Veľké saharské dobrodružstvo - Tunis 2006 1/3

Parťák z Islandu Gažko tiež dlho nerozmýšľal a tak bolo jasné, že naše LC8 dlhšie odpočívať nebudú. Keď som pred odchodom o výprave debatoval s MajomKE, povedal som, že tento krát žiadny cestopis nebude, že sa bude len jazdiť v piesku. Zažili sme však dobrodružstvo, o ktoré mi nedá sa nepodeliť.

Už v príprave sme sa dohodli, že výpravu rozdelíme na dve skupiny. Jednu kultúrno poznávaciu a druhú smradľavo offroadovú. Mne sa tento krát nechcelo vláčiť foto výbavu, ani sa šplhať po pamiatkach, chcel som len jazdiť. Prvá skupina sa vydala na cestu v piatok 7. 4. ráno, my s Gažkom sme vyrazili poobede o 17.00. Otročili sme po diaľnici, okolo Tarvisia v teplote - 4°C, prespali v stane na pumpe pri Benátkach. Na druhý deň mala byť pohoda, trajekt mal odplav o 17.00. Aká by to však bola cesta, keby sa to všetko neskomplikovalo. Bolo 13.30, na benzínovej pumpe, asi 200 km do Janova k trajektu a z motora mojej LC8 sa začal valiť olej. Okamžite sme odmontovali nádrž motorky a po pátraní Gažko objavil závadu. Tesnenie pod krytom ventilov bolo vyvalené von. Narvali sme ho späť, zložili motorku a vybrali sa ďalej. Po 3 km sa situácia zopakovala. Bezradne a nešťastne som Gažka presviedčal, nech si zoberie lístok na trajekt a ide sám. Odmietol a namiesto toho sa opäť pustil do rozoberania motorky. Ja som sa medzi tým konečne dovolal servisákovi Miňovi z Motoshopu. Ten nám poradil vyhodiť ventil z hadice, ktorá odvetráva olejovú vaňu a spája ju so vzduchovým filtrom. Bleskovo sme to spravili a motorku zložili. Bolo okolo 15.15. Mimochodom, ten ventil na mojej LC8 od výroby nebol. Odborníci z KTM ho prikázali Miňovi namontovať v rámci servisnej prehliadky. Milujem vylepšenia!

Olej ďalej netiekol. Potom sme to už osolili 160 – 170 km/h. Prešli sme 1080 km z Bratislavy. "Check inovali" sme sa o 16.56...! Našťastie trajekt meškal, takže sme to pohodlne stihli a zvítali sa s druhou časťou našej výpravy. Na lodi sme spoznali sympatického a zábavného človiečika – Poliaka Daniela, ktorý sa neskôr stal maskotom našej offroadovej časti výpravy.

9. 4. 2006, Nabuel, 76 km

Po dva a pol hodinovom meškaní v Janove kotolník nášho trajektu kúril ako besný a stratu dohnal. Vylodili sme sa načas v Tunise a po absolvovaní tuniského vyloďovacieho rituálu so všetkými možnými i nemožnými kontrolami a papierovaním sme sa rozlúčili s Viktorom, Marekom a Paľom a dohodli s Danielom a 6-člennou nemeckou výpravou na LC8, že do kempu v Nabueli pôjdeme spoločne. Jeden z členov nemeckej expedície sa ponúkol, že mi pomôže opraviť motor, vraj to má v malíčku. Na diaľnici sme chybu odstránili len provizórne. Presunuli sme sa teda do 76 km vzdialeného Nabuelu, kde mi Nemec Frank veľmi zručne pomohol motorku opraviť. Samozrejme za asistencie technicky nemenej zručného Gažka. Navyše mi odtiaľ povyhadzoval všelijaké hadičky a súčiastky, vraj tam len zavadzajú. Chvíľu som aj bol nervózny, keď som videl rozobratú motorku a Franka vyhadzujúceho z nej čosi, čo tam nešťastníci z KTM v Mattighofene namontovali. Po dvoch hodinách LC8 opäť spokojne vrčala a prebytočné súčiastky som s úľavou zahodil. O pol dvanástej sme zaľahli do nášho expedičného stanu rodinného typu z nemenovaného hypermarketu za 299 Sk. To ešte chudák netušil, čo ho čakalo.

10. 4. 2006, Tataouine, 506 km

Ideme na juh! Ráno nás zobudila Adventure Holidays nemecká výprava, ktorá si stanovila budíček na 6.00. Po nich sme aj my vyliezli zo spacákov, dali si raňajky v kempe a rozlúčili sa s Nemcami a Danielom, ktorý išiel sám do Tataouinu vybavovať povolenia na vstup do zakázanej zóny. Gažko sa rozhodol zaradiť kultúrnu vložku a obzrieť si koloseum v El Jeme. Aj keď som ho už pred jedenástimi rokmi videl, pripojil som sa k nemu.

