Tunisko 2009 - pozor na Saharu! 2/3

Ksar Ghilan

Ráno Dušanovi pomáham vstať, obliekam ho, 3 hodiny nakladám a upratujem Ducato a idem zohnať palivo. Kamoš zvážil, že nepôjde miestnym lekárom, asi im neverí. Nevieme ani prebookovať trajekt, nikto v sprostredkovateľskej kancelárii neberie telefón. Odlet lietadlom zase neumožňuje záznam v Dušanovom pase o nutnosti spätného prevozu BMV z krajiny. Preto pôjdeme do Ksar Ghilan.

Na prvej križovatke dojednávam vyklonený z dodávky s Arabmi nákup benzínu a vtedy sa spoza obzoru vynoria tri BMW. Moraváci!!! Osudové stretnutie! Zo začiatku to tak nevypadá, pretože chalani ma v arabskej šatke a v čiernych okuliaroch považujú za zlodeja slovenskej dodávky – tú spoznali. Po krátkom prenasledovaní „zlodeja“ a zvítaní šteknem na najbližšieho Araba „essens – dízel“. Slová majú čarovný účinok. Nasledujem „čmouda“ idúceho na mopede, ten ma odovzdáva inému a po pol kilometri parkujeme pri ušmudlanej garáži. Začnú sa zbiehať mopedy zo všetkých strán a na každom okrem jazdca tróni aj umelá bandaska s palivom. Dohadujem cenu a nalievame chalanom, mne do motorky a do dodávky nádrže doplna /bandasky máme plné/. Osobne kontrolujem nalievanie aby sa do nádrží nedostalo nejaké svinstvo. Po vyplatení chce dohadzovač 20€, dávam mu 20 centov. Potom sa zľutujem a pridávam ešte 1€. Vyhadzujem dotieravca z dodávky a moravsko-slovenský konvoj naberá smer k hotelu s čakajúcim Duškom. Jazdu dokončujem pomocou zotrvačnosti, pretože Ducato zdochlo a nejde nahodiť. Skúšame to asi pol hodinu a nič. Nevieme nájsť dômyselne ukrytý odkaľovač na svinstvo, ktoré sa napriek mojej pozornosti do nádrže dostalo. Tu mi už mierne lepilo. Rezignovane ešte raz zo srandy otočím kľúčikom a motor naskakuje.

Sadáme do auta kým si to motor nerozmyslí, motorkári pôjdu dopredu a obzrú oázu. Už hlboko v púšti motor kľakne ešte 3x, ale nejako to ide. Ukazujem Dušanovi miesto včerajšej havárie, nič si nepamätá. Príjazd do kempu je komplikovaný. Oáza, o ktorú sa od nepamäti vedú vojny je zafúkaná pieskom, preto hodinu hľadám pešo vstup, správny kemp a potom chalanov. Nakoniec sa všetko darí, budeme bývať v beduínskych stanoch pri termálnom jazierku. Akurát mi Moraváci pokazili handlovanie o cenu za noc keď som po dvoch buchnutiach po pulte zjednal z 25 na 10 dinárov, ale charitatívne naladení súpútnici hovoria, že dajú aj 15. Negatív v recepcii sa mi smeje a musím kapitulovať.

Ksar Ghilan je strategická oáza na severe Sahary s výdatným minerálnym prameňom zavlažujúcim ďatlový háj s rozlohou 2x0.5 km. Medzi palmami sú umiestnené kempy a bohužiaľ už aj hotely. Kemp priamo pri jazierku vlastní robustný potomok sudánskych otrokov Fefe, vážny motorkár a šéf. Od začiatku si rozumieme.

Nevediac, či nebudem kamoša voziť po špitáloch sa obliekam a vyrážam sám púšťou ku kafé Loudid poriadne si užiť jazdenia. Zo včera si cestu pamätám, preto vysvetľujem presne koridory kde sa budem pohybovať. Beriem mobil, GPS, vysielačku s dlhým dosahom a natešene ťahám za plyn. 70 kilometrov šotoliny, malých veľmi pevných dún a zafúkaných ciest idem na doraz a vraciam sa úplne grogy. Nádherný výjazd! Konečne som spoznal, čo dokáže nadupaný motor a výborný podvozok KTM. V prípadoch prepálenie treba zúrivo otočiť plynom a mašinu potiahnuť hore. Na sypkom povrchu zadné koleso zdvihne fontány piesku, predok mierne odľahčí a ide sa. Na piesku samozrejme treba udržiavať určitú minimálnu rýchlosť, inak je motorka neovládateľná a na väčších dunách sa prepadne.

