Tunis 2010 1/3

Videoochutnávka

Video: Tunis 2010 - Trailer

Nechcel som tento cestopis začínať obligátnymi rečami o nestíhaní, presune a podobných nezaujímavostiach, ale nedá sa, posúďte sami.

Ako vždy som bol zbalený a pripravený už 2 týždne pred odchodom a preto ma nemohlo nič rozhodiť (ani to, že som si pri tom falošnom pocite sebaspokojnosti pár vecí zabudol.) To Vicky riešil servis u Francúza dosť neskoro a Rišo (babci) to riešil na poslednú chvíľu dokonca vo svojej garáži. Ani padáky nestihol namontovať.

Nohavice obom chalanom a bezpečnostné sieťky nám všetkým dorazili v deň odchodu dopoludnia. Proste presná organizácia :-) A tak sme teda v piatok okolo 22.30 konečne vyštartovali v krásnej bielej dodávke KIA, za ktorou bol zapriahnutý môj príves s GeeSom a mojou LC8. Rišova LC8 bola v útrobách dodávky, spolu s kopou batožín a chladničkou s pivom.

S menšími navigačnými problémami sme sa okolo desiatej ráno dostali do Janova. Prístav sme našli, ale s parkovaním bol problém. Pomohla miestna krčma a jej štamgast Rafaele, ktorý nám za volantom jeho Alfy 147 s pivom v ruke ukázal vhodné miesto, kde sme mohli auto nechať parkovať - a zdarma. Vraj nám na neho dozrie. To už bolo po jedenástej a teda menej ako hodina na to, aby sme sa dostavili na check-in trajektu. Horúčkovito sme odväzovali motorky a nahadzovali na ne batožinu, ktorej bolo dosť, lebo teraz obsahovala aj všetko oblečenie a aj čižmy.

Štartujeme, lenže – Rišova LC8 neštartuje. Štartér točí, ale motor nechytá. Pritom včera motorka normálne išla! Panika. Je za 5 minút dvanásť (doslova). Našťastie sme iba 500m od checkinu, a tak kričím na Riša nech sa dotlačí, my ideme na motorkách na checkin a vrátime sa po neho. Po úvodných formalitách nás obsluha trajektu zorganizuje do šíkov a konečne máme čas sa venovať motorke. Volám servisákovi KTM, ale nedáva mi žiadnu radu ani ideu, ktorú sme ešte nevyskúšali. Nakoniec rezignujeme a idem namontovať Rišovi môj padák, aby ho bolo za čo ťahať do trajektu. Skláňam sa k jeho LC8 a v tom mi padne do očí mierne rozpojená hadica od benzínového čerpadla. Spojka od čerpadla je u KTM riešená tak, že keď nie je dokonale spojená, tak neprepustí ani kvapku benzínu. Zatláčam z celej sily, spojka cvakne. Nechám 2x naťahať benzín a motorka chytá na prvý šup. Paráda! Všetci sme šťastní, dovolenka začína!

Trajekt

Keďže sme nemali kúpenú kabínu, presúvame sa do priestorov kresiel. Tu sa už udomácnili Arabi, ale miesto tu stále je, takže snáď tých 22 hodín nejako vydržíme. Niekto otvoril dvere na WC a vyvalil sa odtiaľ taký smrad, že mi moje pivo úplne prestalo chutiť. Prihovoril sa mi Arab, vraj prečo si nejdeme kúpiť kabínu, že to stojí iba 18 eur na osobu. To sa mi nechce veriť, lebo pri rezervácii pýtali 150 eur na osobu. Avšak aj tak sa idem spýtať a kabína pre štyroch stojí skutočne 72 eur! Tak to hneď berieme a šťastní ideme do kabíny. Ešte sme sa pomotali po palube a keďže sme boli bez spánku už vyše 36 hodín, dopili sme pivko a išli spať.

