Ukrajina rally 2005 alebo ako my pajechali na Odesu 1/7

Reč je o Ukrajine. Krajine, ktorá je tak blízko a predsa tak ďaleko. Z Košíc je to na hranice menej ako 100 km, ale za hranicami čaká iný svet. Známi nás varujú, aby sme tam nešli, či chceme prísť o motorku, peniaze ba dokonca zdravie alebo život. Všetci vedia, ako to na tej Ukrajine chodí, ale nikto tam vlastne nebol. Každý počul aspoň jednu „kovbojku“ z Ukrajiny. Varovania teda podobné ako pred rokom, keď sme sa chystali do Rumunska. Treba ich odignorovať...

Príprava na cestu

Príprava klasická ako na všetky cesty, rozdiely zhrniem stručne:

• na naše cestné endurá nahadzujeme enduro drapáky Mitas E-09, aby sme boli pripravení na cestu akejkoľvek kvality
• moje GS-o dostáva hliníkový kryt výfukového potrubia na hlavnom stojane
• kupujem kapsičku na krk a do nej do nepremokavého obalu putuje pas, náhradné kľúče od moto a väčšia časť peňazí (samozrejme doláre), rovnako beriem šnúrku na krk, na ňu mobil a karabínku na uchytenie kľúčov
• do výbavy okrem antipichu pribaľujeme aj nové duše (pre istotu)
• niekoľko týždňov pred odchodom sme si dali tréningový enduro víkend zameraný na jazdu v ťažkom teréne, ktorý pre nás pripravil Andre.
• víza nemusíme vybavovať. Cez leto platí tohto roku bezvízový vstup na Ukrajinu.
• v rámci prípravy čítam všetky dostupné info o Ukrajine a zorientuvávam sa v mape
• tri dni pred odchodom som zašiel k ocovi na rýchlokurz ruštiny. Oplatilo sa, bez toho by sme boli na Ukrajine stratení... (Ďakujem.)
• nabaliť sme sa mali naľahko, čo sa Hergimu nie veľmi podarilo. Ja veziem len tankvak s jedlom na sedle spolujazdca a bágel z luisa na nosiči...

Na Ukrajinu sme mali pôvodne vyraziť 3 motorky: Ja na BMW R1150GS, Andre na Suzuki DR800 Big, a Peter Fischer s bratom Maťom na Honde XL1000V Varadero. Andre však cestu na poslednú chvíľu ruší kvôli pracovným povinnostiam... Škoda. Dátum odchodu bol stanovený na sobotu 27. 8. 2005. V piatok večer prichádza Herghott s Maťom do Košíc.

Sobota, 1. deň – vitajte na Ukrajine

(Košice - Vyšné Nemecké - SK/UA - Užhorod - Mukačevo - Volovec - Synevyr - Koločava - Buštyna – Rachiv – Kemp Petros) - 509km

Ráno vstávam o šiestej (Dadi prišla z práce) a finišujem balenie. Hergottovci pomaly tiež vstávajú. Akosi sa nikam nenáhlime. Ešte stíhame jedno stretko a pokec s Pilgrimom, ktorý uvažuje o podobnej trase ako my pri spiatočnej ceste v Rumunsku. Hergi mení peniaze a ja kupujem pre istotu ešte nové baterky do foťáku... Nakoniec sme pobalení a vyrážame až po 10.00.

Tankujeme plnú na Dargove a fičíme na východ. V Sečovciach však musíme stáť. Blatník GS-a sa nemá rád zo štupľami zadnej gumy a tak ho musím zmontovať. Pri prejazde väčšej nerovnosti štuple zachytávajú blatník. Demontáž je rýchla. Na ukrajinské hranice prichádzame presne na poludnie.

Prechod cez hranice je bezproblémový. Slovenská strana kontroluje aj výrobné čísla moto. Na ukrajinskej strane musíme vypísať imigračnú a emigračnú kartu. Formulár je však aj v angličtine, takže žiadny problém. Za hodinku sadáme do sediel a to sme už aj vymenili prvé doláre za hrivny. Kurz je 5 hrivien za dolár. Svoju (ne)znalosť azbuky si trénujem na nápise „Ukrajina – Zakarpatská oblasť“. Prekladová tabuľka azbuka => latinka je v tankvaku za mnou a musím ju ešte dosť často používať.

