Bratislava - Tunisko, 2 motorky, 3 osoby 1/2

8.6.2012 – v noci sme odkrútili 400km a prespali v nejakom moteli pri diaľnici v Rakúsku. Na to, že to cenovo nebolo až také "výhodné", resp. celkom drahé, tam bola dosť zima! Po raňajkách o deviatej ráno sme pokračovali v ceste do Janova na trajekt. Palubné lístky sme nemali, išli sme s tým, že sme boli presvedčení, že sa nám ich podarí zakúpiť priamo na mieste – celkom odvaha...Túto skutočnosť som sa dozvedela po ceste: že vlastne ideme na neistotu do prístavu – možno lístky budú a možno nie, nakoľko sa Jirkovi nepodarilo rezervovať lístky cez internet... Po niekoľkých zastávkach na tankovanie, jedlo a toalety sme o piatej poobede dorazili do prístavu v Janove. Jirka sa objavil hodinku po nás.

Po úmornom dohováraní sa trochu v taliančine a trochu v angličtine sa nám podarilo zakúpiť palubné lístky a následne sme sa presunuli, vďaka navigácii, do cca necelý kilometer vzdialeného hotela West Western, cca 1.140km

9.6.2012 – odchod trajektu o tretej poobede sme riešili už o jedenástej doobeda – samozrejme: „pre istotu“....pretože „niektorý“ z nás boli mierne „nervózny“ z cesty – schválne toto nepíšem v nominatíve množného čísla s mäkkým „i“, lebo sa to týkalo len jedného človeka, keď Jirí zahlásil pri prejazde talianskym mestom, klasicky plnom "motorkárov" na skútroch: "ty vole, vždyť nestíhám zdravit!";-))) (pozn.pre "nemotorkárov" – motorkári sa pri stretávaní na ceste väčšinou vždy zdravia – pokiaľ to ovšem nie sú nejakí "nemtudom", ale nie „skutristi“). Nato sme sa začali smiať a vtedy sa situácia troška uvoľnila.

Po nekonečnom čakaní sme sa konečne dostali na loď cca o druhej poobede, ale trajekt vyplával až o piatej podvečer. Po malom neskorom „akoby“ obede a úspešných papierových formalitách potrebných k vstupu na africkú zem, sme už nerušene očakávali vylodenie sa o necelých 22hodín v meste Tunis v štáte Tunisko.

10.6.2012 – necelú hodinu pred vylodením sa sme zistili, že v navigácii sa nenachádza Tunisko – dosť dobré :-), takže ostala už len možnosť spoľahnúť sa na navigáciu v telefóne a klasika na mapu. Na ceste do kajuty, kvôli zbaleniu sa, nastala panika-stres: Jirka zistil, že stratil peňaženku!kde mal cca 400éčiek, občiansky, technický a doklady od motorky aj s poistkou a samozrejme aj platobnú kartu....FASA! Obehali sme v panike celú loď, na recepcii sme dali vyhlásiť uvedenú skutočnosť a čakali, že sa snáď niekto zľutuje, aspoň kvôli tým dokladom. Nakoniec predsa len sa peňaženka našla, aj keď s obnosom o cca 200éčiek menším. Potom už sme sa "spokojne" mohli vylodiť na miesto určenia – Tunisko.

Hneď pri kontrole pasov a papierov k motorkám v prístave si ujo colník nenápadne vypýtal nejaké peniaze, takže vstup nás stál ďalších 20éčiek. Ešte tankovať, obed v hlavnom meste Tunis, ktorý je podľa mňa dosť špinavý – bordel a neporiadok. Síce pekné „akoby údolie" plné max.4posch.domov a malých domčekov bez strechy, okolo ktorého sa týčia hory, ale Petržalka v Bratislave je oproti tomuto čistá lokalita.

Prvá zastávka bola v mestečku "Bizerte", ktoré by sa dalo prirovnať k Benátkam v Taliansku – tak hovoria..., ale vlastne len jedna časť mesta, resp.kúsok mesta;-).

