5.000 km okolo Ománu - tretia časť 1/3

Voľný deň v Salalahu sme začali krátkym servisom motoriek, ale našťastie nebolo veľa práce. Hlavne bolo treba podoťahovať šróby, všetko pozrieť a prvý krát sme aj namazali reťaze.
Aby sme nečinne nesedeli na zadku, prenajali sme si auto a išli pozrieť hrobku biblickej postavy – Jóba. Ten nemá pokoj ani po smrti, lebo ďalšiu hrobku má v Libanone, a ešte jednu v Turecku. A samozrejme, každá z nich je tá pravá :-)

Cestou späť sme sa zastavili v reštike pri ceste, lebo už cestou k Jóbovi sme si všimli, že tam sušia nejaké mäso. Bolo to ťavie mäso. Nemohli sme si to nechať ujsť, ale kulinársky zážitok to teda nebol. Chuť nič moc, ale hlavne to bolo strašne tuhé. Dali sme si aj varenú a grilovanú ťavacinu, čo už bolo lepšie, ale aj tak mi to moc nechutilo – tuhé a mastné. Najlepšie tam boli placky, ktoré pekár robil rovno pred nami v kamennej peci.
Potom sme sa vrátili do mesta, ale návšteva vyhláseného múzea nám nevyšla - strážnik nám povedal, že cez deň je zavreté.

A tak sme sa išli k Marneef, čo je pláž s dierami v skalách vzdialená asi 50 kilometrov západne od Salalahu (zhruba 100 km od Jemenu). Keď je silnejšie vlnobitie, vtedy cez diery v skalách voda špliecha ako gejzír. My sme tam boli v období kľudu, takže voda nešpliechala, ale bolo to tam veľmi pekné.
Poobede sme chceli ísť pozrieť to múzeum, ale iný strážnik nám tentokrát povedal, že múzeum je presťahované... Heh, no čo - aspoň sme vedeli, že sme v Ománe, a išli sme sa radšej okúpať do mora.
Večer sme vybehli na souk, kde sme pokupovali nejaké drobnosti.
Bol to klasický oddychový, príjemne strávený turistický deň, zakončený skvelou večerou – a pivom!

Počasie

Do tejto destinácie nemá zmysel ísť v lete, to by tam človek zhorel. Ideálne je ísť tam od decembra do konca februára. V Salalahu, ktorý je od Muscatu južnejšie, je citeľne teplejšie. My sme mali v januári teploty od 25° (Muscat) po 30° (Salalah). V noci bývalo príjemne, až na spanie v dunách vždy nad 12°. V dunách 5° - menej asi nie, ale hlavne po východe slnka je za 10 minút o 10° viac.
V deň nášho príchodu do Salalahu, pri jazde cez Wádí Amdat, som sa čudoval nad obrovskými záplavovými plochami. Tie sú tam preto, lebo oblasť Salalahu je jednou z mála na Arabskom polostrove, ktorá zažíva počas júla a augusta každoročný monzún Khareef. Salalah a okolie potom za noc celé zazelená.

K dunám Rub Al Khali

Ráno s nadšením vstávame, lebo plán je byť večer pri 300 metrových dunách - v Rub al Khali. Rub Al Khali znamená v preklade Prázdna štvrťka, pretože zaberá štvrtinu Arabského polostrova. Je to najväčšia súvislá piesková púšť na svete.
Všetko sme pobalili, vrátane nejakých zásob, pretože duny sú úplne mimo miest a nedá sa tam nič kúpiť.
Ideme najkratšou cestou (asfaltovou) na sever až do vyše 90 km vzdialeného Thumrayt. Cesta bola zaujímavá, pretože skoro polovica bol prechod cez pohorie Dhofar. To sú kopce, vďaka ktorým sa monzún pri Salalahu spomalí a spustí sa dážď.
Od pláže sme vystúpali až do výšky takmer 900 metrov. Bol to veľmi chladný deň, na dres to už nebolo. Stúpanie bolo občas veľmi prudké, staré nákladiaky mali čo robiť, aby vyšli až hore. Už viackrát sme si všimli, že zrejme kvôli absencii mrazu a snehu tu s kľudom stavajú cesty niekedy až nemožným prevýšením.

