4000 km po Islande 1/5

Potreboval som zohnať sparring partnerov, lebo som nemienil prejsť len jedinú asfaltovú cestu, ktorá na Islande je a ktorá vedie dookola celého ostrova. V teréne, ktorý ma najviac lákal zase hrozí riziko, že keď mi motorka padne, tak ju viac nezdvihnem. (Zaujímalo by ma, ako Brezovar dvíha to svoje hebedo. Ak tvrdí, že mu to nikdy nespadne, tak je Pišta Zázrak.) Navyše, keď som kupoval KTM 950 Adventure, tak som si povedal: “Si vysoký, kúp si Adventure S (vyššia verzia)!“ Osudová chyba. Na ceste ako tak, ale v teréne padám pomaly na každom kilometri, lebo je jednoducho privysoká. Takže spolucestujúci museli byť. Povedal som si, že doprajem aj dieťaťu, tak som zadovážil ďalšiu KTM aj pre syna Jakuba. Do tretice sa pridal kamarát Gažko (Igor) z Liptovského Mikuláša na stroji takej istej značky. Pohodový chlapík, ktorý vie vyriešiť každý problém, vždy vie kde zrovna je, motorka mu padá málokedy a v úlohe navigátora zablúdil len raz. Šľak ma ide trafiť z takých ľudí, lebo si pri nich uvedomujem, aký som od prírody mantavý. Postupne sme mu s Jakubom prenechali rozmýšľanie za celú našu výpravu. Jakub, keďže plynulo hovorí anglicky a španielsky, prevzal úlohu tlmočníka a vybavovača a ja som úplne vypol aj tak chabú mozgovú činnosť a venoval som sa len pučeniu očí a občas pokusu niečo odfotografovať. Jo, a keďže nemám žlčník a som neustále hladný, tak som sa sám ustanovil do funkcie hlavného kuchára výpravy.
Vyrazili sme z Bratislavy 5. 8. 2005 doobeda, aj keď v pláne bolo večer predtým.

Odjazd z Bratislavy

Išli sme do Prahy, kde som se ešte zdržal v práci, naložili sme drapáky Metzeler Karoo, ktoré sme na Slovensku nezohnali a pokračovali ďalej. V Dubí sme si dali posledné „levné jídlo“, poobzerali miestne krásavice a vyrazili do sveta. Nemecko bola jedna veľká otrava po diaľniciach, jediné spestrenie bol docela slušný lejak v okolí Drážďan, ktorý otestoval naše „raincoaty“, čo sme kúpili v Prahe a krátky nočný spánok na benzínovej pumpe niekde pred Hamburgom. V sobotu sme sa flákali cez Nemecko a Dánsko.V Dánsku to vyzeralo na sťahovanie národov, takže predpokladaných 130 km/h po diaľnici bolo len zbožné prianie. Ku koncu sme sa aj obávali, či vôbec stihneme trajekt. Stihli sme, ale objavila sa prvá chyba v logistike: Trajekt išiel o 21.00 namiesto o predpokladanej 17.00. O 17.00 ani nemal ísť, to bol len zmätok v našich hlavách.

6.8. sme sa v Hanstholme nalodili a zaliezli do kajuty. More bolo dosť rozbúrené a cesta divoká, takže loď bola ľudoprázdna. Igor s Jakubom tlačili do hlavy Kinedryl a takmer nevyliezli z kajuty. Vylodili sme sa 8. 6. o 6.00 faerského času (o hodinu menej ako na Slovensku) v hlavnom meste Faerských ostrovov, v Tórshavne.