Po maličkom poblúdení po meste sme našli správny smer na "Cap Blanc" – panoráma, kde Marián prejavil svoje „vlohy“ a "mierne" to rozbehol smerom hore... vraj musel nabrať rýchlosť na to, aby sme sa v pohode vyšplhali hore bez pošmyknutia sa na kameňoch. Takže nie "malá enduro vložka", ale oči vypleštené až na čele a kŕč v celom tele! Neviem, či je normálne ísť na motorke 50km rýchlosťou po kameňoch a šotoline... zaplať pán-boh, že tennerka vydrží nielen utopenie v potoku v Rumunsku a Moko má takú silu. Lebo udržať na rukách váhu motorky, batožiny a mňa – čo je spolu 350kg – nie je sranda.

Cestou do mesta „Tabarka“, kde sme chceli nájsť nocľah, sme sa ešte previezli cez národný park „Ichkeul“. Do mesta Tabarka sme dorazili vo večerných hodinách a po večeri a malej prechádzke na pláži, Jirí zaspal od únavy ako malé bábo, len škoda, že ho Moko nestihol natočiť, ako spokojne a HLASNO píli drevo zo spánku.

Myslím si, že Tunisko by bolo kľudne možné vyhlásiť za „krajinu bocianov“. Toľko bocianov som nevidela ešte nikde. Dedina v Maďarsku – Görbeháza, ktorá je od jari až do jesene domovom bocianov, preto ju v Debrecene nazývajú aj MESTOM BOCIANOV, kde na hlavnej ceste majú bociany hniezda na každom elektrickom stĺpe v počte možno 50, nie je nič proti tomu, čo bolo vidieť tu: bociany boli všade! Dokonca sme po ceste zbadali ich príbytky – už nefunkčný starý prepravník, pravdepodobne na kamene z nejakého lomu, na ktoré im poslúžili vozíky. Alebo na elektrických stĺpoch v malej elektrickej stanici, na elektrických stĺpoch v poliach, na streche mešity, na strechách domov, prosto všade.

11.6.2012 – raňajky, malá debatka s domácimi pri stánkoch so suvenírmi – vedeli čo-to po česky, zastávka pri tureckej pevnosti "Bord El Jedid", pár foto a ta-het smer "Tableau Jughurta" - stolová hora. Po cca 120km-prvá zastávka „Dougga“ – kedysi slávne rímske mesto, ktoré bolo dôležitou ekonomickou a politickou tepnou líbyjsko-punského štátu. Za nadvlády Ríma a Byzancie veľmi prosperovalo. Tento stav ukončila moslimská invázia. V súčasnosti je tu možné nájsť len ruiny.

Pri odchode Jirka nabehol na kameň a v tejto chvíli sa potvrdilo pravidlo, že nie každý, kto žije na vysokej nohe, má tie nohy tak dlhé, aby udržal motorku pred pádom...

Keď začal držať otáčky na vysokej úrovni, mysleli sme si, že len „frajerí“ pred domácimi... až neskôr sme započuli ako vrieska: „dělej ty vole, padá mi to!“ a oči vypleštené na vrchu so smrteľným výrazom na tvári... našťastie sa nikomu nič nestalo a my sme mohli pokračovať ďalej do mesta „Le Kef“, kde sme dali obed.

Teplota sa vyšplhala na krásnych 36stupňov, ale my sa nevzdávame a ideme v ústrety novým zážitkom... Po niekoľkých pristaveniach sa k domácim na zistenie si správneho smeru k stolovej hore „Tableau Jughurta“ a kontrole pasov od tuniských vojakov – nakoľko sme prechádzali popri hranici s Alžírskom – sa nám nakoniec podarilo nájsť cestu-necestu.

Možno, keby bola tá ozajstná navigácia funkčná, by nás naviedla cestou priamo cez dedinu „Kalaat Es Senam“, ale zase by to nebolo predsa také zaujímavé...takže malá "enduro vložka" s vyrušením bocianov, až sme sa dostali celkom hore.

Z malej citadely, ktorá tu stojí z dôb numídskeho panovníka Jughurtu na vrchu hory, sa vynoril sprievodca – mladý chlapec, ktorý nám rečou "taliansko-anglicky" spravil malú prehliadku podzemných obydlí, umelo vytesaných nádrží na vodu, ktoré sú hlboké 2metre – to sa milí chlapci vojaci museli poriadne narobiť – a pod zemou vykopaných chladných priestorov na potraviny. Ukázal nám aj do kameňa vytesanú malú hraciu plochu na šach a dámu hranú s kamienkami – zábava vojakov z dávnych dôb.

