5.000 km okolo Ománu - tretia časť 2/3

Bolo to mimoriadne pozitívne popoludnie a večer. Pri západe slnka sme sa najedli ovocia a vyrazili sme späť za chalanmi.
Opäť máme šťastie, lebo tá skoro 100 kilometrová cesta do Thumrayt je celá perfektne osvetlená. V Thumrayt musím prvý krát urobiť to, s čím mám morálny problém – vyliať balenú vodu na zem. Potrebovali sme totiž 2 kanistre na benzín. Nakúpili sme aj jesť a pokračovali sme v ceste.
Bez problémov sme prešli oboma check-pointami a už v tme ťaháme do Shisaru. Tu na poslednej pumpe dotlačíme nádrže aj kanistre doplna a vyrážame na nočnú jazdu pieskovou pistou.
Pri pumpe mi Peťo hovorí, že nešlo sa mu dobre, a tak pôjde radšej pomalšie, okolo 60. Neskákal som od radosti, ale OK, prispôsobím sa.

Vyrážame a Peťo asi nevidí na tacháč, lebo ide okolo 90. To sa mi vzhľadom na tmu vidí aj trocha moc, ale aj som tomu rád. Asi 2x mám dosť na mále. Tým, že ideme po tme a ja navyše druhý v prachu, nedá sa mi vybrať si stopu, a tak len idem a udržujem balans. Napriek tomu, že sme išli dosť rýchlo mi tá cesta pripadala veľmi dlhá. Teraz sme už navyše boli aj dosť naložení, ale hlavne hladní a unavení. Ale potom sme už konečne uvideli v diaľke chalanov, ako nám svietili s čelovkami.

Ako píše Rišo, to teda bolo radosti. Posedeli sme si, popili, konečne sa najedli a rozprávali zážitky. S Peťom sme dnes prešli vyše 540 km, z toho 150 pieskovou pistou.
Ráno sa tešíme, konečne ideme na tie vysoké duny. Už sa ich nevieme dočkať. Hneď za miestom, kde sme stanovali, bola spomenutá duna krížom cez cestu a takýchto dún pribúdalo. Bolo to celkom náročné, ale už sme vedeli, ako na to. Lenže občas duna nekončila plynule, ale aj polmetrovým zrázom. Na jednom z nich sa Romanovi zlomil držiak na platňu. S Vickym to rýchlo opravili a chceli sme pokračovať, lenže Babčiho púštny špeciál nenaštartoval.

Ostali sme trocha dosť zdesení. Skúsili sme vymeniť jeho baterku za Romanovu a problém bol vyriešený. Ešte šťastie, že 690tky nepotrebujú tak veľký štartovací prúd. Tá batéria z Hondy proste bola stará, ale vďaka za ňu.

Majestátne Rub al Khali

Ťahali sme ďalej asi 30 km, keď sa nám miesto zapáčilo. Bol to obrovský otvorený priestor s vysokánskymi dunami zo všetkých strán. V našom pôvodnom pláne sme mali pokračovať na sever, severovýchod a stočiť sa na východ a tam sa napojiť na cestu. Malo to byť ešte zhruba 300 km. Rozhodli sme sa, že to nepôjdeme. Mats nám hovoril, že zhruba 30 kilometrov dlhý záver je dosť náročný, lebo tam už je piesok extrémne mäkký. V Shisare sme stretli 2 landrovery, ktorí išli tento záver celý deň, a že mali čo robiť.
Navyše už sme nemohli dôverovať Rišovej motorke. Už tu sme boli extrémne ďaleko od pomoci, bez GSM signálu. Nechceli sme ísť ešte ďalej. Rozhodli sme sa, že na tomto mieste zložíme veci a ideme naľahko jazdiť veľké duny.
Začíname opatrne, na úpätiach, kde je sklon ešte malý a piesok tvrdší. Je to nádherný pocit, ako keby som lietal. Peťo horel nedočkavosťou, ukázal na obrovskú dunu a že ide hore. Za chvíľu nám zmizol z dohľadu a tak Vicky išiel za ním. My sme zatiaľ dunu obišli z druhej strany. A oni naozaj stáli úplne hore na jej okraji!

Nemohli sme sa dočkať kým Peťo nezišiel dole – či sa to vlastne dá :-) Zišiel to efektne a bez problémov. Teraz sme boli na rade my. Bol to strmý výjazd. Ono to tak vôbec nevyzerá, asi ten piesok láme svetlo. Išiel som po stopách Vickyho a tak som videl, kde je to mäkké, aby som viac pridal, a čo mám obchádzať. Keď som bol úplne hore, a zbadal som okraj, to mi vyrazilo dych. To som v momente ubral plyn, pretože ten sklon za okrajom je tak strmý, že aj z 5 metrov to vyzeralo, že tam to končí a za tým je kolmý zráz. Motorku som nechal ležať na zemi, veď aj tak bola skoro v takom uhle ako je na stojane. Postupne prišli aj Roman s Rišom a spoločne sme sa kochali.

