4000 km po Islande 2/5

Prvá noc

Na druhý deň sme to otočili na sever a okolo nádherných vodopádov Dettifoss a Selfoss sa vydali na najsevernejši bod Islandu – Hraunhofnartangi, vzdialený len 3 km od severného polárneho kruhu.
Večer, za tmy, hmly a dažďa sme dorazili k záchrannej búde, ktorá mala dokonca aj garáž!

Záchranná búda

Ďalší deň sme sa pustili smerom na juhozápad k jazeru Mývatn. Okolie jazera je úchvatné. Mal som pocit, že práve tu niekde musí byť brána do pekla. Vlastné jazero je pokryté množstvom malých ostrovčekov, ktoré vyzerajú ako malé sopky a vznikli výbuchom plynu. Jazero má jednu špecialitu. Všade poletujú myriady malinkých mušiek. Našťasie avizované komáre mali asi dovolenku a mušky neštípali. Z Mývatnu sme pokračovali pár kilometrov na juh, kde sme prespali v dokonale vybavenej záchrannej búde. Cesta medzi Mývatnom a záchrannou búdou bola predzvesťou zaujímavej enduro vložky, ktorá nás čakala nasledujúci deň.
Na štvrtý deň nášho pobytu na Islande tak skoro nezabudnem. Prechádzali sme obrovským lávovým poľom, ktorým viedla cestička absolútne neprejazdná terénymi autami na aké sme zvyknutí. Akú takú šancu by mali BVP, tank a špeciálne upravené terénne autá na obrovských kolesách. Väčšinu času sme išli na jednotku za výdatného spojkovania. Ja osobne som sa dosť trápil, lebo od odchodu z domu som mal problém s motorkou a v takomto teréne sa to naplno prejavilo. Zaklepali sa mi výfukové ventily (po návrate v servise KTM zistili, že nemali žiadnu vôľu), motor sa v jednom kuse dusil, absolútne sa mi nedarilo nastaviť volnobežné otáčky, ktoré fungovali akoby boli ovládané funkciou RANDOM. Keď mi v zátačke v miernom náklone zhasol motor, šiel som vždy okamžite k zemi. Problémy mal aj Jakub, ktorý pri svojej výške 177 cm často nedočiahol na zem a gravitácia to potom vždy vyriešila za neho. Proste padali sme ako hnilé hrušky. Do toho všetkého nám takmer v jednom kuse pršalo a vo vzduchu stále visel defekt lebo lávové pole bolo plné ostrých kameňov. Defekt na zadnom kolese by v týchto ľudoprázdnych končinách bol dosť značným problémom. Ale o tom neskôr, lebo samozrejme sme sa pichnutiu o pár dní nevyhli. Po lávovom poli nasledoval úsek pokrytý čiernym pieskom.

Lávové pole

Gažko hľadá cestu v lávovej púšti

Traja pátrači

Teplota tu poklesla na 2 – 5°C a začala byť dosť kosa na ruky a nohy. V pieskovom poli sme sa s Jakubom opäť značne vytrápili. Mali sme vpredu obuté Metzeler Karoo, ktoré majú štuple dosť nahusto. Okamžite sa obalili pieskom a vytvorili v piesku neovládateľnú slicku. Gažko mal vpredu Michelin Desert a bol vysmiaty... Priznám sa, mali sme toho aj s Jakubom plné zuby, lebo sme padali ako vojaci vo filmoch z bojov o Dukelský priesmyk. Totálne vytrápení, mokrí a premrznutí sme dorazili k sopke Askja. Sopka je vyplnená údajne krásnym a najhlbším (217m) jazerom na Islande. Jakub a ja sme po predchádzajúcom padaní odmietli k jazeru šlapať. Gažko sa vybral sám, ale tiež to vzdal, lebo to bolo pár kilometrov napešo a tiež sa mu v daždi a 4 °C nechcelo. Snáď nabudúce...