok, vtedy máme po dvoch hodinách čakania v pasoch vytúženú nálepku. Koncom marca môžeme vyraziť.

Každý sa chystáme po svojom. Ja mám na starosti organizačné záležitosti, makám na kondícii, jazdím so synom počas celej zimy úplne každý víkend po blate, snehu, ľade. Motorku – konečne KTM 950 – vylepšujem po každej stránke. Pomáha bratranec Tonko, kamoš Stráňo... Nestíham dokončiť zadné prídavné nádrže, ale dá sa aj bez nich. Dušan, môj verný parťák, pripravuje dodávku a BMW, sám sa chystá nevedno ako... Pred odjazdom dostáva silnú chrípku a presúvame trajekt o štyri dni. Budeme v Tunisku jazdiť iba 10 dní.

Do Tuniska

Balíme a 24. marca Duškove Ducato s BMW 1100 GS a KTM 950 Adventure S na palube o 13:20 štartuje z Mojmíroviec do Janova. Cesta končí na komplikovanom móle v Janove, kde vás čeknú bez problémov, pasováci dajú razítko o hodinu neskôr a dodávka parkuje v podpalubí lode obrích rozmerov.

Na lodi stretávame Miloša, Reného a Víťu z Moravy. Všetci idúci spolu po vlastnej osi na GS-och. Vymieňame kontakty, dohovárame stretnutie v púšti a chalani nám upresňujú hranice dvoch vojenských zón v Tunisku. Zelená umožňuje vstup na povolenie, so sprievodom a so satelitným telefónom – v skutočnosti stačí úplatok. Červená zóna vyžaduje prenajatý ozbrojený sprievod a iné hlúposti, uplatiť nejde.

Na lodi vypisujeme po tri lístky s francúzskym návodom ktorých význam nechápe asi ani ich autor. Po 22 hodinách plavby vo vlnobití pristáva trajekt v inom vesmíre nazývanom Afrika a opúšťame ošablenú maxiloď Splendid.

Na tuniskom móle nasleduje kolotoč zbierania razítok a potvrdení ktoré nám pri jedno okienku vydávajú, hneď vedľa zase berú. S moravákmi sa pravidelne stretávame v radoch počas čakania. Mierne vedieme napriek tomu, že proces schvaľovania vstupu dodávky s motorkami na korbe je kua zložitejší ako pri jazde sólo. Podplatili sme miestneho ochotného a na túto príležitosť čakajúceho činovníka. Namiesto 50 dávame 20 € pre celý kolektív supov v uniformách a po troch vráteniach sa k okienkam pre predošlý omyl úradníkov sme po hodine aj pol vonku. Pri výjazde z brány dávame ešte 30 € namiesto požadovaných 90 a pomedzi obchodníkov so všetkým sa snažíme dostať čo najďalej na juh. To sa darí a o druhej ráno po glgu domácej marhuľovice spíme v aute.

Budíček do chladného rána je šokujúci. Polopúšť okolo a pusté skalnaté hory na obzore dávajú tušiť čo nás čaká. Pokračujeme podľa mapy a GPS /nemám routovateľnú mapu/. Cesty nie sú označené správne ohľadne povrchu a preto netrpezlivý Dušan zatáča na šotolinovú nádhernú cestu. Že nám z toho vznikne zakrátko najväčší problém v Tunisku netušíme. Vezieme sa tiahlym vyschnutým údolím, fúka horúci južný vietor nesúci piesok. A Ducato nie je 4x4 ako malo byť, pretože chýba spojovací kardan. Pri café Loudid naša jazda končí, na ceste leží priveľa piesku.

Café sú osamotené body v púšti s občerstvením a v prípade problémov s možnosťou núdzového bivaku. Praktické berberské prístrešky a stany zachránili už nejeden život a sú príjemným spestrením namáhavej cesty.

Salto Mortale

Chvíľu kecám s odchádzajúcimi Talianmi /jeden má krásne urobenú AfrikuTwin/, vykladáme naše stroje a nervózne sa chystáme na cestu do oázy Ksar Gilan. Je od nás vzdialená cca 35 km. Prvá časť cesty vedie po čiastočne zaviatej piste, potom pokračuje asfaltom ktorý lemuje púšť po tej sa dá jazdiť súbežne s cestou. 4 dni trvajúca piesočná búrka výrazne zmenila charakter krajiny, ale tá sa mení aj v priebehu dňa.

Vyrážame naľahko - po obhliadke cesty a oázy chceme vrátiť a prespať v café Loudid. Dušan od začiatku páli po roletovej šotoline ako šialený a upozorňujem ho, že musíme my aj motorky vydržať ešte veľa dní. Cesta je miestami riadne zafúkaná červeným pieskom, úplne jemným a poddajným. Jeho až prachová konzistencia je prekvapujúca. V týchto úsekoch treba dvojku plný, ťažisko úplne dozadu a točiť bez ohľadu na tancujúcu motorku. Po dosiahnutí asfaltky pokračujeme terénom súbežne s ňou ale kamoš znovu zatáča do púšte a po 50 metroch sa mi stráca z dohľadu. Zastavujem, keď ho objavím na obzore nasleduje stíhacia jazda a tak dookola. Oči mu žiaria šťastím a rozum asi zatemňuje číra radosť z dosiaľ nepoznanej slobody jazdenia. Moje upozornenia proste nepočuje.