Bolo úžasné pozerať na okolie z takej výšky. Ťažko sa slovami popisujú moje pocity. Fotky povedia viac ako akékoľvek slová. Bol to jeden z mojich splnených snov. Keď spomínam na Omán, tak táto duna a Wahiba majú svoje špeciálne miesto v mojom srdci. A pripomína mi ich aj piesok, ktorý som si odtiaľ doniesol.

Potom sme si pomohli dať motorky na okraj a Vicky sa pustil smerom dole. No, nevyzeralo to jednoducho. Je to naozaj extrémne strmé. Už len nastúpiť a udržať sa na motorke bolo ťažké. A ako je váha vpredu, tak vari 15 metrov trvalo, kým mu predné koleso vyhuplo z hlbokého piesku.
Neviem z čoho sa taká obrovská duna skladá, ale až ma mrazilo z toho, ako sa nám chvela pod nohami, až kým nebol dole, a ako pri tom zvláštne dunela. Prechádzalo to celým telom.
Moja cesta dole bola podobná. Ten začiatok bol ťažký, lebo som mal rešpekt poriadne pridať, ale po chvíli sa predné koleso chytilo a bola to pohoda.

Niekoľko hodín, až do večera, sme tam jazdili, skúšali a zabávali sa. Potom sme nazbierali suché rastliny na oheň a rozložili sme tábor. Pri západe slnka sme fotili a fotili, tá panoráma sa menila každých 5 minút. Úžasné miesto. Ráno vôbec nebola taká zima, ako posledné dve noci. Tam sme boli troška pod úrovňou okolitého terénu a bolo to veľmi cítiť. Tu bolo hneď po východe slnka 10 stupňov a hodinu potom už bolo 20.
Nemohli sme tu už ostať a tak sme sa balili na cestu späť. Ja som ale ešte mal veľkú chuť jazdiť... Peťo sa ku mne pridal, ale najskôr sme vyše polhodinu strávili nad čistením mojej spínacej skrinky. Včera sa asi do nej nabral piesok. Do večera fungovala úplne v pohode a dnes zrazu vôbec nešlo kľúčom otočiť – vôbec! Mal som aj balónik, aby som zamedzil prístupu piesku do spínačky, ale samozrejme z lenivosti som ho tam ani raz nedal a takto som dopadol.

Skúšali sme najskôr fúkať, ale to vôbec nepomáhalo, pomohlo až vstrekovanie benzínu cez striekačku.
Asi hodinu sme sa potom vozili po okolí, lietali na dunách, vyhrabávali sa... Nechcelo sa mi odtiaľ odísť, veď toľko problémov sme museli prekonať, aby sme sa sem dostali. Lenže nedalo sa ináč a tak sme to otočili späť.
Najskôr sme prekľučkovali pomedzi duny až k miestu prvého kempu, kde sme dofúkali gumy. A potom tretí krát za uplynulé tri dni tá nešťastná cesta do Shisaru. Už som sa s tým nekašľal, bol deň a tak som šiel okolo 110 km/h, to bola tá najlepšia rýchlosť.

Voda

V takejto krajine si človek uvedomí, aká je voda dôležitá. Na každom kroku je vidieť, že jej je tam málo. Našťastie majú ropu a teda majú možnosti ako vodu získať a distribuovať. S dostatkom vody nebol nikdy problém – ak bol na blízku obchod, alebo pumpa. Z toho dôvodu sme vždy nakupovali aspoň 5 litrov vody na osobu a keď zásoby klesli pod 2l, tak sme už dokupovali.
A naučili sme sa vodou aj šetriť, napríklad také umývanie pri kempovaní - posledný týždeň som už mal systém taký vyladený, že do voňava som sa dokázal umyť s iba pol litrom.

Presun do hôr

Po príchode na asfaltku sme potiahli ešte vyše 250 km a zakempovali vedľa dediny Moshquin v krásnom wádí.
Nasledujúci deň sme jazdecky oddychovali – išli sme vyše 550 km po asfaltke až do známeho historického mesta Nizwa. Toto mesto je postavené v úzkom priestore a bola tam neskutočne hustá premávka, náročnejšia ako v Salalahu. Ubytovali sme sa v hoteli – po 5 dňoch a zhruba 1.500 km jazdenia v prachu – síce som nesmrdel, ale musel som sa 2x osprchovať, kým zo mňa prestala tiecť čierna voda.

Čo sa týka celodenného presunu, tak nebol ničím zaujímavý, okolitá krajina bola veľmi vyprahnutá a vyzerala ako splanírovaný pozemok pripravený na stavbu. Nebolo na čo pozerať.

Ráno sme taxíkom vyrazili do centra Nizwy, aby sme absolvovali prehliadku trhu, starého mesta a aj pevnosti. Našťastie sme vyrazili skoro, lebo pri našom odchode tam už bolo celkom dosť turistov.

Ešte sme sa v meste najedli a okolo obeda sme vyrazili do hôr. Podobne ako v Muscate, aj tu stačilo prejsť iba pár km a narazili sme na jednu z ďalších Matsových „skratiek.“ Touto šotolinovou skratkou sme na 10 km vyšli zo 600 metrov do skoro 1.400. Miestami bolo stúpanie hádam aj 30%. Najťažšie boli tie stúpania, kde bola cesta ešte aj našikmo. Nakoniec sme vyšli na krásnej kvalitnej asfaltke, ktorá nás vyviedla až do 2.000 m.n.m.