Zhruba 10 km za Thumrayt by sme mali odbočiť doľava. Podľa mapy to mala byť tiež asfaltka, ale na križovatke vidíme, že je to roletová šotolina. A tak ideme ďalej, lebo mapa má zakreslenú ešte jednu cestu. Síce tá už je aj ako šotolina označená, ale ak bude menej frekventovaná, tak by mala byť v lepšom stave.
Roletovým cestám sa snažíme vyhýbať. Raz som na vlastnom tieni pozoroval, ako na roletách funguje predné pruženie a to je teda peklo. To olej vtedy snáď aj vrie, lebo v neskutočnej razancii vidla lieta hore dole. A ešte sa aj uvoľňujú šróby.

Po ďalších 25 km vidíme, že sa oplatilo previesť sa, lebo druhá cesta je asfaltka. A tak pokračujeme ďalších 60 km do dediny Shisr, kde asi skúšajú pestovanie plodín v púšti. Zo satelitu tie zelené políčka tiež vyzerajú zaujímavo.
Podmienky na to majú, vraj je tam permanentný prírodný zdroj vody - v Rub Al Khali robili geologický prieskum a na vodu narazili už v hĺbke 3 metre.

Ubar

Až doma som zistil, že osada Shisr stojí v miestach, kde pravdepodobne stálo bájne mesto Ubar, ktoré je spomenuté aj v Koráne. Toto mesto bývalo bránou do Rub Al Khali a zdržovali sa v ňom karavány, ktoré potom púšť križovali.
Po objavení v roku 1992 (objavili ho pomocou radarového snímkovania z raketoplánu) ho nazvali Pieskovou Atlantídou, pretože je pochované pod nánosmi piesku z Rub Al Khali. Predpokladá sa, že mesto existovalo od roku 2.800 p.n.l. a zaniklo okolo roku 300 n.l.
Samozrejme o tomto všetkom tam nebola ani jedna tabuľa, takže sme len prefrčali okolo... (koho zaujíma viac, môže začať tu: en.wikipedia.org/wiki/Atlantis_of_the_Sands )

V osade sme začali hľadať obchod a pumpu, ktorá by tam podľa Matsovho plánu mala byť, ale nikde nič. Vybrali sme sa ďalej po trase. Po pár km išlo oproti nám vojenské vozidlo, tak sme ho zastavili a spýtali sa na pumpu. A vraj pumpa tu nikde nie je, že najbližšie v Thumrayt! No to ma podrž. To bol prúser. Zo Salalahu to bolo skoro 200 km, a samozrejme, že sme netankovali. Kanistre tiež prázdne.
Napriek tejto informácii sme pokračovali ďalej a po pár km sme na tú pumpu narazili. Nevyzerala síce ako normálna pumpa, ale stojany tam boli. Nechápem, čo tí vojaci... Ale nám to bolo jedno, boli sme samozrejme šťastní, že nemusíme ísť späť skoro 100 km do Thumraytu. To by nás zabilo, tá cesta bola veľmi nepríjemná, okrem nudy na nej strašne fúkal bočný vietor.

Doplna sme natankovali, aj kanistre, a kúpili sme aj veľa vody. Chceli sme zobrať aj ďalšie zásoby jedla a naobedovať sa, lenže konzervy tam skoro žiadne nemal. Aj obed mal iba pre 4 osoby. Podelili sme sa a vyrazili k dunám. Tie sme samozrejme v tomto momente ešte nevideli, lebo delilo nás od nich zhruba 100 kilometrov.