V kabíne bez okna bola úplná tma. Navyše niekedy nadránom nás loď začala príjemne hojdať, no ako v kolíske. Tak dobre sa mi dávno nespalo. Intenzita hojdania sa mierne zvyšovala, čo mi stále nevadilo, ale Rišo sa sťažoval, že už od rána mu je zle. Priznám sa, že už okolo jedenástej ani mne nebolo všetko jedno a tak sme sa radšej išli vyvetrať na palubu, kde bolo veľmi veterno, ale zároveň príjemne teplo. Anabázu vlnobitia zakorunoval Vicky, ktorý hodil tyčku priamo na hlavnom schodisku pred očami personálu :-)

Vybavil som mu teda tabletku proti morskej chorobe a asi za pol hodinu sa k nám spokojne pripojil na palubu.

Vstupná byrokracia

Už pred vstupom na trajekt sme sa spoznali s Čechom Rudolfom, ktorý cestoval na GS1200 Adventure sám. Pri manévrovaní trajektu v Tunise sme sa stretli na palube, kde sa nás opýtal, či sme si vybavili colné papiere tu na lodi. Samozrejme, že nie, o ničom sme nevedeli. Úradníkov sme v útrobách lode ešte našli, ale papiere už urobiť odmietli.

Nakoniec to nebolo až také hrozné, policajti i colníci boli ochotní a tak sme celým vstupným procesom prešli pomerne hladko. Stálo nás to navyše 5 USD na osobu, keďže sa nás uchytil miestny “vybavovač.” Nakoniec nám ale v podstate vôbec nepomohol, takže ma tie vyhodené peniaze celkom srali – už len z princípu. Ale človek sa učí celý život.

Po vstupe do Tunisu začalo pršať. To, že Michelin Desert a mokré tuniské cesty sa nemajú radi sme došli na prvom, a hneď veľkom kruháči v Tunise, pretože Rišo tam hodil v plnej premávke držku. Hneď ku nám dobehol policajt a začal pomáhať dvíhať. Cesta sa tak šmýkala, že by sme to dvaja asi ani nedvihli. Kolóna áut stála a policajt sa Riša pýtal, či je v poriadku, či ho nič nebolí, či nepotrebuje sanitku. Rišo bol našťastie úplne OK, a tak nám obom podal ruku a zaprial všetko dobré.

Na cestách

Tunis – Testour – Dougga – Le Kef – Tajerouine – Tableau Jugurtha – Tajerouine – Haidra – Tableau Jugurtha – Haidra – Kasserine – Moulares – Piste Rommel – Tamerza – Mides – Tozeur – Star Wars – Nefta – Tozeur – Kebili – Douz, 4 dni, spolu 1.019 km

Ráno sme sa pomotali po centre, lebo navigácia si myslí, že každú jednosmerku môžme ignorovať, ale po chvíli sme boli na výpadovke a vlastne tá skutočná, motorkárska dovolenka začala až v tomto momente.

Nasledujúce 4 dni boli v znamení poznávania, či už ciest, píst, ľudí, a systému, ktorý v Tunise vládne. A samozrejme krásneho jazdenia! Spočiatku sme išli na západ, a ako sme sa blížili k Alžírskym hraniciam, na cestách pribúdali vojenské zátarasy a kontroly. Posledná takáto kontrola sa nám aj stala – no osudná je silné slovo, ale našu cestu poznačila – v poslednej dedine pred stolovou horou Tableau Jugurtha - Kalaat es-Senan - nám iniciatívny vojačik zakázal pokračovať ďalej cez stolovú horu. Zobral nám pasy, po 10 minútach sa vrátil a povedal, že prejsť nesmieme! Že môžme sa tam ísť pozrieť, ale do dvoch hodín sa mu musíme prihlásiť. Najskôr som to bral ako jeho starostlivosť o nás, ale keď sme pod stolovou horou videli bez problémov kempovať Nemcov, lomcoval mnou hnev.

Každopádne sme si však Tableau Jugurtha dôkladne pozreli, dokonca v sprievode domáceho sme na ňu vyšli a dostali výklad. Pri západe slnka to bol silný zážitok. Alžírsko bolo na dosah ruky.

Vrátili sme sa nahlásiť vojačikovi, ktorý nám ešte vnútil lokálny hotel s tým, že sa mu máme ešte aj ráno hlásiť, keď budeme odchádzať. Tak to teda nie.

Hotel bol strašný, ale aj keby bol dokonalý, neostali by sme tam. Naskákali sme na mašiny a v úplnej tme ufujazdili preč.

