Toskánsko a Elba

...veď bolo to asi takto:
Deň 1. Jazdíme, večer chlastáme.
Deň 2. Jazdíme, večer chlastáme.
Deň 3.... bolo by to síce pravdivé, ale nuda, takže...

Od tohoto cestopisu nečakajte edvenčr - jazdili sme (najmä po asfalte) v Toskánsku. V bohatej časti Talianska, tam, kde zreje syr a víno. Ja som tam išiel s tým, že tam budem hodovať (a chlastať). A to sa aj stalo, ale stalo sa aj to, čo som nečakal – skutočne dobre som si zajazdil.

Opäť som totiž po započutí destinácie strečkoval a mal negatívne očakávania: Toskánsko? Medzi nízke kopčeky sa môžem ísť aj na Záhorie povoziť, a nie sa trepať tisíc km do krajiny, kde benzín stojí 1,8€. Lenže babci vie tak ospevovať (hlavne tie reči o vínečku).

Tak ako v Pyrenejách, aj tu si dávame za cieľ prejsť od jednej strany pevniny na druhú a tak začíname v kráľovstve nudných letných rodinných dovoleniek – v Rimini. Našťastie je začiatok Júna, takže v mori som iba ja a staršia pani v žltých neónových plavkách. Po krátkom obede sa vraciame do kempu (inak úplne perfektný holandský kemp), pričom sa zastavujeme v San Maríne a urobíme si malé kolečko (asi 50 km) po okolí, nech sa rozjazdíme (nebudem vás naťahovať – došli sme sem na vozíku, ako starí páprdovia).

Ráno sa trasou dlhou 230 km presúvame do našeho nového bydliska v srdci Chianti – Castelnuovo Dei Sabbioni. Počasie nám pol dňa praje – búrka síce je neustále pred nami v našom smere, ale tým, ako kľučkujeme, sa jej darí unikať a my vždy schytáme len pár kvapiek. Z Bibiena však mierime horskou skratkou do Montevarchi a to priamo do čierňavy, ktorá akoby na privítanie poslala blesk. Ako stúpame do kopca, začína jemne pršať a cesta sa mení na ujazdenú šotolinu. Ostávame v dresoch, lebo stále je v nás ten pocit, že dážď, podobne ako dopoludnia, rýchlo ustane. Nakoniec ideme asi hodinu v daždi, je 10 stupňov a my stále v dresoch. Ako bonus prechádzame drobnými snehovými závejmi. Sme radi, že sme búrku opäť nestihli - ako optimista to beriem tak, že počasie nám prialo.

Nasledujúci deň sa prebúdzame do slnečného rána a konečne jazdíme celý deň (212 km) po tom skutočnom Toskánsku. Sem tam nám pod kolesami práši nejaká šotolina, ale v zásade teraz nastáva situácia popísaná v úvode – kraj je zvlnený, nič vysoké, občas skala, na ktorej je stredoveký hrad alebo pevnosť. Údolia sú lemované viničom. Jednoducho pre mňa to nie je moc zaujímave na pozorovanie. Ono - bolo to pekné, no nie také dych-vyrážajúce ako Alpy nad pásmom lesa alebo Rumunské Karpaty. Ale ten asfalt a zákruty... Fakt sme sa všetci zabavili. Častokrát vracák na vracáku, rýchle, pomalé, asfalt zväčša úplne kvalitný s minimálnou premávkou nám zabezpečili nevšedný zážitok z jazdy.

V nedeľu sa predpoveď počasia napĺňa – je pod mrakom a tak sa utvrdzujeme v rozhodnutí, že na Elbu ideme už dnes. Trasu (180 km) sme si pekne namotali, avšak hneď po úvodnej šotoline mladým lesom prichádza dážď, ktorý sa nás drží takmer až do špinavého prístavu Piombino. Rozhodne však tieto cesty doporučujem, za sucha to bude vďaka kvalitnému povrchu pekná jazda.

Plavba trajektom na Elbu prebehla bez problémov. Už z diaľky vidíme, že všade je zamračené, iba nad Elbou nie. A to je fajn. Krásne počasie bolo na Elbe celý čas, čo sme tu boli.

Nasleduje deň, kedy ideme zajazdiť nemožné – na ostrove rozmerov 25 km x 10 km sme si naplánovali spraviť 190 km. Znie to neskutočne, však?

Bývame v strede ostrova v časti Lacona a vydávame sa na východ. Včerajšia jazda z prístavu Portoferraio do Lacony ma príliš nenadchla, pretože asfalt moc kvalitný nebol, príroda bola taká voľajako osušená a videl som popri ceste aj odpadky. Ale teraz je to paráda hneď od rána. Premávka je minimálna, našťastie, pretože predbiehať takmer niet kde. Bola to radosť jazdiť, rovný úsek takmer neexistoval a k tomu takmer neustály výhľad na otvorené more.

Vo východnej časti ostrova zabáčame na juh do Capoliveri, kde sa snažíme šotolinovým traverzom obehnúť juhovýchodný cíp Elby. Zašli sme celkom ďaleko, ale potom nás otočila značka zákazu vjazdu. Škoda!

Vrátili sme sa späť a pokračovali cez Porto Azurro smer severovýchod. Tu sa už našlo dosť ciest s nekvalitným povrchom, ale viac ma znepokojovali cyklisti, ktorých som v zákrutách zarastených trávou zbadal vždy až na poslednú chvíľu.

Premávka bola doteraz minimálna, avšak po príchode do severnej časti a prejazde cez Portoferraio sa to žiaľ zmenilo. Hustá premávka nás sprevádzala ďalších skoro 20 kilometrov až do Marciana Marina. Toto mestečko celé zjednosmerkovali a 3x sme to celé obehli, kým som našiel správnu cestu.