Púšť aj keď vyzerá ako rovina je posiata prehĺbeninami, dunami, roklinami ktoré skryjú jazdca aj s motorkou často po pár metroch. Neskôr sa presviedčam, že po niekoľkých hodinách vetra alebo dažďa sa krajina dokáže zmeniť na nepoznanie. Mení sa aj podklad, vyslovene jeden povrch nevydrží zvyčajne dlhšie ako niekoľko sto metrov. Spoznávame množstvo povrchov a ich kombinácií.

Dušan sa mihne asi 70 metrov po mojej ľavej ruke. Venujem sa v 60-ke prejazdu malých dún na mäkkom podklade, keď periférne zazriem letiace GS-ko v šialenom salte. Najhoršie je, že jazdec evidentne neopustil letiace monštrum a obávam sa najhoršieho. Sahara ho jednoducho nakopla za nedostatok pokory do zadku. Najprv musím spomaliť, vyhnúť sa kopám kameňov a nerovností a potom otáčam. Neviem Dušana nájsť!!! Stopy zafukuje silný vietor a tri krát prechádzam blízko neho kým sa stretneme. Motorka aj kamoš ležia voľne pohodené na piesku, Dušan trepe od veci a je v šoku. Nevystúpil včas z mastodonta a nekontrolovaný dopad odnieslo ľavé plece a hlava. Ešte šťastie, že padol do mäkkého! Snaží sa postaviť ale stále sa potáca. Komunikujem s ním nech v tej horúcej vyhni neodpadne. Rameno je buď vykĺbené alebo zlomená kľúčna kosť (potvrdili sa oba predpoklady) Nakoniec dokáže sám prejsť asi 200metrov k asfaltke, ja spojazdňujem bavoráka a odvážam ho za ním. Počas návratu ku KTM-ke sa znovu presviedčam o zradnosti púšte. Napriek tomu že viem kde je ju jasne vidím iba na 50 metrov.

Stojac na rozpálenej asfaltke preberám možné alternatívy záchrany. Nakoniec dávam lazarovi moju bundu (je mu zima) usadám ho na BMW a spolu sa vyberáme v ústrety civilizácii. K dodávke sa s ním nedostanem, ani dodávku k nemu a preto musíme jachať po asfalte do najbližšieho mesta s lekárom. Dušan sa premáha a nakoniec zvláda cestu dlhú 100 km s pravou rukou s občasnou pomocou ľavej!!! Nechcite vedieť po akých serpentínach na konci. V Matmate, kde je aj lekár, zastavujem pri prvom slušnom hoteli, beriem bundu, kľúče od auta a idem späť pre auto. V Matmate nie je pumpa, je neskoro popoludní a ja musím do Loudid nejako prísť. Na to čo mám v nádrži musím trafiť na prvý pokus. Inak bude zle. Som prvý deň na Sahare, ešte neviem ako na vec preto mám mierne obavy. Nakoniec odbočky nachádzam v pohode, ku café idem po takmer úplne pieskom zafúkanej ceste a ku koncu kontrolka rezervy veselo svieti. Po príchode nakladám s Beduínom KTM do dodávky a po vyhodení lopaty piesku zo sedačky (okno bolo na 5mm odchýlené) otáčam auto na našu rannú trasu. Môj náhodný pomocník vysvetľuje, že aj opačný koniec cesty je už zafúkaný a musím prejsť krížom cez odľahlú časť púšte. Podľa mapy nakreslenej do piesku a oskenovanej do hlavy nachádzam odbočku „Matmata 78 km“ a prechádzam územím nikoho. Zaviate úseky prechádzam najprv pešo – tu by mi asi nik nepomohol. Nakoniec po dvoch hodinách prichádzam na inú cestu a tam ma čaká ukazovateľ „Matmata 76 km“. Ide ma trafiť šľak.

Nastávajúca noc znemožňuje orientáciu, blúdim po beduínskych stálych aj dočasných osadách, niekedy zaradím trojku. Ak sa je koho, pýtam sa na cestu. Nakoniec končím v labyrinte kaňonov s cestami so sklonom, na aký u nás neexistuje dopravné značenie. Kilometer od cieľa ešte pre istotu nesprávne odbočím a je z toho ďalšia hodina navyše. Po 200 km o desiatej v noci hľadím na zúboženého a trpiaceho kamaráta. Je mi od únavy a dehydratácie úplne nahovno. Bude to trvať tri dni, hlavne sa objavia kŕče v rukách a nohách. Ale kamoš žije!