KTM má obuté Dunlop D908 RR a namiesto duší sú penové výplne BibMousse /miusy/. Rébus kombinácie miusov a pneu od dvoch výrobcov nevedel rozlúštiť ani Katroš, radou pomohol Žaba robiaci toto bežne. Jazdné vlastnosti sú iné ako na vzduchu, motorka na tvrdých povrchoch pláva. Jazdenie na podhustených gumách počas celej zimy mi tento prechod uľahčuje. Na suchých povrchoch má táto kombinácia vynikajúce vlastnosti a navyše sa netreba obávať defektu.

Pri jazde po púšti vo vysokých rýchlostiach je dôležité neustále čítanie terénu pred sebou a zároveň sledovanie kadiaľ vediete predné koleso. Na to treba dávať stále pozor!!! Neustále sa meniaca skladba púšte znamená, že aj v oblasti dún sú kamene viac či menej ukryté v piesku. Sú všade a preraziť pneu alebo ráf sa dá hocikedy. Strata koncentrácie = pád a problémy. Nie je výnimkou na 100 m jazdy zažiť piesok, veľké kamene, slané blato, šotolinu a tvrdú hlinu. Najlepšie sa jazdí po piesku v oblastiach s riedkou vegetáciou a v zriedkavej šotoline povoňanej pieskom. Taká polopevná endurácka šľahačka.

Ešte cestou do café Loudid mám česť overiť si účinky plochého kameňa skrytého pod pieskom. Po obtiažne zvládnutom hrebienku dunky medzi kríkmi doskakujem na spomenutý oný, motorka sa poberá vľavo a ja vpravo. Nacvičený dopad na nohu, prelet do kotúľa cez rameno a o 20 sekúnd sedím na naštartovanej motorke. Keď už nejazdím, aspoň padám nádherne! Vjazd do kempu vedie cez bránu, ale je aj malý bočný vstup pri jazierku. Vždy vchádzam tadiaľto, pretože treba zahnúť prudko doľava. Tam urobím drift a popudrujem pieskom dôchodcov híkajúcich pri prameni.

Café Loudid

Na druhý deň Dušan vypadá príšerne ale zostávame v oáze. Zrejme sa rozhodol trpieť, nech môžem jazdiť. Som ochotný obetovať jazdenie v prospech jeho zdravia ale nechcem, aby to bolo naopak. Po doťahovaní sa zostávame. René /chlap v mojich rokoch/, Miloš /administrátor z www.bmwgs.cz/ a Víťo /pôvodom Slovák, tenučký mladý dobráčisko/ súhlasia s návrhom skúsiť jazdu po púšti, ak sa podarí tak až po Loudid. Púšť na východ od Ksar Ghilan je mimoriadne zhovievavá k nováčikom. Iba ukazujem ako jazdiť na šotoline pretkanej s pieskom a to isté opakujem na súdržných pieskových poliach s kríkmi. Chlapi sa veľmi rýchlo chytajú a po odbočke na café už jazdia dobre. Mladý Arab vyskakuje nadšením, vidí ma štvrtý raz a je jasné, že znovu bude sprepitné. Už predtým rozprával o živote v púšti a nie je čo závidieť. Romantika sa v každodennej realite mení na ťažko opísateľný kľud a pokoru, ktorú čítame z očí miestnych, ešte neskazených berberov. A žasneme zo šedomodrých očí Tuarégov. Po niekoľkých šálkach výborného bylinkového čaju vysadám na KTM a štvrť hodinu obťažkávam ticho jej výsosti Sahary revom Akrapovičov. Ukazujem chalanom, ako a čo všetko sa dá s ťažkou motorkou riešiť. Zároveň skúšam výjazdy na sypké a vysoké duny. Dnes mi to ide. Berberi tlieskajú.

