Motoride Team na CEC alebo šesťhodinové brnenské peklo

Predpovede počasia hovorili o 35 stupňových teplotách, tak sme ešte na poslednú chvíľu zháňali gumy z tvrdej zmesi, aby aspoň čo-to vydržali a pitný program vyzeral tak, akoby sme na dvojtýždňovej dovolenke v Egypte už za vodu nechceli dať ani korunu. Prípravy prebehli akosi hladko. V nedeľu večer sme sa zložili do boxu, absolvovali technickú a keby bol došiel aj Maťo, mohli sme isť kľudne spať. Ale nedošiel. Len zavolal, že má zlé brzdy a že to hádam do rána spraví. Ja som si pospal aj tak, ale „kluďas“ Robo bol celu noc hore a vymýšľal stratégie krízového postupu.

Žeňo

Ale veci boli ako majú byť a vysmiaty Maťo nás už ráno čakal v boxe aj s opravenými brzdami a hneď v prvom tréningu zajazdil čas, ktorý nás ukľudnil. Na rozdiel od našich časov, ktoré dosť zaostali za tým, čo vieme. Takže po kvalifikácii štartujeme až z 24. miesta. Štartová procedúra bola tradične Robova a v krátkej chvíli si ju zopákol trikrát. Skúšobný štart, ostrý štart, a po prerušení závodu v štvrtom kole znovu štart. Závod bol stopnutý z dôvodu výbuchu motora jednej GSXR a následnej olejovej škvrny na najhoršom možnom mieste na okruhu, na konci cieľovej rovinky. To je miesto, na ktorom sa práve začína prudko brzdiť zhruba z 250km/h. A tá škvrna vo vysokej rýchlosti odporučila do sált jednu Ducati aj s pilotom. Tak to bol crash, aký som ešte nevidel a ani netúžim vidieť znova. Chybka bola len to, že som pozval pozerať sa na pretek mamu, aby som ju uistil, aké je to len bezpečné...

Robo

Takže po opakovanom štarte sa ale Robo rozbieha a pri prvom striedaní sme už 16-ty. Snažím sa aj ja a po odjazdení svojej porcie preberá štafetu Maťo a my sme šiesty. Len Maťo nekrotí svoje vášne a nedojazdil ani prvé kolo a ľahol. Prišiel do boxu a ja ani Robo sme neboli nachystaní. Strata desať minút a prepad na 29. priečku. Chceli sme zachrániť aspoň to, čo sa dá a dojazdiť zvyšné takmer štyri hodiny dvaja. Aj sa nám to darilo, prestriedali sme sa, počas môjho jazdenia bol na trati safety car (mimochodom skvelá novinka v pravidlách CEC), za ktorým som si fantasticky oddýchol. A zhruba dve hodiny do konca závodu sme boli opäť na šestnástom mieste. Jazdil Robo a ja som z boxov znova zbadal safety car. Hovorím si super, Robo si za ním oddýchne a zas sa potiahneme ďalej. Zo sanitky som sa samozrejme netešil a už vôbec nie, keď som na výsledkovej obrazovke zbadal ležať Roba na asfalte. No boli to zmiešané pocity vidieť parťáka v telke. Ale chvalabohu je takmer O.K.

Maťo

Koleno je len narazené a za odstránenie tetovania by musel normálne zaplatiť, takto mu to z pleca opálilo zadarmo, navyše ho povozili po okruhu sanitkou. Takže aj keď „traťáci“ nám transportér doniesli, už som nemal síl sám pokračovať takmer ešte dve hodiny a ani gumy by to nevydržali. Tak sme odstúpili zo závodu. Ešte pre ilustráciu, to teplo a dĺžka závodu nebolo peklo iba pre náš tím. Len v našom boxe stálo ráno deväť naleštených motoriek. Večer iba tri. A také množstvo pádov som ešte nezažil. Takže moje rozhodnutie s pozvaním rodiny ako divákov, aby sa presvedčili o bezpečnosti preteku asi nebolo to pravé orechové. Darmo som im vysvetľoval, že sa síce nič vážne nikomu nestalo, keď sa celý deň dívali na kopu rozbitých motoriek a jazdiacu sanitku. A aj pre vás, ktorí sa už nadychujete k tomu, že: „aháá ten bezpečný okruh a ako to dopadlo“ tak len toľko poviem: “motorky sú väčšinou len ošúchané a zranenia neporovnateľné s tými na ceste“, a to aj napriek tomu, že sa celý deň jazdilo na hrane fyzických aj psychických možností a navyše v tropickom teple, v ktorom aj sedieť na riti bola drina.

A napriek tomu všetkému 6. 8. 2007 v Moste bude Motoride team znova stáť na štartovnom rošte tohto vytrvalostného preteku.

Zdravia Vás
Zeno, Maťo, Robo