Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 17.09.2007 Autor: Tomáš Hajduch - Awia
Čitatelia: 21590 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Možno aj preto mi teraz s odstupom času a z pohodlia domova vŕta v hlave myšlienka vyraziť do Komzomoľsku ešte raz naľahko... Okrem toho sme mali v pláne návštevu okolia Rachiva a Hoverly, ktorá nám kvôli technickým problémom nevyšla. Takže dôvodov pre návrat do zakarpatsej oblasti je viac.
Týmito slovami som končil môj minuloročný článok o našom bahnení po Ukrajine. Od mojej prvej návštevy Ukrajiny ubehli práve 3 roky a odvtedy som túto krajinu z mojich plánov ani raz nevynechal.
Pred rokom sme zvolili príliš skorý termín začiatkom mája a v horách nás tak čakalo daždivé počasie a zvyšky snehu. Okrem toho ráno pred cestou Koločava - Komsomoľsk intenzívne pršalo až do 15.00. Spojením všetkých týchto faktorov na nás čakalo na ceste mnoho nástrah vrátane bahenného kúpeľa, kde Andre spálil spojku na svojom BIG-ovi. To bolo pred rokom bodkou za endurom na Ukrajine. Cieľom tohtoročnej minivýpravy bolo pokračovať v trase spred roka a pridať aj niečo navyše. Plán jednoduchý, zbaliť pár zbytočností, 100 dolárov do vrecka a ide sa :-) Šli sme prvého júla v klasickej zostave Tomáš Hajduch - Awia a Dadi na BMW R 1150 GS, Andre, ktorý vymenil BIGa tiež za 1150 GS a pridal sa k nám Feri alias africanPO na Afrike.
Štartujeme ráno o desiatej a nikto nemešká, dokonca ani my :-). Vyrážame na hranice známou cestou. Na hranice prichádzame okolo obeda. Keďže prechod Ubľa bol v rekonštrukcii, museli sme ísť znovu cez Vyšné Nemecké - Užhorod. Na hraniciach to ide vcelku svižne a za pár minút máme za sebou slovenskú kontrolu. Potom sa však čas zastavil.
Stojíme, čakáme, nudíme sa, je teplo. Pomaly prichádzajú neoverené informácie o štrajku na ukrajinskej strane. Naši colníci nechcú nič prezradiť a nechcú nás ani pustiť sa pozrieť dopredu. Na hranicu prichádza partia bavorákov, a tak sa zdravíme. Zabijeme aspoň čas kecaním. Prichádza ku mne chlapík a púšťame sa do debaty v angličtine. Sú to Nemci a smerujú na Ukrajinu. Pýtam sa ich na trasu, som zvedavý čo majú v pláne. Odpoveď ma trochu zaskočila: "Chceli sme ísť cez Ubľu, ale ten prechod je zatvorený. Prejdeme na Ukrajinu a pôjdeme hore na sever popri hranici na prechod do Poľska." Aha, už chápem, Nemčúri si prišli len spraviť fajku a "odbaviť" ďalšiu krajinu, ktorú ako ukrutne drsní turisti navštívili... Keď som mu povedal našu trasu ani netušil, o čom hovorím...
Po dvojhodinovom čakaní sa potvrdili informácie o štrajku na ukrajinskej strane. Vláda alebo EU rozhodla, že kvôli pašovaniu bude umožnené jednej osobe prekročiť hranice len jedenkrát za deň. To sa samozrejme Ukrajincom, ktorý celý deň vozia "legálne" na Slovensko všetko možné nepáčilo a začali štrajkovať. Ukrajinským colníkom to asi prišlo vhod a dali si šlofíka. My sme teda o 14.00 dali strategické rozhodnutie: smer juh - Maďarsko a prechod Záhony - Čop. Nuž, slušná okľuka a strata času. Len na maďarské hranice sa musíme vrátiť cca 80 km a potom ďalších 80 km po vedľajších maďarských cestách na ukrajinské hranice. Našťastie som cestu poznal, keďže sme tohto roku šli na termálne kúpalisko do Kisvárdy. Na hranice šťastne a bez blúdenia prichádzame tesne pred piatou. Sklz proti plánu - nekonečný. Odjazdili sme cca 250 km a od Košíc sme reálnych 100 km. Nuž, to mám asi za to, že som vždy tvrdil, že prechod na Ukrajinu je v pohode vždy bez problémov a rýchly.