V prvej dedinke sme zastavili tankovať na miestnej benzínke. Po príjazde k stojanu chlapci nabehli každý z jednej strany a v tom momente pozeráme: Jirí obratne pokladá svoju motorku k zemi a elegantným, tanečným úkrokom ju opúšťa. Za ten baletný krok by sa nemusel hanbiť ani Harapes :-))) Jednoducho zabudol, že má po stranách kufre, oprel sa o stojan a motorka išla k zemi. Ale ten „drift“, ten súlad motocykla a jeho vodiča, to bolo úchvatné predstavenie a bolo len čudné, že to neukončil úklonom a zvolaním tramtadadaaaa...:-))) Znova sme mali dôvod sa váľať od smiechu.

Toľko asfaltových retardérov (spomaľovačov), naviac veľmi zle viditeľných (takže niekedy, keď som nestihla zareagovať, som dostala dobrú šupu do chrbta od kufra) sa nenachádza asi nikde vo svete. Minimálne tri, keď nie až päť pri vjazde do dediny, ďalšie tri až päť pri výjazde a ešte aj v strede aspoň dva. Nachádzajú sa všade – aj v dedinke, resp. osade pozostávajúcej z troch či štyroch domov popri ceste. Jirku prejazd cez spomaľovače očividne začal baviť. Retardéry mu začali slúžiť ako zdroj zábavy a možnosti k predchádzaniu ostatných. Zatiaľ čo ostatní znateľne spomaľovali, on prekľučkoval dopredu a retardér preskočil v stupačkách a tešil sa na ďalší. Aspoň takto si spríjemňoval tú dlhú cestu v smere k oáze Tamerza.

Malá prestávka na rýchlu toaletu medzi kríčkami a po toľkých km po náročnej jazde v nočnej africkej krajine sa zúfalým hlasom Marián ozval: „Už chcem byť ubytovaný. Nech to stojí koľko chce!! pre mňa za mňa, nech nám aj kufre nosia. Čo ty myslíš, Jirko?“ Na to prišla odpoveď: „Mně je to jedno. Já už mám náskok 200eur“ (pozn.stratená peňaženka na lodi). :-)))

Spočiatku chcel ujo na recepcii od nás 700 tých ich dinárov (dt) – čo je asi polovica eur za všetkých troch, ale po zjednávaní sme sa dohodli na 550dt s večerou a raňajkami. Ale hotel bol naozaj "gut", dokonca nám tie kufre naozaj vyniesli na izby a po 600km sme boli radi, že sa môžeme konečne osprchovať a prezliecť do čistého. A zase: ešte nám urobili tak neskoro aj niečo zjesť. Čašník, ktorý vlastne ani nebol čašník, ale len nejaká pomocná sila sa nám venoval až nadmieru a bol veľmi milý. Potom sa sťažoval, že má problémy s hosťami a my sme vôbec nechápali prečo. Až do chvíle, kedy od nás prijal pohár vína, doplnil ho pivom a na záver tam ešte pridal grappu od Jirky. Značne podnapitý nám otvoril vstup na bazén a tak sme sa mohli okúpať o jednej v noci pod nádherným hviezdnym nebom. To sa tiež nestáva hocikedy a hocikomu. Takže argument na výšku ceny za hotel sme našli aspoň v tomto;-) Čašník-nečašník nám ešte priniesol k bazénu pár gintonikov. No a potom nám začal niečo rozprávať, ale nerozumeli sme mu ani slovo. Plietol sa mu jazyk a hovoril stále po francúzsky, ale pritom sa nás asi 100x opýtal, či vieme po taliansky. To už nám dosť liezol na nervy a vo finále sa dokonca s nami kúpal v bazéne a nakoniec nám taký opitý spieval :-))) Padlo i pár návrhov zbaviť svet tohto..., ale vyšetrovanie vraždy by nás asi dlho zdržalo. Tak na svete nie je o jedného blba menej.

12.5.2012 – raňajky, pobaliť a okolo jedenástej sme vyrazili na cestu. Hneď prvá zastávka bola pri vodopáde "Grande Kascade" v oáze Tamerza. Vodopád vôbec nie je taký veľký,ako sa vyjadrujú domáci. Zato stánkov so suvenírmi tu bolo dosť.