Hneď za pumpou začala byť cesta nepríjemná, už to nebola iba tvrdá šotolina, ale miestami na nej bolo celkom dosť nafúkaného piesku. Boli sme naložení, gumy natlakované kvôli kameňom a tak sme išli zhruba 70 km/h.
Po hodine sme si dali pauzu, to už boli prvé duny nadohľad.
Rišo sa sťažoval, že mu preblikáva palubovka, podobne ako mne, keď som mal uvoľnené kontakty na batérii.
Dali sme dole šusplech, ale kontakty boli napevno. Nič viac nevieme vymyslieť, a tak to zložíme a ideme ďalej. Pred nami sa po prvý krát objavuje asi 2m vysoká duna. Ide zľava doprava, nie je vidieť ani jeden koniec a samozrejme ide krížom cez cestu. Peťo prešiel, ale Rišo padá. Ideme mu pomôcť. Rišo nadáva – spadol, lebo mu zhasol motor. Kľúčik má otočený, ale elektrina vôbec nejde!

Laborujeme, hľadáme, kmášeme káblami pod svetlom - 990tka má pod svetlom riadiacu jednotku aj s kabelážou. Žeby sa pokazilo náklonové čidlo, ktoré pod určitým uhlom vypína zapaľovanie?
Tipujeme buď to, alebo uvoľnený kábel, pretože empiricky prichádzame na to, že keď buchneme rajdami, tak elektrina sa spustí. Asi 300m od nás bolo rovné miesto. Slnko už zapadalo, takže sme tam Rišovu motorku odtlačili a rozložili tábor.
Motorku sme mu celú odstrojili a pozerali sme kábel po kábli. 2 hodiny v úplnej tme sa hlavne Rišo a Peťo vŕtajú v motorke, až nakoniec objavia čiastočne predratý plusový kábel. Predpokladáme, že pri natriasaní sa dotýka niečoho kovového, alebo kostry a preto také správanie motorky. Zmršťovačkou zakryjeme obnaženú bužírku a poistíme elektrikárskou páskou. Rišo na šupu naštartuje motorku, z čoho sa veľmi tešíme.

Ráno Rišo ako prvý štartuje a my zatiaľ skladáme stany. Avšak asi po 10 minútach motorka sama zhasne a potom už nejde naštartovať vôbec. Ani ťuk!
Sme v úplnej prdeli. Najbližší asfalt vyše 70 km, najbližšie mesto asi 170.

Zaseknutí v pustine

Nevieme, kde je problém. Večer sme skontrolovali všetko. Ale ideme ešte raz, za denného svetla pozeráme káble, spoje, zeme. Nevieme sa pohnúť ďalej, tak rozoberám svoju motorku, aby som mu dal svoj plusový kábel na test. Pri rozoberaní som zistil, že pre zmenu môj mínusový kábel je pred smrťou – koncovka, ktorá sa prichytáva na baterku drží na dvoch vláskoch drôtika. Ach tie neustále vibrácie... Moc ďaleko by som ani ja nezašiel. Dávam Rišovi svoj plusový kábel a čas využívam na to, aby som z koncovky vydrolil polámané drôty.
Rišovi nepomáha ani môj kábel, tak mu dávam batériu. Kým Rišo testuje baterku, tak s Peťom krimplujeme moju koncovku – áno, on tam mal so sebou krimplovačku :-) Neveril som vlastným očiam.

Babčimu napočudovanie motorka zatiaľ ide. Neskákali sme od radosti, pretože sme neverili, že problém je v batérii. Ale motorka normálne išla, búchali sme do nej, aj previesť sa bol - a išla.
Definitívne sme uverili, keď sme triasli starou. Niečo v nej hrkalo a tak sme ju zapojili a už to bolo na 100% - jeden ťuk išla, druhý ťuk nešla. Zlomil sa v nej článok. V polročnej baterke.