Užhorod začína tesne za hranicami, nestojíme. V meste sa nachádzajú smerové šípky na Bratislavu a Prahu. Jediné v latinke. Inak trápim svoj azbuko-prekladač a hľadám smer na Mukačevo. Posledný kruhový objazd a sme na diaľnici. Prepletáme sa medzi žigulákmi, volgami, Gazelami a starými mercedesmi... Cesta kvalitná, rýchla. Stojíme až na prvej pumpe pri Mukačeve, chceme kúpiť podrobnejšiu mapu, na Slovensku som zahnal len mapu v mierke 1 : 1 200 000. Hergi zas začína svoje pátranie po nálepke UA na kufor... Neúspešne :-( Kým sme v shope, naše motorky strážia dva fotogenické psy. Odmenu od nás nedostali a tak sa rozhodli, že Hergiho nepustia. Pobehujúc okolo neho a štekajúc mu bránia v odjazde. Iba si spomínam na výrok o zvuku Varadera, ktoré vraj efektne odplašuje každú zver... :-)

Ďalej pokračujeme po drobnej exkurzii centrom Mukačeva smerom na Kyjev. (Do Kyjeva je viac ako 750 km). Z dvoch ciest vyberám (s kopou šťastia) tu pokrútenú. A stálo to za to... Nádherné zákruty v doline sa krútia popri rieke. Cesta je kvalitná, až uvažujem, načo sme obúvali vlastne tie štuple. Popri ceste sa grilujú a rozvoniavajú šašlíky. Z hlavnej cesty však čoskoro odbočujeme na Volovec, na vedľajšiu cestu... Kvalita asfaltu klesá, asfalt sa trúsi a ja sa začínam podvedome usmievať. Diery a nerovnosti mi nevadia. Užívam si stúpanie do hôr. Vitajte v Zakarpatí...

Stojím až na vrchu priesmyku. Okolo nás vyrástli kopce vysoké viac ako 1500 m. n. m. Pekné výhľady na všetky strany. V pozadí vidno kopec s krížom na vrchole. Mám chuť na neho vybehnúť, no hľadanie cesty by mohlo zabrať aj celý deň. Herghottovci reklamujú, že som nezastavil na obed na šašlík... Hmm škoda, keď jazdím, nepoznám hlad. Dohadujeme, že pri najbližšej príležitosti sa najeme.

Schádzame do dediny, križovatka, azbuka, nestíham, idem podľa intuície. Páči sa mi tu, a každá cesta predsa niekam vedie. Čoskoro zbadám reštauráciu tak parkujeme. Pristavujú sa pri nás Ukrajinci a začína debata. BMW poznajú, Varadero nie je poriadne označené. To, že je to Honda, im musíme povedať. Potom sa pýtajú na objem, výkon, maximálku, spotrebu a čo ja viem čo ešte. Na záver chcú vedieť čo to stojí a chcú sa odviesť. Odmietame s tým, že moto sa nepožičiava a Ukrajinci sa lúčia s prianím šťastnej cesty... Celý čas rozprávame po slovensky, oni ukrajinsky, spolu so zapojením rúk a nôh sa dá v pohode dohovoriť.

Hergiho vysielame, aby čosi objednal. Chceme nejaké mäso a prílohu. Ponuka je však v azbuke. Našťastie je v reštike Slovák zo Zvolena a s objednávkou Hergimu pomáha. Čakanie na jedlo sme si spríjemnili pokecom so Slovákom a jeho frajerkou Ukrajinkou.

Na stole nás čaká mäso, šalát, zemiaky, chlebík a minerálka. Vynikajúce jedlo, mierne pikantné, slušná porcia. Dobre sme sa najedli. Minerálka je však slaná, tak dopíjame Mattonku. Celé nás to stálo pre 3 osoby 38 hrivien (cca 228 Sk).

Pokračujeme smerom na mesto Mižgir’’ja. Tu sme svedkami drobnej nehody, keď oproti idúci nákladiak neodhadol rýchlosť a aby nenabúral do pred ním idúceho žigulíku, zdemoloval železný plot pred domami (strčil sa vedľa žigulíku sprava, my sme šli v protismere). Nezastavujeme a pokračujeme ďalej na východ cez Sedlo pod Kamjonkou do Sineviru. Pokrútené cesty v horách, to sa mi páči. Cesta je na endurácke pomery veľmi kvalitná, inak je porovnateľná asi s našimi rozbitými cestami tretej triedy... Asfalt je miestami roztrúsený do štrku, ale s tým si Mitasy v pohode poradia. Hergi už chce tankovať, no pumpa pred Koločavou sa mu nepozdávala. Akoby drevené sudy a pri nich sedí babka a čaká na zákazníkov.

Stojíme až v Koločave, kedysi najvýchodnejšom meste bývalej ČSR. Fotíme sochu Nikolaja Šuhaja, miestneho lúpežníka, ako aj českého spisovateľa Ivana Olbrachta. Na pláne máme cestu cez Komsomoľsk do Usť Čornej. Na mojej mape táto cesta ani nie je vyznačená, ale na Hergiho mape je vyznačená žltou... To znie sľubne... V dedine však žiadna odbočka ani smerová tabuľa nie je. Ja to však tipujem na tú šotolinovú ulicu hneď pri mieste kde stojíme. Idem na výzvedy a domáci mi to potvrdzujú. Nasleduje asi 10 km úsek cez Koločavu po šotolinovej ceste, sprevádzanej udivenými pohľadmi domácich. Keď sa pýtame na cestu, nasmerujú nás síce správne (priamo, da, da, priamo....), no upozorňujú nás, že cesta nie je pre motorky. Nenechávame sa odradiť...