Motali sme sa po Elbe ďalšie hodiny, počas ktorých nám severozápadná a západná strana odhalila svoje krásy kamenných zrázov, neskutočne krásneho a čistého mora a kvalitného asfaltu.

190 kilometrov sa nezdá veľa, ale mali sme toho skutočne dosť. Za ideál by som tu považoval 130, maximálne 150km za deň.

V utorok je oddychový deň. Ja som šiel potápať do Pomonte (vimeo.com/68835266) a keď som sa na obed vrátil, vyrazili sme na najvyšší kopec Elby.

Monte Capanne má len 1.019 metrov, avšak v kontraste malého ostrova dáva neskutočný pocit z výšky. Dá sa na neho vyliezť aj pešibusom turistickou trasou, ale my sme využili lanovku. Počasie bolo nádherné a dovideli sme (asi) až na Korziku.

Ostrov Elba bol najvzdialenejším bodom našej dovolenky. Ráno balíme stany, vyhandlujeme lístky na trajekt (s 20% zľavou) a po vylodení ideme hneď na diaľnicu smer poloostrov pri Orbetello.

Vydali sme sa na okruh ostrovom a hoci navigácia nám už pri plánovaní trasy nechcela dokončiť okruh, tak sa nám to podarilo – od zhruba Isola Rossa až po Lo Sbarcatello sme išli po peknej šotolinke s výhľadom na more. Tento ostrov je riedko osídlený, pretože sa stal domovom pre bohatých ľudí, ktorí poskupovali veľké pozemky.

Poloostrov opúšťame rýchlou cestou prvej triedy a za pár desiatok kilometrov sme opäť na klasickej ceste druhej triedy s perfektným asfaltom, zvlnenou krajinou a peknými zákrutami.

Tu mi nedá nespomenúť, že na takýchto cestách je principiálne plná čiara s občasným prerušením na predbiehanie a všade je 50tka a občas 70tka. Ako keby potrebovali doložiť do EU nejakú štatistiku, že toľko a toľko ciest máme s rýchlostným obmedzením 50 km/h...

Tento deň sme prešli 270 km a slnko už začínalo pekne pripekať.

Je štvrtok a dnes nás čaká okruh južným Toskánskom. Vlastne sme iba 125 km južnejšie od Castelnuovo Dei Sabbioni, kde sme začínali túto dovolenku. Na dnes sme si namotali 186 km po okolí, ktoré je známe najmä zalesneným kopcom Monte Amiata.

Kvôli uzávierke jednej z ciest sme to museli trocha pomeniť, ale zajazdili sme si výborne. V Toskánsku sa gumy do placky zjazdiť nedajú!

Už sa nám to kráti, takže máme na pláne opustiť Toskánsko a vydávame sa ochladiť ku Monte Catria – ku kopcu neskutočnej výšky po tom všetkom – 1.702m.

Trasu sme však nemali moc dobre zvolenú, bola silná premávka. Najhoršie bolo priblíženie a prejazd mestom Gubbio. Všetko zlé sa však skončlo nad Gubbiom, kde začína trať pretekov do vrchu.Vynahradili sme si tam to celodenné trápenie. Navyše večerná návšteva lokálnej pizzérie vo Villa Col Dei Canali – určite tam choďte. Táto skvelá pizzéria sa nazýva Due Tigli (Dva Stromy), je spojená s potravinami, a nachádza v smere od Costacciaro na začiatku dediny vpravo.

Na sobotu som sa strašne tešil, lebo sme mali v pláne „nebezpečnú cestu“ – teda to hlásala mapa. Ráno sme skoro vyrazili a serpentínami, kde sa jazdí aj Giro, sme sa vyštverali až na už spomenutú Catriu – priemerné prevýšenie 8% (850 m na 10 km), maximálne až 16%!

Za traverzom už čakala nebezpečná cesta. No nebolo to až také dramatické, bola to príjemná uvalcovaná šotolina, avšak s krásnymi výhľadmi. Konečne niečo alpského typu :-)

Dole sme sa vybrali na Acquaviva, kadiaľ nás navigácia nechcela pustiť a dobre sme spravili, že sme ju opäť neposlúchli. Bola to stará cesta, úplne opustená a nejazdená. Zarastala už zo strán a aj cez asfalt vykúkala tráva. Cesta je vykrojená v takmer kolmej skale. Nerozumiem, prečo ju nechali tak.

Vrátili sme sa už potom na náš smer a bočnými, kľukatými cestami sme ukrajovali kilometre k nášmu poslednému nocľahu v Toskánsku.

Na začiatku som chcel byť príliš stručný, a možno som sa až zbytočne rozpísal. Ja odporúčam – choďte tam. Je to určite lokalita hodná návštevy. Pri motorkovaní uprednostňujem hory, skaly, výhľady, odľahlé miesta a Toskánsko takéto nie je.

Za to má víno, syry, šunky, slaniny, olivy, cestoviny, kávičku, a k tomu perfektne zakrútené cesty, zväčša prvotriedny asfalt a malú premávku - ideálna destinácia pre café-racerov, začínajúcich jazdcov, ktorí chcú zdokonaliť svoju techniku jazdy v zákrutách, a hlavne pre všetkých, ktorí majú radi zakrútené a zábavné cesty.

Štatistika:

• 10 dní
• 1.928 km
• 4 motorky
• 5 kamarátov
• 52 vypitých fliaš vína

Autori fotiek: Miška, Rišo, Vicky, Roman, ja