Návrat sa deje po takmer úplne zafúkaných úsekoch cesty, naopak pri križovatke piesok za dve hodiny úplne zmizol. Ako orientácia pri vzájomnom vzdialení sa mi slúži vysoký Víťo, pripomínajúci na motorke Výkričník. Prezývka mu zostáva nastálo. Posledný úsek novozrodení enduristi idú po asfalte, ja po púšti. V oáze pudrujem Francúzov, dávame kúpeľ v termálnom jazierku a potom nasleduje môj tréning na strmých dunách priamo v oáze.

Silná búrka minulý mesiac nafúkala priamo medzi stromy strmé duny vysoké 10 metrov. Majú tvar, aký sa v otvorenej krajine nevyskytuje. Sú miestami rozjazdené, nie je miesto na rozbeh. Po prekonaní hrebeňa zletím do zákopu neprekonateľného ani štvorkolkou a zosadám. Jednotka plný, ja vedľa motorky, po otočení naskakujem. O chvíľu vo výjazde medzi stromami zapadám. Odmietam pomoc chalanov, potrebujem skúsiť vykopať oranžovú ťavu sám. Úspech sa dostaví až na tretí pokus. Fotenie a filmovanie ukončuje moja bezvládnosť po druhom zahrabaní pod vrcholom duny.

Večer dávame kus-kus v kempe, keď pred tým narobím poriadky s inak veľmi ochotnými Arabmi priamo v ich kuchyni. Bolo totiž už neskoro a tvrdili že nič nie je k dispozícii. Tak som vpálil do kuchyne, práve pri pokuse zožrať NAŠE kura na spôsob kus-kus. Hneď lietajú aj po strope a o minútu večeriame. Po povraždení miestnej mikroflóry v našich tráviacich traktoch marhuľovicou ideme spať.

Douz

V noci sa prihnala prachová búrka ako predzvesť normálnej, akú poznáme u nás. Oblohu križujú blesky a onedlho nesleduje prietrž mračien. Ráno nás budia spevavé vtáčiky poskakujúce po plachte stanu a jasná obloha. Je chladno, piesok úplne mokrý.

Dnes skúsime spolu výjazd do Douz vzdialeného vzdušnou čiarou 80 km. Podľa opisu z minulého roku to má byť pohoda. Samozrejme nie je. Cesta je desiatky kilometrov úplne zafúkaná pieskom a mokrý piesok sa borí viac ako suchý. Nakoniec nám prajú okolnosti viac ako sme dúfali, hlavne GS-károm. 7 km za Ksar Ghilan je zrúcanina koloniálnej pevnosti, vždy k nej vedú nepríjemné krátke duny tvoriace sa v závetrí oázy. Počas jazdy k pevnosti úmyselne zahrabávam KTM a skúšam pevnosť podkladu. Pražiace slnko rýchlo vysúša piesok a vytvára na dunách stvrdnutú škrupinu. Tá vydrží iba deň, preto neváhame. Ja vychádzam na motorke až na vrchol pevnosti, potom sa spolu poberáme na severozápad. Máme pred sebou 120 km prevažne piesku, nie je čas na špekulácie. Od pevnosti sa presúvame po šotolinách, potom cez rozsiahlu a zložitú vysokú dunu po obsychajúcom piesku smerom k prvému café. Víta nás berberská trstinová záchrana s tieňom, kobercami na zemi a s Che Gevarom na stene. Ležmo po arabsky sa občerstvujeme. Vraj ešte hodinu pred našin príjazdom boli duny biele od ľadových krúp!

Na motorke vychádzam na strmý pahorok nad café, na počudovanie ma za chvíľu nasledujú všetky tri BMW. Piesok úplne obsychá a vykazuje nebývalú pevnosť. Pred nami sa rozprestiera pohľad na endurové púštne nebo – až po obzor iba duny... Tu sa odohráva naozajstná jazda, o voľnosti môžu rideri v našich podmienkach iba snívať. Drístanie pri benzínke a potom odprdkanie na ďalšiu najbližšiu nie je o slobode, je to o pohybe vo veľmi úzkych mantineloch. Tu sviatočnosť nemá miesto, po najbližšiu café sa odvezieš po náležitej drine. Ale kadiaľ chceš, máš k dispozícii tisíce ciest. Napriek tomu tiafam o 15 minút jediný zákrsok palmy v okruhu 100 kilometrov. Nemám v GPS trasu, preto mi René pravidelne určuje azimut a ja podľa kompasu mastím vpredu ako odtrhnutý z reťaze. Hľadám cestu, občas sa vraciam chalanom oproti. Duny s plochým profilom sa menia bez výstrahy na nekonečné more dún s prevejmi orientovanými presne v protismere jazdy a ťažko sa hľadá optimálny rytmus. Sú nízke /cca 3-4 m/, treba točiť na malých polomeroch, často bohapusto skákať. Veľa problémov rieši namiesto mňa brutálny výkon a super naladený podvozok. Napriek zdvihom 265 mm a športovému nastavenie idem občas až po dorazy. V kritických úsekoch stojím a signalizujem GS-károm kadiaľ sa dá lepšie. Zatiaľ jazdia obdivuhodne.

