Veľké saharské dobrodružstvo - Tunis 2006 2/3

13. 4. 2006, El Borma, 272 km

Prežili sme napínavú noc v púšti. O pol druhej sa na nás dovalila piesková búrka. Niečo podobné som jakživ nezažil. Piesok lietal obrovskou rýchlosťou a bral všetko, čo mu stálo v ceste. Navyše náš apartný himalájsky stan sa chystal každú chvíľu vzlietnuť. Keď sa vietor na pár minút utíšil, vybehli sme aspoň zalepiť výfuky páskou a zdvihnúť moju motorku. Okolo piatej to prišlo opäť. Musím priznať, že nám vôbec nebolo do spevu.

Odmenou za nočné trápenie nám bol nasledujúci deň, ktorý považujem za jeden z najkrajších, čo som na motorke zažil. Rýchlo sme sa pobalili a vydali sa v ústrety veľkému pieskovému dobrodružstvu. Po pár kilometroch bola cesta úplne pokrytá vrstvou rozjazdeného jemného piesku. Motorka mi v ňom lietala zo strany na stranu, prehrievala sa a vôbec som za Danielom a Gažkom nestíhal. Daniel bol v Tunise už tretí krát a Gažko už tiež nejaké skúsenosti s pieskom mal. Ja som bol panic a tým dvom na príťaž. Po cca 40 km sme dorazili do najjužnejšej oázy v Tunise – Bordj el Khadry. Tu sme posedeli v miestnej krčme, ak sa to tak dá nazvať, pojedli, doplnili zásoby vody na v priemere 7 l na hlavu a vyrazili krížom cez púšť a duny do El Bormy. Priznávam, že som mal trému, vôbec som netušil, či to zvládnem. Gažko sa k tréme priznal tiež. Po Danielových radách a pár kilometroch jazdy som však pochopil princíp jazdy v piesku – plný plyn. Čím rýchlejšie sa ide, tým je motorka stabilnejšia. Neoceniteľná bola Danielova rada, ako sa v piesku rozbiehať. Dvojka, 6000 otáčok a do toho pustiť spojku. Motorka sa zavlní, predné koleso vyskočí z piesku a už sa ide. Na jednotku nie je šanca sa pohnúť. Motorka sa zahrabe.

Jazda dunami bola úžasná a zároveň namáhavá. Každú chvíľu niekto z nás na dune padol, dosť často sme museli stáť a vyhrabávať zapadnuté motorky. Šťastie, že sme stretli Daniela a šťastie, že on stretol nás. Sám by to neprešiel, a my, bez jeho skúseností s pieskom, by sme sa poriadne vytrápili. Po čase sme boli takí vyšťavení, že sme často aj traja vyhrabávali jednu motorku.

Najhoršie boli úseky so sypkým jemným pieskom, v ktorom sa motorka doslova utopila. Gažkovi sa pri jazde z duny prepadlo predné koleso a motorka ostala stáť zaborená nosom do piesku ako indiánsky totem. Jediné naše šťastie bolo, že celý deň sa po pieskovej búrke teplota pohybovala medzi 20 a 26 °C. V normálnych teplotách okolo 40 °C by to bola úporná drina. A tak padajúc a vyhrabávajúc motorky sme dorazili až k poslednej vojenskej pevnosti pred El Bormou. Tú sme obišli a odtiaľ už viedla v piesku vyjazdená koľaj až do El Bormy. Tu som chytil tridsiaty ôsmy dych a jazda v piesku sa mi začala dariť. Vychutnával som si ju miestami v rýchlostiach cez 100 km/h.

Tesne po zotmení sme zistili, že máme problém s benzínom. Všetkým trom nám už hodnú chvíľu svietili kontrolky a Daniel mal v bandaske ešte 4 l. 16 km pred El Bormou moja motorka zhasla. Zastavili sme jediné dve okolo idúce francúzske autá z Tunisia Rallye a poprosili ich o tri litre benzínu. Myslíte, že nám pomohli...? Doliali sme teda do mojej motorky 2 l benzínu, aby som mohol doraziť do El Bormy, kúpiť benzín (mal som 10 l bandasku) a vrátiť sa za chalanmi. Treba si uvedomiť, že v piesku motorky žrali okolo 11 - 12 litrov. Pumpa však bola zatvorená, ale chalani našťastie na výpary dorazili.