Najbližšiu hodinu telefonujeme – najskôr Matsovi, nech poradí obchod, ale nedvíha, tak voláme do hotela v Salalahu. Neviem prečo, ale je veľmi náročné vysvetliť, že potrebujeme batériu, ale malú – do motorky. Z hotela nám dali číslo na predajňu motorových člnov. Tí mi dajú číslo do Yamahy – tiež lodné motory. Yamaháci mi dali číslo do Hondy, ktorá má aj predajňu motoriek! Típek tam je ale dosť neochotný, hundre, ale napokon si pýta model. Hovorím mu KTM – ťuká do počítača, a že taký model nemajú... no, tak mu vysvetľujem, že je to iný výrobca a popisujem, v akej sme situácii - hovorí mi, že mám mu dať rozmery a ampér hodiny. Tak mu to dávam a že mám zavolať o 20 minút.

O 20 minút volám späť a típek vraví, že všetko je dobré, baterku majú skladom v Muscate a o 3 dni bude v Salalahu. „Sme v dunách!“ hovorím mu, „do Muscatu je to 1.000 km a 3 dni tu nemôžme čakať, tu nič nie je! Nemôžte vybrať batériu z jednej z vašich motoriek, aj trocha menšiu, a o 3 dni tam máte novú?“
Že nie. Mal to úplne na háku.

Radíme sa čo ďalej, už je pol jednej. Rozhodnutie – ja s Peťom ideme do Salalahu a uvidíme, budeme improvizovať. Rýchlo sa trocha najeme, zabalíme si iba to najnutnejšie, ak by sme museli niekde prespať, a o jednej vyrážame.

My zatiaľ ideme po tej zlej ceste a ide sa nám ľahko, lebo nemáme žiadnu bagáž. Pri pumpe v Shisr ani nezastavujeme a ťaháme rovno do Thumraytu. Zastavujeme na pumpe a ideme sa pýtať na radu, keď zrazu zbadám, že neďaleko stojí típek na skútri. Bežím k nemu a vysvetľujem, ukazujem, kreslím do prachu, keď konečne pochopí. Zoberie ma do nejakej putiky, od niekoho vypýta vizitku nejakej dielne a čosi mi vysvetľuje. „A tu, v Thumrayt,“ pýtam sa? „Nie, tu nič nie je.“
Vizitka je samozrejme po arabsky, takže nerozumiem ani hovno, ale ďakujem a idem späť na pumpu.

Omán a motorky

Ako som už spomínal, jeden z vojakov nám vravel, že takéto motorky sú tu nelegálne. Nakoľko je toto pravda som nezisťoval, ale veľké mašiny tu jazdili iba s Dubajskými značkami. Je s tým spojené to, že tu na tie motorky nie je možné nič zohnať. Každopádne muži sa zastavujú a pýtajú sa nás vždy rovnaký kolotoč otázok, na ktoré dostávajú rovnaký kolotoč odpovedí:
Ako sa máte? Dobre. Odkiaľ idete? Zo Slovenska. Zo Slovenska na motorkách? Nie, motorky loďou a my lietadlom. A koľko ti to vytiahne?
Tak na túto otázku sme zo začiatku odpovedali pravdivo, ale potom niekomu z nás už došli nervy (niet sa čo čudovať, ak na tieto otázky odpovedáte 10x denne desať dní v rade) a povedal – tie malé 200 a tie veľké 300 :-) Mali sme s tým obrovský úspech, vždy uznanlivo pokyvovali hlavou a my sme už takto odpovedali vždy.

Peťovi som ukázal čo mám, no a že teda ideme do Salalahu - aj tak sme s tým počítali. Začali pri nás tankovať takí traja vyvoňaní Ománci, tak hneď beriem vizitku a idem sa spýtať, aby mi ju preložili. Všetko je im jasné, začnú nám to vysvetľovať, ale asi pri tretej odbočke som už stratený. V GPSku taká adresa tiež nie je. Ománci, inak mladí chalani, sa ponúkli, že oni idú tiež do Salalahu, že nám to ukážu. Paráda, to je pokrok!