Po prekonaní 55 km súvislého piesku parkujeme pred café Djebil. Tu je aj symbolická vstupná brána do rovnomenného národného parku. Láka odbočka na zaujímavý trek k dvojitej tabuľovej hore Tembain a ešte ďalej k termálnemu jazierku Ain Oudette. Cesta v zvládnuteľná iba pre KTM, myšlienka zaujímavá, ale pokračujeme na Douz. Moraváci, teraz už úplní tvrdí enduromani pokračujú po šotoline, ja súbežne po cestách zaviatych pieskom. Dlhé úseky pripomínajú naše zimné cesty – tvar závejov je rovnaký, namiesto snehu červený piesok. Po ňom sa dá ísť rýchlo, vidím dopredu a série niekoľkých desiatok skokov nie sú zvláštnosťou. Treba si strážiť kopajúci zadok a v správnej chvíli ťahať riadítka. Až teraz plne chápem výkony Kapra a Gažka a dodatočne im skladám hold. To čo dokázali pred rokmi s naloženými LC8 je neuveriteľné!

Náhle sa krajina mení na plochú a bielu, s občasným slaným blatom. Sme tesne pred Douz na dne slaného jazera Chott Regoug. Palmovými hájmi vchádzame do mesta, čapujeme benzín a nachádzame výbornú domácu reštiku. V telke púšťajú miestne hudobné klipy kde sa vlnia sporo oblečené arabské venuše. My sme prekvapení, miestni v úplnom vytržení. Vo všeobecnosti sa stravujeme v zariadeniach určených pre domácich /samozrejme nie nejaké pajzle/ a jeme stravu bežných Tunisanov. O žbrndy chystané pre turistov nemáme záujem. Nosíme so sebou v plastovej fľaške „marhuľu“ alebo „slivku“ a po každom hodovaní nasleduje dezinfekcia. Účinkuje to, pretože zvládame aj šaláty, ja dokonca bežne výborné miestne ďatle z trhu a nič z povestnej allahovej pomsty sa našich čriev nedotklo.

Naspäť ideme po asfalte, sám po dunách by som do zotmenia návrat nestihol. Cestou sa pred Ksar Ghilan za ostrým horizontom všetci vrútime do prudkého potoka tečúceho cez cestu. Včera tam nebol, Sahara vie prekvapiť! V oáze pre zmenu poprášim Germánov a Slovincov v takom drifte, že skoro padnem. Arabi tlieskajú a šnicloši zazerajú.

Chlapi majú dosť „tých dromedáró pod prdeló“ a preto nasledujúci deň jazdím sám po znovu mokrom piesku iba k pevnosti. Po nočnom daždi je toľko vody, že miestami stojí medzi dunami a piesok sa správa ako blato. Naopak hrebene dún sú trochu obschnuté. 3x vykopávam motorku. Raz sa mi predok prepadol tak že letím cez rajdy pričom sa mi na stehná otlačili všetky spínače vrátane výrobných čísel. Pred oázou prebrodím potok tečúci odnikiaľ nikam a poobede jazdím po tých istých, už sypkých dunách. To už mám aj krosové ochranné šortky na stehná, a po ďalšom prelete ponad riadítka iba mierne vylepšujem modriny z rána. Večer iba spáchame plavbu jazierkom pomedzi zapáchajúce žaburiny a miernu údržbu motoriek. Hygienu nezanedbávam hlavne potom, ako si včera hovnivál splietol moje nohy s ťavím lajnom. Jemný piesok je všade, aj v spacákoch a lôžkach. Jednoducho to netreba riešiť a žiť s ním. Pri jedení škrípe pod zubami, pri tlačení na záchode z nás v pohode vychádza. Netreba ho vpustiť iba do našich motorov.

