5.000 km okolo Ománu - druhá časť 1/2

Ako sme prešli Wahibou

V Bidyah nám pumpár vybavil sprievodcu, ktorý chcel vyraziť ihneď. To nás prekvapilo - boli už skoro 3 hodiny. Snáď vie, čo robí. A tak sme natankovali všetky kanistre a nahádzali mu batožinu do auta. Naposledy sme jedli na raňajky, no ale čo už, obed som nevidel asi týždeň, takže tyčinka a snáď si na to trápenie zvyknem.

K samotnej Wahibe to bolo len pár kilometrov. Zastali sme, lebo sprievodca nám nakázal znížiť tlak v gumách. A vyrazili sme. Tie prvé metre, to bol des. Piesok strašne mäkký a vyjazdený s hlbokými pozdĺžnymi koľajami. Čím ďalej sme išli, tým bol mäkší. Navyše, v diaľke som videl, že pôjdeme dosť hore kopcom. Wahiba je taká akoby náhorná plošina. Prešli sme pár km, keď som zbadal Riša v kotrmelci a prachu. Ostal kľačať na kolenách a držal sa za ľavé rameno. Nebol to pád v malej rýchlosti!

Nechali sme ho vydýchnuť a zatiaľ sme mu postavili motorku. Vrátil sa aj sprievodca. Rišo sa medzitým dával ako-tak dokopy. Hovoril, že má dosť silno narazené rameno. Sprievodca chcel, aby sme mu ešte viac vypustili gumy. Dali sme sa do toho, lenže zadnú sme nechtiac vypustili úplne, a tak sme museli vyberať kompresor a pre zmenu zasa fúkať. No ako Pat a Mat. Strávili sme tam asi polhodinu. To sme boli ešte nadohľad Bidyah...

Rozbehli sme sa ďalej, pred nami bolo niekoľko prejazdených dún a potom taký dlhý výjazd. Išiel som za Rišom, keď tesne pred tým výjazdom Peťo idúci prvý spomalil, a Rišo pri vyhýbaní opäť spadol. Mne sa podarilo ho obísť, ale už som nezastavoval, lebo som vedel, že ten výjazd by som po zastavení nedal. Zastavil som až keď som vyšiel hore. Tu som zistil, že som ešte iba tak v polovici, ale našťastie tam bol taký rovnejší úsek, kde sa bude dať rozbehnúť.
Bol som nad miestom, kde spadol Rišo asi 500m, a vybral som sa za ním peši. Ten piesok bol mäkký a hlboký, dosť to trvalo, kým som k nemu došiel – a to bolo dole kopcom! Pomohli sme mu, a keďže sa chalani na ľahkých vrátili späť, pomohol som jednému z nich otočiť sa. Bolo to dosť unavujúce. Ešte šťastie, že sa vrátil aj sprievodca a vyviezol ma autom hore k motorke. Ináč neviem, ako by som k nej vyšiel. Nebolo horúco, ale spotený som bol durch.

Teraz ma čakala krátka rovinka a potom opäť výjazd, navyše už nie priamy, ale aj so zatáčkami. Poviem tak – sám neviem, ako som to vyšiel, ale vyšiel som. Asi 3x som mal úplne namále a tesne pred vrcholom som nabehol na extra jemný a mäkký piesok. Tu som išiel skoro rýchlosťou chôdze, na vytočenej dvojke.

Lenže ťažký úsek týmto nekončil. Pred nami bolo dunové pole s nízkymi strmými dunami, ktoré bolo treba obchádzať. Do toho ešte niekoľko kratších výjazdov. Pripomínam, že od začiatku sme išli neustále v hlbokom piesku, a ani priestory medzi dunami neboli vyfúkané až na tvrdý podklad, ako to niekedy býva. Tu to bol stále len a len hlboký piesok. Ale v úvode článku som spomínal, že to sme tuším aj chceli, nie? :-)
Opäť som šiel za Rišom, ktorý mal práve pred jedným z výjazdov pád v nulovej rýchlosti. Zastavil som a išiel mu pomôcť. Nestačilo mu motorku iba dvihnúť, ale aj ho poriadne potlačiť - to mi už pomáhal aj Roman a začínal som cítiť veľkú únavu.

A ako pribúdalo moje vysilenie, tak začali problémy. Moje. Tento asi 5 km úsek bol mimoriadne ťažký, pretože zákruty boli prudké a teda rýchlo sa ísť nedalo, tým pádom sa motorka zapichávala do piesku. Spadol som prvý krát, druhý krát... A viete ako je to s veľkými endurami – kým idú, dá sa prejsť veľmi veľa, ale ako začnú pády, strašne to vysiľuje a stane sa z toho začarovaný kruh.