Pohľad z kajuty na Tórshavn

Trajekt musia v Tórshavne opustiť všetci moreplavci cestujúci na Island a ten zatiaľ pokračuje na Shetlandy a do nórskeho Bergenu, odkiaľ sa vracia späť na Faery. Tým pádom sme mali pred sebou takmer tri dni na týchto, ako sa ukázalo, nádherných ostovoch. Na charakteristiku Faerských ostrovov musím použiť vetu zo sprievodcu Lonely Planet: „...zostávajú akýmsi autonómnym útvarom blúdiacim medzi nezávislosťou a dánskou nadvládou.“ Sám by som to lepšie nepovedal. Faktom je, že majú vlastnú menu (1:1 s dánskou korunou, ktorá platí tiež) a štátnu zástavu. Obrana a zahraničné veci spadajú do kompetencie Dánska. Úvahy o samostatnosti naberajú na vážnosti v rokoch bohatých úlovkov, naopak utíchajú v časoch nezdaru. Ekonomika je takmer závislá od rybolovu. Momentálne majú Faerania problémy s liahňami lososov, ktoré pred pár rokmi napadla pliaga a museli ich všetky vyhubiť. V takýchto časoch vždy vyšlú vážených svojho rodu do Dánska žiadať o dotácie a na čas je so samostatnosťou pokoj. Aj keď spadajú pod Dánsko, nie sú členmi EU. Pravdepodobne hlavne kvôli rybolovu, podobne ako Nórsko.
My sme hneď po vylodení vyrazili na cesty. Prejazdili sme krížom krážom všetky ostrovy na ktoré sa dalo dostať podmorskými tunelmi. Jazdili sme po asfaltových cestách, iba na ostrove Vágar sme zaradili enduro, ba priam až trialovú vložku počas ktorej sme sa úspešne všetci traja vyváľali. Ja som ako bonus pridal utrhnutý hliníkový kufor, ktorý som vláčil za sebou. Tak som sa kochal okolím, že som si to ani nevšimol a zastavila ma až gestikulácia chalanov.
Mimochodom na ostrove Vágar je jediná dostatočne rovná a veľká plocha, na ktorej sa dalo postaviť letisko.
Nebudem popisovať celú trasu, stačí si pozrieť fotografie (23).
Prvú noc sme strávili v stane vedľa malej priehrady a druhú v záchrannej búde.

Záchranná búda Faery

Najazdili sme tu cca 500 km. V stredu 10. 8. sme sa presunuli späť do Tórshavnu, nalodili sa opäť na Norrönu a o 18.00 vyplávali smer Island. Ešte pred nalodením sa nám prihovorili dve slovenské deti, ktoré aj s rodičmi už nejaký čas žijú na Faeroch. Zjavne boli šťastní, že stretli niekoho zo svojej vlasti. A my tiež!
Do prístavného mesta Seydisfjordur sme dorazili 11. 8. okolo 9.00 ráno. Ihneď sme sa presunuli do 20 km vzdialeného mestečka Egilsstadir. Tu sme v pneuservise obuli drapáky a nechali si uložené Pirelli.

Výmena gúm

Pozri si video

Prvý z brodov

Vymenili sme si peniaze, zoradili sa do lajny a vyrazili v ústrety dobrodružstvu. Gažko prvý, vyzbrojený mapami, GPS a orientačným talentom, za ním Jakub s nulovými skúsenosťami v premávke, ale obstojnými z motokrosu a supermota a nakoniec ja s vypleštenými očami. Veľmi rýchlo sme zistili, že drapáky boli tá správna voľba. Cesty boli prevažne šotolinové, kamenisté. Išli sme smerom na juh, okolo vodopádu Hengifoss, na ktorý sme si aj vyšlapali, až k vyhasnutej 1833 m vysokej sopke Snaefell. Krajina bola nádherná. Nevedel som čo skôr robiť, či si užívať terénu, kochať sa ako Hrušinský vo Vesničko má středisková alebo fotiť. Tesne za Snaefellom sme sa dočkali aj prvej plaveckej vložky. Island nám pripravil prvý zo svojich povestných brodov. Najprv som ho prešiel napešo, potom sa prvý odhodlal Gažko, najodvážnejší spomedzi nás.

Prieskum prvého brodu

Nakoniec sme to úspešne zvládli, kúsok za brodom postavili základný tábor a po rýchlej večeri zaliezli do spacákov.