Hranice prechádzame expresne za 15 minút. Keď už na mňa ukrajinský colník máva, prejazd je voľný, stláčam štartér a kontrolky na motorke iba zhasli. Ejha. Ráno som srandoval, že či ma chalani budú roztláčať, že mi blbne baterka, ale nečakal som, že ma zradí už tu a takýmto spôsobom. Tlačím to na pumpu a zhadzujem nádrž. Očistil som zaoxidované kontakty na baterke a div sa svete, štartuje ako o život. Zanedbaná údržba sa nevypláca. Stratili sme ďalších cca 30 min, ale môžeme kľudne vyraziť.
Niekoľko km za Čopom začína pršať a tak dávame na striedačku dažďovky. Dažďu to vydržalo len pár km a tak sa zasa vyzliekame. Navigujem ja a snažím sa nezdržovať. V Berehove zle odbočujem a robíme si záchadzku asi 5 km. Aspoň sme však v obchode na vidieku kúpili niečo fajné na večer. Potom sa už pomaly napájame na mne známe cesty a letíme so slnkom o preteky. Nikde nestojíme a asi o pol desiatej zastavujem pred známym kempom Delfín pri soľných jazerách v Solotvine. Za dve chatky platíme 50 hrivien, dávame večeru a vyprázdňujeme fľašky vynikajúceho čokoládového a malinového likéru. Cieľ dnešného dňa splnený. Práve pár km pred Solotvinou sa pred rokom Andre otočil a naložili sme BIG-a na dodávku. S posunom jedného roka tak pokračujeme v pôvodnej ceste. Déjà vu?
Ráno v Solotvine, pred našimi chatkami |
Ráno vyrážame niečo po deviatej. Stojíme v Ukrajinskom Strede Európy no dlho sa nezdržujeme. Pokračujeme až do mesta Rachiv kde páchame nákup potravín na raňajky. Potom už konečne vyrážame na dlho očakávaný prejazd cez najvyššie pohorie Ukrajiny, na vojenskú horskú cestu. Tá spája údolie Bielej Tisy a Lazeščiny. Počas prvej svetovej vojny cesta slúžila na zásobovanie rakúsko-uhorskej armády zakopanej na hrebeni Čiernej Hory. Hrebeň prekonáva v sedla na východ od vrcholu Petros (1780 m n. m.) a vedie aj popod najvyšší vrch Ukrajiny Hoverlu (2061 m n. m.).
V Rachive odbočujem hneď cez prvý most cez Tisu, čo sa ukázalo ako nie celkom najlepší nápad. Po rozbitej ceste sa predierame dopredu, aby sme sa o necelý kilometer napojili znovu na asfaltku. Odporúčam použiť druhý most. Ešte po asfalte sa dostávame cez Bohdan do obce Luhy, kde je križovatka a zároveň asfalt končí. V tieni si doprajeme raňajky. Po ľahkej šotolinke už potom ideme priamo na vrátnicu. Tu si nás zapísali a zaplatili sme vstupné do národného parku 10 hrivien za motorku a 10 za osobu. Začína sa tak výstup do sedla pod Hoverlou.
Vstup do parku |
Výstup začína lesnou cestou v zajatí stromov. Výhľady nie sú žiadne a cesta sa kľukatí v mnohých serpentínach. V niektorých z nich je vyznačená nadmorská výška. Chalani idú sólo a naľahko, tak nám trochu utekajú. Sem tam stojím, aby som niečo odfotil. Až v nadmorskej výške nad 1300 m začína les ustupovať a ukazujú sa prvé výhľady na poloniny. Je neskutočné teplo, a tak sa chladíme a vetráme počas krátkej prestávky.