Po prehliadke majestátneho kolosea sme pri teplotách okolo 37 °C upaľovali ďalej na juh. V dedinke Skhira sme vymenili cestné Mitasy E 08 za drapáky Michelin Desert. Po dlhej dobe som sa nechal presvedčiť na Mitasy, ale nespravil som dobre. Ešte si neodpustím sa k nim vyjadriť. Majiteľ pneuservisu sa ukázal byť vtipálek. Po tom, čo sme cenu dojednali na 15 TND (1tuniský dinár = cca 24Sk) a väčšinu práce si spravili sami, som mu zaplatil 20 TND bankovkou a čakal na výdavok. Toho som sa však nedočkal. S úsmevom poďakoval a vydať mi samozrejme zabudol. Keďže nám uskladnil Mitasy, tak sme sa vykašľali na to a upaľovali ďalej.

Po ceste sme mali obrovský zážitok. Salutovali nám policajti, zastavovali autá a nás púšťali dopredu. Ľudia popri ceste nás fotografovali svojimi mobilmi a mávali nám. Netušili sme, čo sa deje, až kým nás nepredbehol prvý z účastníkov Rallye Tunisia 2006. Zvádzalo nás to k rýchlejšej jazde, žiaľ na štupľoch to veľmi nešlo. Využili sme toho, že si nás policajti pomýlili s účastníkmi rallye a fičali ostošesť.

Okolo 19.30 sme dorazili do Tataouinu, kde nás pri ceste čakal Daniel. Povolenia vybavil, stačilo si ich zajtra poobede vyzdvihnúť. Ubytovali sme sa v kempingu na záhrade miestneho hotelíka a pustili sa do rozoberania mojej motorky. Vypálila sa mi žiarovka.

11. 4. 2006, Remada, 208 km

Ráno sme sa ponáhľali na štart rallye, ale keďže celú noc fúkalo ako besné a hrozilo, že nás odfúkne aj s našim expedičným stanom rodinného typu, tak sme toho veľa nenaspali a nepodarilo sa nám vstať. Motorky sme nestihli, ale videli sme aspoň autá. Na záver sme si prešli asi 25 km z dnešnej etapy rallye. Jazdili sme po kamenistých cestách v teplote okolo 40 °C a potom sa vrátili späť do Tataouine. Mali sme ešte asi dve hodiny kým Ali Bechir otvorí kanceláriu, v ktorej sa vydávajú povolenia na vstup do zakázanej zóny, tak nás Daniel zobral do miestneho bufetu na akýsi tunajší druh kebabu. Bol báječný a s Danielom sme ho zaliali každý tromi kávami. Ja som potom zvyšný čas využil na opätovné rozobratie motorky a demontáž nádrže. Keď sme predvčerom odstraňovali závadu, tak sme niekde pricvikli odvzdušňovacie hadičky. Nádrže sa tým pádom neodvzdušňovali a z jednej mi vytekal benzín cez prepad. Chybu nám identifikoval priateľ na telefóne, servisák Miňo z Motoshopu v Banskej Bystrici.

O pol štvrtej sme už stískali v rukách desať kópií povolenia na vstup do zakázanej zóny a po dokúpení bandasky na benzín pre Gažka fičali smer Remada. Asi 30 km pred Remadou začala šotolinová cesta obklopená polopúšťou s naviatymi pieskovými jazykmi, ktoré boli predzvesťou toho, čo nás čakalo. Mal som malú dušičku, lebo s pieskom som doteraz nemal žiadne skúsenosti. Kúsok za Remadou bol bivak účastníkov rallye. Tu nás už opäť čakal Daniel, pochodili sme depo, pokecali s Poliakmi okolo Jaceka Czachora, ktorý úspešne bojoval v 450-kach a prespali v blízkosti slávnych...

12. 4. 2006, Ain Skoune, 322 km

Znova sme nestihli štart motoriek, lebo sme si omylom posunuli čas, ale v Tunise bol letný čas zrušený.

Vrátili sme sa teda do Remady, po ceste ešte pozorný Gažko našiel moju stratenú anténu z GPS aj šľapku, a po raňajkách sa išli prihlásiť k miestnym policajtom, či vojakom, čo to vlastne bolo. Potom sme už frčali na juh do zakázanej zóny. Každú chvíľu bola nejaká kontrola, ktorej sme museli odovzdať jednu kópiu povolenia. Cesta bola často zaviata pieskovými jazykmi, miestami dlhšími úsekmi pokrytými pieskom. Motorka bola v tom rozjazdenom piesku dosť ťažko ovládateľná. Prvý sa vykotil Gažko (o tom bude reč neskôr), mne tiež veľa nechýbalo, našťastie mi iba dva krát padla motorka, keď som stál. Po ceste sme využili v Tiarete poslednú možnosť natankovať, zobrali benzín do všetkého, do čoho sa dalo, včítane prázdnych fliaš od vody. Okúpali sme sa v bazéne, čo bola na čas posledná hygienická akcia. Tesne pred vojenskou posádkou v Ain Skoune sme to zapichli do stanu.