Tých 5 km mi trvalo neskutočne dlho. Na konci ma už okrem trpezlivého Romana a Vickyho tlačil aj nervózny sprievodca, pretože slnko už bolo nízko nad obzorom a my sme teda toho ešte veľa neprešli. Našťastie sme sa týmto posledným úsekom dostali až hore na náhornú plošinu a pred nami už bola zvlnená rovina. Tu prišlo na Matsove slová, že to treba rozbehnúť na zhruba 70tku a potom to ide pekne. A mal pravdu. Rozbehnúť sa s poriadnym plynom na dvojke, do stupačiek, nejako udržať v hlbokej koľaji balans, trojka, a nad 60 km/h zrazu motorka prestala divoko jazdiť v koľaji zľava-doprava. Každý sme si našli svoje tempo, kedy sme mohli stáť s rukami úplne uvoľnenými.

Občasne rany do riadidiel sa riešili samé, mohol som sa aj obzerať po okolí, oddychovať a užívať si to. Náročnejšie boli akurát úseky, kde sa stopy križovali, to si občas predné koleso vybralo inú stopu ako zadné, motorka si poriadne poskákala, zatiaľ čo ja som sa na nej snažil udržať zubami-nechtami. Ale ako hovorím, okrem týchto úsekov to teraz bolo perfektné a cítil som sa ako dakarista :-) Pozoroval som západ slnka a striedanie dún. Zväčšili sme rozostup, aby sme nedýchali zvírený piesok. Kvôli tomuto sme sem prišli!

Na chvíľu sme opäť zastavili – pri Rišovom páde sa jeho externá nádrž (miesto ľavého výfuku) vyhla smerom ku kolesu, ktoré ho časom predralo a začal mu z nej tiecť benzín. Nemali sme to ako opraviť, a tak sme len počkali, kým to vytečie a išli sme ďalej.
Občas sme sa dostávali do hlbších údolí, ktoré sme potom museli aj vyjsť. Problém bol, že v tých výjazdoch boli po autách obrovské priečne vlny, niečo ako rolety, ale veľké. Hlboké tak 30-40cm a dlhé skoro meter. Motorka na tom veľmi skákala, toto bolo miesto, kde som sa musel veľmi pevne držať. No a potom jedna chyba (pohľad tam, kam nechceš ísť), a už ma to vyskackalo do hlbokého piesku. Tu keď som zagazoval, tak zadné koleso zmizlo. S Romanom sme to zvládli vybrať a pokračovali sme ďalej.
Začalo sa stmievať, ale už sme mali za sebou asi 70 km, takže som bol optimista. Veď ešte pár km a niekde zakempujeme – sprievodca hovoril, že zhruba v polovici budeme spať u beduínov. Pri jednej z prestávok sa pýtame sprievodcu, koľko ešte? Ešte 10 km. OK.
Prešli sme 10 km, takže koľko ešte? 10 km, zaznela odpoveď.
OK.

No, a zotmelo sa. Cesta bola čoraz užšia. Nakoniec jediné stopy boli tie nášho sprievodcu. Po takom rovnom, nevyjazdenom povrchu sa išlo super, ale už bola úplná tma, keď sa opäť bolo treba motať medzi dunami. Boli to nervy, zase prišli prudšie zákruty, pár krát som mal na mále, ale aj z dosť neskutočných uhlov sa mi podarilo vrátiť motorku do zvislého stavu, lebo som si proste povedal, že to musím dať. Lenže už som mal kŕče v rukách a k tomu hladný jak sviňa.
Zbehli sme do nejakého údolia. Na naše značné prekvapenie sprievodca zastal a povedal, že nevie kde je. Že potrebuje sa ísť zorientovať. Pri otáčaní navyše zapadol... Vystúpil a motal sa tam okolo auta. Nikomu sa nám nechcelo ísť mu pomáhať, všetci sme už toho mali celkom dosť. Nakoniec odpustil tlak z gúm a vyhrabal sa sám. Pridal plyn, vybehol na dunu, zbehol z nej dole a zrazu ho nebolo. So všetkými našimi vecami, stanmi, trochou jedla, benzínom a vodou.

