Enduro deň alebo ako sme sa na Ukrajinu chystali

Chystala sa Ukrajina (podrobnejšie tu) a z reči do reči sme si svorne navrhli nejaký víkend, kde by sa dalo vyskúšať, čo zvládne také ťažké enduro v teréne alebo lepšie povedané, ako je na tom jazdec. A tak vznikla myšlienka celodenného výjazdu tým najhorším terénom aký sa dá prejsť, a aby sme si otestovali aj psychickú záťaž. Ranný štart bol naplánovaný na cca 5.00. Na enduro deň sa do štartovnej listiny zapísal Awia – BMW 1150 GS (KE), Herghott – Honda XL 1000 Varadero (BA), Ifko – KTM 520 EXC (KE) a moja maličkosť Andre – Suzuki DR BIG 800S (SB). Samozrejme, ako to už býva, odjazd sa presunul na 5.45 hod po príchode posledného jazdca Ifka, ktorý mal z nás asi srandu lebo jeho KTM je asi tak ťažká ako naše nádrže s benzínom :-)

Ja ani neviem ako sa prihlásil, ale bol spojkou a vždy išiel dopredu a nahováral nás ako to ľahko ide. Trasu som plánoval a vopred ju prešiel, takže bola zjazdná za predpokladu, že nebude aspoň týždeň predtým pršať. No a pršalo. Tri dni pred odjazdom som oznámil, že trasa je už zjazdná už len na 10 % a to len pre stádo kráv a ich pastiera (neskôr sme ich stretli a bez ujmy na zdraví obišli). Chlapci sa nenechali odradiť, a tak chtiac-nechtiac ide sa.

Štartovali sme z malej dedinky Ražňany (360 m n. m.), smer Uzovský Šalgov (4 km od Sabinova) za mierneho dažďa. Dlho neostávame suchí, lebo hneď na začiatku trasy volím asi 50 m prejazd potokom, kde kvôli prípadnému poteniu v čižmách ich radšej naplníme vodou. Posádka súhlasí a po neistom prvom prejazde to opakujeme späť na cestu. Mením slovo cesta na bahnocesta pre lesné traktory. Môj cieľ je chata na kopci zvanom Kohút (711 m n. m.). A tak bahniac si to šviháme asi tak rýchlosťou svetla tej najslabšej baterky, ktorou si neposvietite ani vo vlastnom stane.

Môj časový harmonogram som zahodil hneď po tom, ako tretíkrát zastavujeme a snažíme sa dvíhať alebo vytlačiť niekoho z nás z bahna. Okrem Ifka, ten si cestu k chate a späť prešiel snáď stokrát a už z nudy sa usmieva a dáva rady ako sa na enduráka patrí. Keď som bol menší, vždy som v telke obdivoval asi ako každý z vás, motokrosových jazdcov, ako sú od hlavy až po päty špinaví. A teraz ani my neleníme a skôr z neskúseností ako z chuti sa vždy tak blbo postavíme rovno za koleso motorky, ktorá nám vďačne splní náš detský sen. Myslím na to, že chlapcom som už splnil všetky ich očakávania a čakám kedy povedia: „Ďalej to nejde.“
To som sa tak už dávno nemýlil, oni sa dostavajú do akéhosi tranzu a snažia sa vybojovať ten svoj boj s prírodou a aj s motorkou. Úloha dňa sa napĺňa.

A teraz vám niečo poviem. Ak niekedy pôjdete niekam s Awiom, nikdy nečakajte, že to otočí preto, lebo cesta ďalej nevedie. On len povie: ,,Ja to nerád vzdávam“ a flegmaticky s pokojom v tvári dodá: ,,Ideme ďalej“. Za to má moju poklonu. Kopec zdolávame asi okolo 7.00. Ako rátam, tak rátam, cesta asi 5 km po lese trvá hodinu. Krátky oddych a navrhujem zdolať ešte krajší bod cesty, a to lúku Kamenná (810 m n. m.). Tu spáchame niekoľko fotiek za hustej hmly a tankujeme tekutiny, ktoré nejako už cítiť aj z nás a hlavne z nášho oblečenia. Tak a vraciame sa o kúsok späť, aby sme mohli nadviazať na cestu smer dedinka Renčišov.

Chlapcom dodávam ako na tácke sľúbený ďalší brod. Tu je už voda pekne hlboká a tak stojíme a vychutnávame. Najviac sa to páči asi Hergimu, lebo ma v tvári výraz chlapca, ktorý ostal sám na pieskovisku a hračky sú len jeho :-) On ten odchod znáša asi najťažšie aj keď to na ňom nevidno. No čas beží a nás čaká prejazd dedinkou smer lyžiarske stredisko Renčišov - Buče.

 

Pekne zdolávame zjazdovku stredom až na samý vrchol. Výhľad je nádherný, sotva vidíme jeden na druhého a akosi sa aj ochladilo. Veď kopec Buče (1005 m n. m.) je aj konečným bodom, kde sa otáča lanovka a možno aj líšky a iná zver. Takže v ústrety ďalšiemu dobrodružstvu hor sa do doliny smer Lačnov (783 m n. m.). Je to posledná dedinka, žije tu asi 20 obyvateľov a to aj s bačom a jeho dunčom. Navrhujem prechod na asfalt, prejsť cez Branisko rýchlo a pohodlne cez tunel. Chlapci pozerajú či mi nešibe a jednohlasne odhlasujú moju popravu a aj cestu, od ktorej som sa ich snažil odhovoriť, preto lebo viem, že tam neprejde skoro nič, snáď len Ifko, lebo z neho mám pocit, že sa nudí. Ľahké enduro je ľahké enduro, však Ifkáč.