Na konci dediny sa cesta rozdvojuje. Pýtam sa chlapca na cestu a dostávam už známu odpoveď - priamo... Hmmm, čo to znamená na takejto rozdvojke netuším, a tak sa púšťam dolnou cestou. To už na mňa kričí a tak to točím naspať hore. Cesta sa zo šotoliny mení na blato, koľaje sa prehlbujú... Prvý úsek zvládame bez zastávky, koľaje obchádzame zľava na vyvýšenom chodníčku. Vľavo strmý zráz, vpravo polmetrový prepad a koľaje od Kamazu... Vlastne sa tam nedalo ani zastaviť, lebo by sme nemali kde dať nohy... Veru, s tými Mitasmi to nebol zlý nápad.

Stojíme a ja sa vytešujem ako na Vianoce. Hergi už taký nadšený nie je. Pred nami ďalšie stúpanie v koľajách. Zdá sa, že to môžeme obísť sprava, po tráve. Omyl, tráva kompletne rozmočená. Maťo vystupuje a Hergi bojuje s Varanom hore kopcom. Ja sa trápim pár metrov za ním a schytávam dávku blata... To mi Hergi zrejme vrátil ešte z Enduro víkendu.

Parkujeme to v nasledujúcej zákrute, a kým ja mám úsmev od ucha k uchu, Hergi hádže prilbu o zem... Tuším už problémy. Ja chcem ísť ďalej, no Hergi argumentuje, že bahniť môže aj na Slovensku... Ja teda vyrážam za zákrutu obzrieť cestu. Kamazovské koľaje plné vody pokračujú kam oko aj foťák dovidí. Aj keď nerád ustupujem, volíme návrat na cestu. Predsa som na moto sám a tak nechcem oboch Herghottovcov trápiť...

Pri klesaní do dediny si naplno vychutnávam štuple pneumatík, doteraz som jazdil do terénu hlavne na cestných enduro pneumatikách a tieto štuple úplne menia jazdné vlastnosti... Nedá sa to ani porovnať.
Pri tom všetkom zapadá slnko a tvorí nádhernú scenériu: dedinka Koločava s divokou riekou Tereblja... Riečka má širokánske prirodzené koryto, nikto neupravoval brehy... Ľudia si tu žijú svojím životom v rovnováhe s prírodou...

Z Koločavy pokračujeme po „červenej“ na juh smerom na Buštynu. Cesta je prevažne asfaltová, rozbitá. Často sa ale mení na šotolinové úsky dlhé aj stovky metrov, s riadnymi jamami a mlákami. Pomaly nám zapadá slnko a je to zaujímavé. Dedín je tu málo a sú medzi nimi dlhé úseky úplne bez civilizácie. Vlastne aj dediny pôsobia ako neobývané. Nemajú totiž žiadne osvetlenie. Svieti sa iba v niektorých domoch. Všetky dvory aj domy sú potvárane, nezamknuté... Všetci ľudia sú na ulici, debatujú, zabávajú sa. Medzi tým po cestách chodí dobytok, ktorý sa vracia z paše.
Kilometre nám na tej Ukrajine akosi pomalšie ubiehajú. Hergimu však vysychá nádrž a tak sa tešíme, keď tesne pred Buštynou narazíme na benzínku. Dva stojany a jedná murovaná búdka...

Najprv chvíľu maturujeme pri stojane, no benzín netečie. Potom si spomínam, že na Ukrajine sa platí vopred. Hergi teda platí za 20 litrov benzínu (95-oktánový za 3,9 Hrivny/liter = cca 24 Sk) a už to tečie. Svietim mu čelovkou, lebo pištoľ nemá autostop... Tankujem aj ja lacnú tekutinu a pokračujeme jazdou v tme...

Za Buštynou ešte zle odbočujem a robíme si nechcenú zachádzku cca 15 km. Našťastie je to už na „kvalitných“ cestách. Domáci nám znovu ochotne radia (priamo, da :-)) )... Naším cieľom dnes má byť Kemp Petros, ktorý som našiel na internete. Nachádza sa asi 20 km za mestom Rachiv.

Kilometre sa akosi vlečú a na obzore sa poriadne blýska... V Rachive vyberám palma a čítam návod ako nájsť kemp... Vo vzdialenosti od Rachiva sa síce sekli, ale nakoniec nachádzame vytúženú odbočku – Kemp Petros... Do kempu ešte vedie jedna offroad nočná etapa, no nič čo by nás mohlo prekvapiť. Prichádzame tam o pol jednej nášho času (neprestavovali sme si čas)...

S ubytovaním nie sú problémy. Vchádzame aj s moto do areálu kempu, vykladáme veci. Niečo rýchle pod zub a môžeme ísť spať. Mne sa stan nechce stavať, tak som si len vybral karimatku a spacák a zložil som sa na lavičke v prístrešku kde sme jedli. Hergi ěste povysával stan (nafukoval posteľ, neverím, že tam bol niekto, koho to nezobudilo… :-)) ) a mohli sme zaľahnúť.