Tataouine

Ráno, po nočnej dažďovej prehánke skúšame prejazd po šotolinových údoliach do Tataouine. Obliekam pieskové veci, nohy od piesku strčím do čižiem ktorých obsah ani nevysýpam. Spínače motorky ledva fungujú, všade je piesok. Ale preto sme prišli!

Ale úplne ráno vyskúša každý Európan opatrné vypustenie črevných plynov, a pokiaľ pri tom nevystrelí aj ostatný obsah tráviacej sústavy je rád. Ľahko to rozoznať podľa výrazu tváre: úsmev značí O.K., kyslý ksicht posral som sa. My sa usmievame stále.

Na zvýšenie pozornosti pozrieme na obrovskú Dušanovu žlto-čiernu podliatinu na krku. Kúsok za oázou sa neplánovane rozdeľujeme a trvá pol hodinu kým pokračujeme spolu. Prvých dvadsať kilometrov je hnusná šotolina s roletami ale pokračovanie rozkvitnutými údoliami s omamnou medovou vôňou všetko vynahradili. Opäť lietam ako šialený dopredu a späť k pomalším bavorákom a užívam si cestu. V Tataouine prechádzame na motorkách priamo cez miestny bazár, kde sa predáva úplne všetko. Obed dávame v reštike nájdenej podľa Reného GPS. Aj táto má toalety oddelené od jedálne múrom končiacim meter pod stropom a preto máme možnosť hodnotiť zvukovú kulisu návštevníkov wc pri tlačení. Každý okrem rôznych šalátov zjeme po polovici veľkého grilovaného steroidového kuraťa a do kempu kupujeme ešte tri pizze v škatuliach. Tým je René vlastne pizza-boy, akurát namiesto skútra má riadneho bavora 12-ku. Miestne baby so šatkou na hlave otvorene koketujú, no tvárime sa bezpohlavne vzhľadom k nepoznaniu hraníc tejto hry. Na žmurkanie a vrtenie zadkom odpovedáme demetnými pohľadmi nikam.

Návrat je úplne super. Vedie totiž cez údolie, kadiaľ sme sa trepali s dodávkou smerom na Loudid. Toto je môj najrýchlejší presun. V silnom protivetre lietam po šotoline, snažím sa v stovke o tiahle drifty /ešte je čo trénovať/, uberám pred horizontmi a inak sa rútim do 140. Viac to nejde, protivný vietor so mnou zametá aj počas vyklonenia úplne nad predné koleso. Všade vedľa cesty ležia kamene veľkosti pecňa chleba a väčšie, dlane s mozoľmi sa potia viac ako inokedy. Hlavne keď drift v rýchlosti náležite pohnojím. Onedlho v šmyku vyrývam brázdu pri café Loudid a náš už známy Arab na mňa čudne hľadí. Zrejme ma podozrieva z mierneho buznovstva. Až po kúpení šatiek pre dcéry a ženu vie, že je všetko správne. Automaticky dostávam na všetko zľavu a čaj grátis. Po zaviatej ceste koľaje v piesku zvládam na „plný kotel“, jednoducho je takýto spôsob najlepší. Posledný úsek je v klasickej réžii: chalani asfalt, ja púšť. Moje ego rastie.

Zase míňame rôzne pasúce sa stáda. Pri prejazde ťavím stádom treba dávať pozor, dromedár je v skutočnosti tonová sliepka. Tesne pred motorkou to šibne krížom cez cestu. Komický ťaví beh /vždy obe nohy naraz na jednej strane/ umocňujú kopytá veľkosti lavóra. Vedia riadne kopať, po vypití snáď 100 litrov vody ukrutne grgajú. Naopak somáre iba stoja, ovce a kozy behajú ako my deň pred daňovým priznaním.

Po povinnom pudrovaní turistov neveriacky sledujem mladého Araba na mopede idúceho po piesku miestami, kde sa ledva udržíme na motorke v stupačkách. Sedí bokom ako baba na koni, jednou rukou šoféruje a druhou fajčí a na cestu ani nepozerá. Je pravdou, že ja tadiaľ jazdím cez 100. Večer príde asi 10 džípov plných mladých a škaredých Francúziek, Arabi šalejú od radosti.