Druhý ročník Czech Endurance Cup odštartoval 23. 4. v Moste

Urazení strelci to kľudne môžu brať tak, že som sráč a už sa bojím. Ale viezol som odtiaľ nejednu rozbitú motorku, niekoľko nehôd videl „live“ a už to nemusím. To neznamená, že na okruhu sa nepadá, padá a dokonca dosť, len ten pomer zranení na počet pádov je niekde inde ako na ceste.

Zeno

Stále však mám motorku a stále chcem chodiť rýchlo, a to tak rýchlo, ako moje biedne schopnosti dovolia. Takže tento rok už moja RR-ka nemá svetlá, opäť má lamináty a cestu už zrejme neuvidí. Sedí nám obom totiž ten pocit, že tá široká cesta bez jám a štrku je celá naša, že protismer jednoducho nie je a zvodidlá, kanály, stromy pri ceste sa nás už netýkajú a tento zmiešaný vytrvalostný pretek amatérov a licencovaných jazdcov, v ktorom prežijete úplne naplno atmosféru pretekania, kde si doobeda zatrénujete v tréningových jazdách, na obed zajazdíte kvalifikáciu a o druhej si vychutnáte štart ako na Le Mans, je to po čom si na Šturec ani len nespomeniem.

Robo

Prihláška do tohto závodu bola istá, ja a Robo v Jenssen-Oliva racing teame na všetkých päť závodov. Lenže prihláška je jedna vec a peniaze druhá, takže dokázali sme zaplatiť len prvé dva a ďalšie sa medzitým vypredali. No dúfam, že to niekto ešte predá.

Prvý závod 23. 4. v Moste

V nedeľu večer, deň pred závodom sme dorazili do depa, vyložili motorky v pridelenom boxe a počkali na usporiadateľov, ktorí urobili technickú prehliadku motoriek pred pretekom. Most ako okruh sme nepoznali, takže aj naše tréningové časy vyzerali podľa toho, 15. až 25. pozícia. Samozrejme, že časy sa z kola na kolo zlepšovali, ale zrejme sme tu neboli sami prvýkrát a zlepšovali sa aj ostatní, takže po kvalifikácií sme na štarte 23. Doteraz bežalo všetko hladko, lebo sme nevedeli, čo nás presne čaká v závode, všetky minulé preteky sme totiž absolvovali traja a do tohto závodu sme sa rozhodli nastúpiť dvaja a navyše zvolili taktiku striedania, po vyvození benzínu. No a to bola blbosť!

Už po prvom striedaní som mal pocit, že sa z toho nezotavím. Ledva som zalapal po dychu už ma Braňo ženie znovu na dráhu, ako neukojená nymfa, ktorá to chce znovu a zas a zas. Čas na dráhe sa vliekol, aj v šóre na DI beží rýchlejšie. A čas v depe pripomínal dezén na gume. Proste zmizol. A myslíte, že sme sa striedali po vyvození benzínu??? No prd. Striedali sme vtedy, keď už sme mali také kŕče na takých miestach tela, kde snáď ani svaly nie sú. Počas závodu sme nemali ani kedy kontrolovať stav poradia, takže keď sme sa vycucnutí ako obal z Pikaa dostali k výsledkom, kde bola trinástka celkom fajn číslo, z celkového počtu 58 teamov.

Ku vždy super pocitu po preteku sa tento raz k obvyklej bolesti sánky, ktorú mám vždy po jazdení na okruhu, pretože pri každom brzdení okrem brzdy stláčam aj zuby, zvierače a zrejme podľa fotiek aj pučím oči, aby to vyšlo, pridala aj niekoľkodňová normálne agresívna svalovica.

Inak ak sa nedorazíte na Šturci alebo Babe, tak 16. mája sa vidíme na štarte v Brne. A tentoraz už nie ako Jenssen-Oliva racing team, ale po dohode s Awiom sa na vás tešia Robo na ZX 10 a Zeno na litrovom Fireblade, ako jazdci Motoride teamu.