Cieľ je jasný - smer Vyšný Slavkov (560 m n. m.). Tu sa trápime s prejazdom jak hovädá a cesta ide dosť pomaly. Celý prejazd je sama mláka a aj lúky sú po výdatných dažďoch rozmočené. Awia si užíva tie jeho hladké gumy a my zase to blato na nás z tých našich. Tesne pred zjazdom do dediny je strmák, ktorý najviac vystihujú len fotky. Tu už kladieme motorky asi xxxxx-krát, takže rutina. Dokonca sa darí položiť moto aj na úplnej rovinke. To asi tá únava.

Zjazd sa nedarí a tak musíme nájsť aj prechod cez JRD. To našťastie obchádzame asi cez metrové bodliaky a hurá už máme pred sebou asfalt. Asfalt hltáme jedna radosť, no po niekoľkých km nastáva totálny obrat. Čo tak skúsiť motokrosovú trať?

Neveríte, že sa to dá. Tak dovoľte, vyvediem vás z omylu. Jazda s motorkou nad 200 kg na motokrosovej trati, to už hej. Blízko Levoče sa nachádza areál Spišsky Hrhov. Tu vedie naše stroje akási nepoznaná chuť trate. Celá trať je po daždi skoro mokrá – aspoň nezaprášime motorky :-) Ifko je konečne ako doma. Jááj, mali ste vidieť ako ožil. A my? My skúšame čo to dá a každý z nás si skúša to svoje maximum. Je to taký zvláštny pocit. Sme nemotorní ako slony v porceláne. Prvý to vzdáva Hergi. Ja to ukončujem, keď mi motor narazí prudko o zem a Awia ten samozrejme ako posledný. Ako pikošku nám predvádza, ako sa dá položiť BMW na trati. A hotovo. Môžem povedať asi za všetkých, že sme sa nabažili dosýta a dokonca aj Ifko, ktorý nás po ukončení zdolávania trate opúšťa (asi z nudy :-) ).

Teraz máme na pláne rýchly prechod smer Levoča s pokračovaním smer na Levočskú dolinu. Tu by mal byť kdesi prechod cez zakázané vojenské pásmo smer na Záľubicu. Ja sa inštinktívne snažím nájsť cestu smer Záľubica. Samozrejme sme hladní, poniektorí (najmä nemenovaný Hergi), a tak rýchlo sa snažím ukecať stráž, aby nás pustili. Vysvetľujem im, že už aj tak blúdime a na odporúčanie domácich nás majú pustiť. Nezaberá na nich ani fakt, že to ich tajomstvo ohľadom ukrytého uránu kdesi v lese spolu aj s plánmi útoku na strategické ciele USA ostanú u nás v bezpečí. Škoda, asi majú ďaleko do civilu a ja rozhodujem, že to prekročíme, alebo skôr obídeme asi sto metrov od nich okolo spustenej závory, a ideme na vlastnú päsť.

Tento nápad sa chlapcom páči a my pokračujeme, ale??? Je tu problém, a to veľký. Asi po už ani neviem koľkých kilometroch sa cesta pomaly ale isto stráca a posledné metre už ideme naslepo po tráve, ktorá kosu nevidela si od roku 1968. A napätie rastie - poznáte to, nervozita, hlad, cesta nikde. Tu si dovolím tvrdiť, že sa napĺňa aj druhý cieľ dňa a to siahnuť na dno psychické. Každý to dno nachádza inde. Ja po zistení, že cesta končí asi v metrovom močiari a nevedie ďalej. Hergi asi po tom, čo zistil že tu nie je stánok s jedlom (komentuj to ak sa mýlim :-) ) a Awia? Ten to dno asi nemá lebo on by išiel aj ďalej. Čudný chlapec. No prehovárame ho a či chceme alebo nie, musíme to otočiť.

Takže vojenské tajomstvo ostáva ukryté pre iné generácie a nám sa cesta kráti s myšlienkou, že obed je čoraz bližšie. Obedujeme na Spišskom salaši. Oddych, oddych a ešte raz oddych.

Nervy sú OK, a tak prechádzame do druhej fázy dňa. Smer je jasný - domov - no cestu musím chlapcom vynahradiť prejazdom cez samý ,,zapadákov“. Branisko minieme cez Bijacovce (520 m n. m.) smer Brutovce (863 m n. m.) Mierny prejazd cez lesy sa po výdatnom obede vychutnáva jedna báseň. Posledný veľký kopec Spišská (1056 m n. m.) a nádherný výhľad nám pomaly ale isto dáva bodku za pekným dňom v sedle našich miláššikov. Cestu späť zakončíme na romantickom mieste pri priehrade Jakubovany, kde povinne fotíme, rekapitulujeme, vychutnávame....

A čo dodať na záver? I cesta je cieľ.