Ománci išli na nejakej starej hrči, po rovine 80, do kopca 70...žralo im to olej, smrad až ma krútilo, ale boli sme radi, že môžeme ísť s nimi.
V Salalahu sme sa motali takými cestami, že to by som nikdy nenašiel. Nakoniec sme došli do štvrte, ktorá bola úplne plná iba servisov, pneuservisov a auto elektrikárov. Hlava na hlave, obrovská štvrť.

Po pár otázkach chalani našli ten náš obchod. Batérie mali, ale do skútrov. To by nám nevadilo, ale mali iba okolo 7,5 Ah (miesto 11 Ah). Pozíciu si dávam do GPS s tým, že ideme hľadať ďalej a ak nezoženieme nič iné, tak sa sem vrátime. 690tku by to možno naštartovalo.
Ománci ešte sondovali rady a dostali poradený ešte jeden obchod. Ideme tam. Bol to autorizovaný predajca Honda.

Ideme dnu, stoja im tam nové 600vky eReRy, cruisre a pod. Celkom v pohode výber. Berú nás ku prijímaciemu technikovi a už po minúte viem, že to je ten kokotko z telefónu. Zasa mu vysvetľujem, že kde sú kamoši a že tri dni je nonsens, nech vyberie baterku zo superšporta... no ako do bedne gitu, sral ma neskutočne. Herghott, nevyčistíš mu žalúdok? (fotku máme!)
Ománci keď vidia, že sme nasraní, tak tiež na neho zvyšujú hlasy. Zozadu prišiel mechanik a hovorí mi, že nech mu dám tú moju baterku, že pozrie. Vo vnútri servisu teda rozoberám mašinu a podávam mu ju.
Ani nie za 3 minúty je späť a má v rukách dve! Úplne rovnaké! Že Shadow má takú istú :-) Jaj akí sme boli šťastní... Bola to stará batéria, zákazník kúpil novú a túto im tam nechal. Ale v mojej motorke naštartovala hneď!

Všetci sme boli radi, ako dobre to dopadlo. Ománci nás pozývali na čaj, že to nemôžeme odmietnuť. Bolo už asi 5 hodín, slnko nízko nad obzorom, ale naozaj sme nemohli povedať nie, a tak sme s nimi odbehli do kaviarne. Pokecali sme a vysvitlo, že nie sú Ománci, ale sú Baluchovia. Kukali sme ako puci, tak nám vysvetlili, že sú z Balúčistanu, čo je časť Pakistanu a oni sú tu, aby zarobili peniaze a potom doma bojovali za nezávislosť. Drukovali sme im, že my sme tiež boli vo veľkom štáte a bojovali sme za nezávislosť a vyhrali sme :-)) a že im teda držíme palce.

A úprimne sme im veľmi ďakovali, veľmi nám pomohli, bolo by to celé omnoho náročnejšie bez ich pomoci. Naozaj vďaka.
Ešte pár fotiek, krátka rozlúčka a Peťo nariadil, že najskôr ideme do hotela kúpiť pivo. Veď už keď slávime taký úspech. Až teraz si to tak dôkladne uvedomujem, že aký problém to vlastne bol, a ako hladko a rýchlo sa nám ho podarilo vyriešiť. Je to až neuveriteľné.

S pivom sa ešte zastavujeme u našich kamošov na rohu ulice, ktorí tam predávajú čerstvé ovocie. Počas oddychu v Salalahu sme tam boli snáď 5 krát, aby sme jedli čerstvý trstinový cukor, perfektné mini banány, či vypili šťavu z čerstvého kokosu. Práve si u nich kupoval ovocie nejaký vysokopostavený vojenský hodnostár. Neviem čo mu kamoši povedali, ale privítal nás s poctou a prísľubom, že Ománska armáda sa vždy postará o našu bezpečnosť, a že sme jeho hostia a môžeme si zobrať na jeho účet čo chceme :-)