Kým sme sa spamätali, bol proste preč. Nebál som sa, že utečie, to nie. Ale napadlo ma, čo ak nás nenájde? Moc sa mi nechcelo spať vonku bez spacáka. A bez večere.
V takýchto situáciách plynie čas svojim tempom, neviem teda koľko času prešlo. Trochu sme sa s chalanmi bavili, ale hlavne sme oddychovali a naberali sily. Po nie veľmi dlhej chvíli sa sprievodca vrátil, že už vie, kde sme, a už to nie je ďaleko. Toto som však už niekoľkokrát počul, a tak druhým uchom von a radšej som sa sústredil na jazdu. Čakal nás totiž výjazd z tohoto údolia a to v úplnej tme. Keď som videl, ako sa chalani trápili na 690tkách, moc sa mi nezdalo, že to dám. Nejako som to ale vyšiel.

A bolo to zlé aj ďalej. Boli sme na málo vyjazdenej trati, lenže aj tá sa spájala a rozpájala na iné trate. Kvôli tme a rozostupom často nebolo jasné, ktorou sa vybrať. A veru sa mi aj stalo, že som zabočil a videl som, že sa chalanom strácam. Aby som sa nemusel 2x otáčať, išiel som otvoreným priestorom smerom ku svetlám ostatných. To bolo dosť nebezpečné, lebo ma mohli rozhodiť trsy s trávou alebo som mohol padnúť do nejakej rokliny a našli by ma až ráno. Ak vôbec...

Zažil som aj také chuťovky ako napríklad - vidím, že Rišo a Peťo niekde stoja na vrchole kopca, aby sme my ostatní videli, kadiaľ máme ísť. Samozrejme vrchol kopca nie je veľký, čiže ja by som po zastavení za nimi zostal v kopci a určite by som sa už nerozbehol, takže keď som bol blízko trúbim a kričím „Choďte ďalej!!!“ - oni počúvli a dali full gas... Ja som mal okuliare už dávno dole, aby som v tme lepšie videl, takže do otvorených očí išli kilá piesku. Tri krát som musel prežmurknúť, aby som začal vôbec niečo vidieť... a to stále v pohybe.

Po ďalších x kilometroch som zbadal v diaľke svetlo budovy. To bol fantastický pocit! Konečne si sadnem, konečne jedlo, oddych, voda, alkohol, spánok... Asi za 5 minút sme k budove došli, vyzerala úplne opustená. Sprievodca niekam odbehol, ale za chvíľu sa vrátil s tým, že ešte musíme ísť ďalších 10 km do iného tábora!
Tie jeho slová „o 10 km“ ma už začínali vážne srať.
A jazdiť v totálnej tme v púšti, na piesku, navyše hladný a už bez vody, to bola hraničná situácia. Fyzicky sme boli značne vyčerpaní a nervy už tiež pracovali.
No nič, opäť sme vyrazili. Terén bol naďalej náročný, ale aspoň relatívne rovný. A ono sa to nezdá, ale aj v týchto podmienkach sa človek učí technike jazdy, šetrí sily a sebadôvera sa postupne vracia. Nebolo to ale bez problémov. Ešte asi 2x sme sa museli otáčať, pričom som aj zapadol, ale Roman a Vicky idúci za mnou mi pomáhali. Díky chalani.

Nakoniec, hoci sme tomu už pomaly neverili, sme šťastne došli do beduínskeho tábora. Bolo okolo 21.00 a miesto 70-80 km sme prešli 117...
Ubytovaní sme boli v chatrči asi 200m od beduínskej rodiny. Vlastne to bola ich predajňa suvenírov.
Na večeru sme išli k nim domov. Dom bol postavený z kobercov a tie na zemi boli položené priamo na piesku. Vyzuli sme sa, dostali sme na privítanie čaj, a potom sa na koberci podávala večera – ryža s pečeným kuraťom. Nemali sme vlastné taniere, všetko bolo podávané na jednej obrovskej tácke s priemerom asi 1 meter. Teda na dvoch táckach: jedna bola pre nás a jedna pre rodinu. Otec rodiny nám ukazoval, ako sa má umačkať gulička z ryže, aby nám pri dávaní do úst polovica nevypadla na zem. Hádajte, či sa mi darilo :-)

Počas večere pozerali beduínove ženy a deti nejakú telenovelu – z auta mali natiahnutý kábel od autobatérie a cez konvertor napájali TV a satelit…
Po večeri sme pár minút viedli zdvorilostnú konverzáciu, poďakovali sme sa a odišli do našej chatrče. Pri pohárikoch slivovice sme rozjímali nad dnešnými zážitkami. Bol to teda naozaj nezabudnuteľný deň.
Ráno sme si užívali, pretože sme konečne videli okolie, kde sme spali. Vskutku nehostinné miesto, ale pri vychádzajúcom slnku veľmi krásne a fotogenické.