Keďže sme si chceli okolie stolovej hory pozrieť lepšie, na druhý deň ráno sme sa k nej vybrali – samozrejme juhom, aby sme vojačika nemuseli opäť stretnúť. Takto sme si mierne nadbehli kilometrov, ale stálo to za to.

Cesta sa postupne z roviny začala meniť na pravidelné vrcholy a údolia, v ktorých sme častokrát prechádzali cez vyschnuté riečištia. Dve riečištia sme prechádzali mimo cestu a vďaka nánosom mäkkého piesku sme sa tam pekne zapotili. Kým na severe sa obrábala pôda a bolo tam veľa zelene, južnejšie už bola pôda nehostinná a suchá s občasnými trsmi trávy, prípadne malými palmovými oázami.

Ďalšou zaujímavou zastávkou bola panelová Rommelova cesta, na ktorej sa počas druhej svetovej vojny zvádzali tuhé boje. Mimochodom, nemecký maršal Rommel trénoval pieskové bitky na našich záhoráckych pieskoch (počas prvého štátu). Rommelova cesta sa začína na skalnom brale Atlasu vo výške 594 m.n.m a končí v 19 m.n.m. Vďaka tomuto rozdielu je z neho krásny výhľad. Hore sme našli skameneliny z čias, keď tam ešte bolo more.

Nemohli sme obísť ani najväčšiu horskú oázu Tamerzu a pozrieť obrovský kaňon v Midés, ktorý je tiež na hranici s Alžírskom. Následne počas jazdy do Tozeur sme prvý krát stretli divé ťavy a uvideli prvé pieskové duny. Tie sme aj čoskoro ochutnali, a to na ceste k vyschnutému soľnému jazeru Chott el Gharsa, kde je známe mestečko Luka Skywalkera zo Star Wars. Ja som ešte predtým ochutnal smradľavé blato z Chott Chtihatt Sghat, lebo som sa vlastnou neopatrnosťou zahrabal na brehu. Smradľavé mláky boli proti tomuto francúzsky parfém.

V dedinke Star Wars sme sa stretli s Rudolfom, ktorý cestoval s nemeckou dvojkou na Caponorde – Hanou a Matthiasom.

Už tretí deň sme v podstate neustále išli na juh a ráz krajiny sa celkom rýchlo menil. A vlastne odkedy sme zišli z Rommelovej cesty, stále sme sa pohybovali v nadmorskej výške -10 až 50m, teda v podstate neustále rovina. Ešte nás čakala cesta do Douz, ktorú sme absolvovali cez ďalšie vyschnuté soľné jazero – najvačšie v Tunise – Chott el Jérid. Vedie cezeň 40km dlhá, úplne rovná cesta.

V Douz, kde sme prišli popoludní, sme už cítili Saharu. Ráno sme plánovali, že ešte v tento deň spravíme aj 100 kilometrovú púštnu etapu do oázy Ksar Ghilane. S pribúdajúcimi hodinami sme to zmenili, že budeme v púšti spať. V Douz, na začiatku etapy, ale strašne fúkalo, piesok sme mali všade a tak sme usúdili, že ideme do hotela a pôjdeme zajtra. Sahara nám však nebola tak skoro súdená.

Ľudia, stravovanie a ubytovanie

Od začiatku sme si s chalanmi povedali, že sa budeme stravovať ako domáci. To sme začali hneď v Tunise, keď sme zapadli do prvej domácej krčmy. Cena piva bola príjemná (2 TND = 1 €) a ľudia milí.

Na cestách sme vždy hľadali gril – zaručené miesto s jedlom. So zeleninou sme začali opatrne – prvý deň som si nakrájané paradajky ešte utieral do servítky, aby na nich bolo čo najmenej kontaminovanej vody, ale keď nám na druhý deň priniesli miešaný šalát s cibuľou, čo by som chcel utierať? A tak sme jedli všetko a dohodli sme sa, že budeme vždy jesť to isté – keď nás skláti sračka, tak nech je to aspoň naraz.