Pokračujeme ďalej cestou zarezanou do strmého svahu. Je široká asi na jedno auto s blatistými koľajami, vľavo strmý zráz. Dadi nalieha, by som šiel vpravo čo najďalej od zrázu, a tak aj robím. Sotva 500 m pod sedlom Sidlovyna (1537 m n. m.) robím osudnú chybu. V snahe vyhnúť sa blatistej mláke nezmyselne spomaľujem a zastavujem. Pravá koľaj je však asi 20 cm vyššie ako ľavá, a tak márne hľadám zem a ukladám naloženú GS-ku hore kolesami. To by za normálnych okolností nič nebolo. Padajúca motorka však zhadzuje Dadi do priepasti naľavo. Ja hneď púšťam motorku a skáčem za ňou.
Letíme strmým svahom v kotrmelcoch v tráve a kríkoch. Snažím sa nás oboch zastaviť, čo sa podarilo po asi šiestich metroch. Dadi leží dole hlavou a ja ju držím za nohu a sám zakliesnený v kríkoch. Prichádza stres, strach a slzy. Dadi je však v poriadku až na nejakú tu modrinu. Boli sme obaja oblečení aj v prilbe. Usadil som ju, ubezpečil sa, že je OK a dali sme dole prilby. Všetky končatiny fungujú ako majú a tak pomaly vyliezame hore. Chalani majú náskok, motorka leží hore kolesami, a tak aspoň fotím.
Upside down |
Feri s Andrem akosi nechodia tak sa rozhodujeme dvihnúť moto sami. Nebol to nakoniec ani problém. Keď už mám naštartované, dobehol Andrej skontrolovať čo sa stalo. Keďže je to do sedla už len kúsok, Dadi nenastupuje a idem sám.
V sedle stojíme niekoľko minút, pozeráme mapu a bavíme sa s českými turistami. Práve zišli z Hoverly a Feri sa ich pýta na cestu. Vraj to nie je nič pre motorku. Oddýchnutí sa vyberáme ďalej. Cesta sa trochu zhoršila, pribudli hlboké blatisté koľaje. Zato však ideme po kraji Poloniny s nádhernými výhľadmi všade naokolo. Prirovnal by som to k túre na Ďumbier v našich Nízkych Tatrách, no na motorke. Stojíme až na Polonine alebo skôr v sedle Holovsheska pod vrchom Petros. Nádherný výhľad.
Výhľad na Petros |
Odtiaľ už cesta strmo klesá. Strmo cez lúky, okolo ukrajinskeho salaša, pomedzi pasúce sa kravy a kone. Niektoré klesania dajú naozaj zabrať. Niekde sú serpentíny, niekde sa s tým nebabrali a potiahli cestu rovno dole. V náročnejších úsekoch ide Dadi radšej pešo a aspoň nám spraví nejaké foto. Pri potoku sa zas Andre chladí a močí si hlavu do ľadovej vody. Stále lepšou cestou prichádzame do Lazeščiny. Prechod nám zabral asi päť hodín v kľudnom tempe s častými prestávkami. Najkrajšia časť je medzi dvojicou sediel, kde sú nádherné výhľady na Hoverlu, Petros a okolité hory. Celkovo nebol náročný. Mokré počasie by však prejazd určite dosť skomplikovalo.
Keďže sa zvečerieva, hľadáme nejakú reštiku. Vediem výpravu smerom k vodopádu Trufanets. Tu to točíme a vraciame sa na Jablunitský priesmyk. Hore si dávame pauzu a šašlík. Nebol z tých najlepších, a tak si na svoje prišiel aj túlavý pes, ktorý sa okolo nás motal. Po večeri sa vyberáme na krátku enduro zachádzku na vyhliadku na hory. Scenéria je pri zapadajúcom slnku úchvatná.
Poloniny |
Potom už len smerujeme do doliny, stojíme v kolibe, kde som s Hergim jedol pred dvoma rokmi. Ubytovať sa tam však nedá. V okolí za ten čas vyrástlo kopu chatiek a tak skúšame šťastie. Ceny sú však vyššie ako naša ochota platiť. Naviac počasie je super a my sa tešíme na príjemný bivak v horách. Ten poľahky nachádzame pri obci Tatariv po tom, ako sme si nakúpili zásoby jedla a pitia. Čochvíľa už horí oheň a stoja stany. Opekáme, preberáme zážitky dňa a vyprázdňujeme ďalšiu fľašku vynikajúceho likéru...
Pridané: 17.09.2007 Autor: Tomáš Hajduch - Awia Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 144576 | Včera: 139884