Chlapci sa akože okúpali, resp. ovlažili a na odchode, keď sme ešte chceli dať kávu, ktorá bola vlastne klasický zalievaný "turek", sa po debate s domácimi dohodli za 40€ na sprievodcovi, absolvovať „Rommelovu cestu“, ktorú nám doteraz nikto z domácich neodporúčal – dokonca ani na motorkách – lebo je náročná, nebezpečná a vlastne úplne nezaujímavá a ešte veľa dalších "ne". A vlastne nám nikto ani nevedel? alebo nechcel? alebo nerozumel? ukázať smer... Ale so sprievodcom už to bolo možné... nooo, všelijako sa ľudia snažia zarobiť peniaze. Ináč by sme sa asi nikdy nedozvedeli, kadiaľ sa máme vybrať a je pravda, že po toľkých "ne"odporúčaniach sa nám to už ani zisťovať nechcelo a v kútiku duše sme už aj boli rozlúčení s hlavným cieľom našej cesty po Tunisku... A tak v mihu sekundy chlapci odstrojili motorky a so sprievodcom, ktorý zaujal moje miesto na motorke sa vydali na cestu.

V zásade sa dá povedať že tento „trip“ mal svoju hodnotu nielen preto, že to je dotyk s obdobím 2.sv.vojny a myslením generála Rommela pri riešení cesty pre tanky, ale okolie prírody malo svoje čaro a pôvab.

Štartovačka začala za mestečkom „Redeyef“. Málinko sme gúľali očami, keď nás týpek pretiahol smetiskom mesta po cestičke širokej tak do jedného metra maximálne... Pekné pohľady z vrcholu, kaňon „Midés“ uprostred cesty, aj prechod cez „bránu“ v jej závere (bránou je tu vlastne myslená vysekaná diera do skaly na šírku tanku, za ktorou sa nachádzal otvorený priestor s pohľadom na púšť).

Potom sme už len pokračovali smerom na oázu „Chebiky“, kde samozrejme Jirka opäť – ale to si myslím, že už len z princípu – zložil svojho stromčeka po podkĺznutí predného kolesa na piesku pri dobrzďovaní, keďže sa lepil na zadok tennerky, doplnený kotrmelcom. Je možné, že asi aj preto, že na začiatku cesty „vehementne“ fotil zátišia z fosílií a kameňov, ktoré si pripravil a prepočul „sprievodcové“ upozornenia: „go no speed, please, no speed!“, ale možno „lepenie“ sa za tennerku nepovažoval za „nebezpečnú“ jazdu v „nebezpečných“ podmienkach …. :-))))))))

Sprievodca nám ešte ukázal ďalší vodopád v Tamerze – aj ten sa volal "Grande Kascade". Ten bol ozaj troška väčší ;-)

A potom už sme pokračovali smer „Chott El Gharsa“ – menšie vyschnuté soľné jazero do mesta "Tozeur", kde sme sa, konečne povšimnutí po asi 20minútach, naobedovali.

Ďalej sme pokračovali cez veľké vyschnuté soľné jazero „Chott el Jerid“, teplota vzduchu sa vyšplhala na „smiešnych" 45 stupňov, pričom nebolo možné mať otvorenú prilbu, lebo vzduch bol ozaj horúci. Rýchla (ale ozaj rýchla – lebo strašné teplo) zastávka kvôli pár foto a odskúšaniu, či je zem ozaj slaná. Je to ozaj tak ;-)

Cez mesto "Kebili" sme sa posunuli do mesta "Matmata" – mesto podzemných obydlí, kde sme sa aj ubytovali v hoteli "Marhala" – hotel troglodytov – podzemné obydlia, vďaka Mustafovi, ktorý nás odchytil hneď na začiatku mesta pri obchode s potravinami, kde sme sa chceli trošku občerstviť.

Mustafa, pôvodom berber s jasnými zelenomodrými očami, nás presvedčil, aby sme išli s ním a pozreli si hotel. Perfektná cena – Moko už len s princípu chcel začať zjednávať cenu, ktorá bola už aj tak "smiešna" – s večerou a raňajkami, ale s Jirkom sme ho stopli ešte pred začiatkom. Konečne sprcha – po tak horúcom dni a vôbec nám nevadilo, že sprchy boli mimo izieb. Po večeri sme sa s Mustafom dohodli na výlete jeho autom, pričom nám on bude robiť sprievodcu. Cenovo to bolo výhodné a tak sme súhlasili.