Tuniská kuchyňa je výborná. Ako predjedlo podávali hrysu, čo je taká čili pasta. Podáva sa v olivovom oleji s olivami. Tunis je totiž najväčším vývozcom olív na svete a druhým najväčším vývozcom olivového oleja. Alternatívnym predjedlom je Brika, šalát rôzneho obsahu zapečený s vajíčkom v chrumkavej taštičke. Polievkou je spravidla mierne štipľavý jahňací vývar Čorba, v ktorom sú droby alebo Kuskus, prípadne cestovina. Hlavným jedlom býva grilované kurča alebo výborné jahňa, prípadne morčací “kotlet” (rezeň) alebo špagety s kúskom kuraťa, pre fajnšmekrov Kuskus. Prílohou je bageta a hranolky, rôzne šaláty – napr. obľúbený tuniský šalát – čerstvá zelenina s tuniakom. Keby vám ešte nestačilo, tak posledný chod môže byť vo forme sýteho medového koláča Baklava, alebo palacinky.

Na malé občerstvenie počas dňa sa používajú placky – plnené mäsom a zeleninou, omeletou a podobne, prípadne Kebab.

Na jedlo sme sa rozhodne nemohli sťažovať. Samozrejme po každom jedle dezinfekcia vo forme pálenky. Občas sme dezinfikovali aj mimo plán :-) a potom nám chýbalo. V jednom obchode sa mi zdalo, že vidím chlast, tak som šiel vyzvedať. Baby to náramne pobavilo, lebo vraj je vo fľašiach parfém...

Baby – nebudete veriť, ale veľmi pekné. Hlavne v Tunise boli aj európsky poobliekané, takže bolo na čo pozerať. Mimo hlavného mesta pribúdali burky, ale jednoducho je vidieť, že v Tunise majú ženy už desaťročia rovnaké práva ako muži, takže extrémne zahalenú som nevidel, zato ženy napr. normálne šoférujú. V krčme sme ale žiadnu nestretli.

S hotelmi to bolo horšie. Nie je problém nájsť hotel, ale je problém nájsť taký hotel, kde sa dá napr. dobre vysrať, čo je celkom dôležité :-). Vrodenou vlastnosťou Arabov je mať všade bordel, tak si viete predstaviť záchody. Ísť dakam mimo hotela je čistá utópia. Videl som také hajzle, že keby som ich ovracal, tak ich vlastne vyčistím.

Druhou vlastnosťou Arabov je obťahovať. Obtiahli nás na colnici a samozrejme obtiahli nás hneď v prvom hoteli. To bolo po úteku od Tableau Jugurtha, kedy sme po tme došli do Tajeourine. Vstup do hotela aj recepcia vyzerali na úrovni, takže keď negatív zahlásil 80 dinárov za troch, dlho som nerozmýšľal a izbu som ani nešiel skontrolovať, čo bola samozrejme chyba. Od recepcie po izbu to bolo asi piatimi rôznymi chodbami a + 2 poschodia, takže oblečený v chráničoch spolu s 20kg batožiny je to mimoriadna zábava. Myslíte, že na izbe bola kúpeľňa? Samozrejme, že nie. Iba spoločné - a záchod bol skvelý, lebo po spláchnutí istá časť obsahu vytiekla na zem. O sprchovom kúte radšej pomlčím. No, aj tak sme už nemali kam ísť a našťastie izba bola pre 4 osoby, takže aspoň bolo kam veci zložiť.

V ďalšom hoteli som už bol rozumnejší, a tak som si po zahlásení 90 dinárov išiel izbu pozrieť. Bolo to OK, ale bručal som na cenu a tak mi Arab priateľsky povedal, že vzhľadom na to, že som Slovák, spraví mi dobrú cenu – 70. To znelo dobre. Po ubytovaní som na dverách našiel cenník. Trojka stojí oficiálne 60...

Ďalším častým problémom je parkovanie. Moc sme neočakávali, že by nám niekto ukradol motorky samotné, ale máme to obvešané drobnosťami, ktoré sú praktické nie len pre nás. Navyše, Arabi sa chcú všetkého dotýkať, mačkať, prepínať a sadať na motorky a fotiť sa. A tak, ak hotel nemal svoje parkovisko, parkovali sme napríklad na policajnej stanici, čo bolo celkom príjemné. Ani za to nič nechceli.