Unavení, ale šťastní sme prespali v kempe s pretekármi. Až neskôr nám došlo, čo sa nám vlastne podarilo. Z motorkárskych partií, či už to boli Nemci, či Švajčiari v čase, keď sme tam boli my, tento náročný úsek bez doprovodného vozidla nikto neprešiel. A neviem ani, či to v tom čase niekto prešiel s doprovodom...

14. 4. 2006, El Borma, 56 km

Keďže base camp Tunisia Rallye zostával aj ďalší deň v El Borme, tak sme sa rozhodli po včerajšom záhule pre volnejší deň. Obšmietali sme sa okolo prívesu Jaceka Czachora, debatovali s ním o motorkách, Katrošovi a jeho účinkovaní na Dakare a tak. Servisák opravoval Jacekovi pokazenú spojku a kontroloval celú motorku, čo Gažka natoľko zaujalo, že veľmi nesledoval moju hlášku, že odchádzam na motorke cez duny k asi 30 km vzdialenému jazeru. To, že ju predsa len kdesi zaznamenal, bolo pre mňa, ako sa ukázalo, veľmi dôležité.

Cesta k jazeru bola v pohode, hore kopcom som išiel po náveterných stranách dún a dole kopcom po strmších záveterných. Prevýšenie niektorých dún bolo 70 – 100 m. Uvedomil som si, že späť to bude problém. Navyše sa dnes nedal čítať piesok tak, ako včera, keď bol pevný piesok tmavý a sypký, v ktorom sa motorka utopila, svetlý. Dnes malo všetko rovnakú farbu. Pár krát som to zapichol do nejakej duny , ale ešte vcelku svieži som sa z toho vymotal. Nakoniec som sa dostal k čarokrásnemu jazierku s priezračnou siričitou vodou, pri ktorom boli len tri somáre. Teda vlastne dva a ja! Okrem nás nikde nikoho, len žeravé slnko a 36 °C. Po vyčvachtaní sa vo vode len tak, ako ma Veľký Mág stvoril, som prijal rozhodnutie dať pokus o návrat.

Hneď prvá členitá duna s prevýšením asi 70 m ma presvedčila, že mám fakt problém. Plachtiac nad motorkou, lietajúc zo strany na stranu som sa vydriapal asi 50 výškových metrov, keď sa mi motorka predným kolesom utopila v piesku. Kým som ju vyhrabal, vypil som liter zo svojej 4,5l zásoby vody a cítil sa vyžmýkaný ako citrón. Vtedy som začul tú najkrajšiu hudbu tohto sveta, ktorú by žiadna filharmónia nezahrala. Spoza duny začal ku mne doliehať dôverne známy zvuk Gažkovej LC8. Nebolo pochýb, že je to on, veď kto by sa sem na tak ťažkej motorke vybral sám? Mal som pocit, ako keby prichádzal Mesiáš. Bolo jasné, že sám by som to s LC8 v sypkom piesku nezvládol.

Spoločnými silami sme zdvíhajúc a vyhrabávajúc raz jednu, raz druhú motorku (viac však moju) dorazili až na poslednú dunu, kde sme v tieni motoriek vysilení pol hodinu oddychovali a vrátili sa do kempu.

Musím uznať, že to bol opäť jeden z mojich hlúpych nápadov so šťastným koncom. Vydať sa na také duny s tak ťažkou motorkou sám, hmm, to bolo niečo. S EXC 525 by to však bol zážitok. Vlastne on to bol aj tak.

Veľká vďaka patrí Gažkovi, ktorý sa za mnou vydal a nenechal ma potupne nechať motorku kdesi v dunách, počkať do zotmenia a šlapať naspäť pešo.

Večer sme v kempe sekli pár pív za francúzske ceny a zaspali ako bábätká.

Neodpustím si poznámku, že po doterajších skúsenostiach s Francúzmi v Tunise, sa tento národ dostal na čelo môjho súkromného rebríčka arogantnosti národov. Nebudem to ďalej rozvíjať.