Ubytovali sme sa do jediného hotela, ktorý tu bol, a išli sme sa ešte naľahko povoziť. Za hotelom totiž dosahovala cesta vrchol a potom mala klesnúť do Wádí Bani Auf, kde sa malo dať urobiť pekné asfaltové koliečko. Časovo nám to ako tak vychádzalo a tak sme vyrazili. Lenže ako to v Ománe býva, tak asfalt po 2 km skončil. Ale to nám samozrejme nevadilo. S čím sme nepočítali bolo to extrémne prudké klesanie.
Na 8 kilometroch sme klesli o 1.150 metrov, to je skoro 150m na každom kilometri! To všetko vo vyfrézovanej ceste v skale, samozrejme bez akýchkoľvek zábran, na veľmi prašnej šotoline s uvoľnenými kameňmi. Dole sa išlo veľmi ťažko a išli sme veľmi dlho.
Neviem už teraz, koľko času nám to zabralo, ale neboli sme ešte úplne dole, keď sme sa rozhodli, že kolečko dokončíme inokedy a ideme hneď naspäť, aby sme to nemuseli ísť za tmy. Hore sa išlo omnoho lepšie, ale stihli sme to len tak tak.
Noc bola mimoriadne chladná a to aj v izbe. Ale hneď ako ráno vyšlo slnko, tak bolo fasa. Ešte sme naľahko vybehli po hrebeni, aby sme si pozreli vysielač a pofotili sme sa.

A pokračovali sme ďalej, pretože pár kilometrov odtiaľ sa nachádza najvyšší kopec Ománu – Jabal Shams (cca 3.000m) a hneď pod ním je najväčšia roklina Ománu – Grand Canyon, ktorého dno je vo výške cca 1.000m.
Jabal Shams nie je vrchol s ostrým špicom, ako je náš Gerlach. Či už vplyvom zvetrania, alebo možno aj spôsobom vzniku, je tento kopec plochý. Čo hneď využila armáda a hore majú vojenský radar - hoci cesta vedie až na vrchol, civilov tam nepustia. To je vážne škoda. Najvyššie sa dalo dostať do 2.200m. Potom sme museli pokračovať v kolečku okolo vedľajšej hory.

Z plánovanej trasy nám už neostávalo veľa, ale mali sme ešte pár dní. Rozmýšľali sme čo ďalej a jednou z možností bolo ísť pozrieť Dubaj a navštíviť Musandan – to je samostatná, veľmi pekná časť Ománu na severe Arabského polostrova. Dá sa tam dostať aj loďou bez nutnosti riešenia víz do Emirátov, lenže loď nechodí každý deň a nám už to časovo nevychádzalo s odletom.
Keď sme zišli z Jabal Shams, v meste Bahla sme sa zastavili na policajnej stanici. Ani z informácii na internete sme totiž nevedeli posúdiť, či sa budeme vedieť dostať do Emirátov a hlavne či nás aj pustia späť do Ománu. Dúfali sme, že policajti to budú vedieť zistiť.

Návšteva na stanici bol zážitok. Najskôr sme tam išli ja s Peťom. Postupne sme sa dopracovali až ku náčelníkovi stanice, ktorý si nás poctil ako dôležité osoby a okamžite rozkázal, aby nám uvarili kávu a doniesli ďatle. Medzitým sme im dali jeden z našich pasov, aby zistili, ako to vlastne je. Lámane sme viedli spoločenskú konverzáciu, náčelník tam práve riešil problém – mali tam nehodu a vinník nemal platné PZP... Nakoniec došiel jeden z policajtov s odpoveďou, že všetko je OK.
To je celé, čo zistil – že je to „OK.“
No, o moc múdrejší sme neboli. Zakempovali sme na peknom mieste pri Ibri.

Peniaze

Ománskou menou sú Rialy a výmenný kurz bol nezvyčajný: za 1 rial sme museli zaplatiť 2 eurá. 1 rial má tisíc baisa. Zaujímavé je, že nemajú žiadne mince, t.j. aj bajzy sú papierové – v hodnote 100 a v hodnote ½ (rialu).
Peniaze sme vždy vyberali z bankomatov. Tie sú iba vo väčších mestách.

Afganistan namiesto Dubaja

Ráno sme sa presunuli k hraniciam Emirátov, bolo to zhruba 120 kilometrov. Na hraniciach sme vyslali Peťa, nech to ide omrknúť a tak opustil územie Ománu. Asi hodinu ho nebolo, a nevrátil sa s pozitívnou správou. Bez predom vybavených víz nám do Emirátov vstup nepovolia (pozn.: od 22.3.2014 už do UAE víza netreba).
A tak si Peťo musel kúpiť nové Ománske víza a dostal vrelé privítanie - nám na colnici povedali iba „Hello“ a jemu „Welcome to Oman, sir!“ :-)