Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

Yamaha demo TOUR 2024

Diskusia Diskusia k článku (28)  [Verzia pre tlač] Tlač

Tunis 2003, cieľ Sahara 4/5

 Zdieľať

Pridané: 11.03.2004 Autor: Zeno
Čitatelia: 12821 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Ráno našu cestovateľskú romantiku prerušil „masový turizmus“. Po deviatej sa v priebehu 15 minút dovalilo asi 50 džípov poväčšine sedemmiestnych, nastal tam humbuk v ktorom som vykonával rannú hygienu uhýbajúc sa ryšavým Hildegardám, sprevádzaných svojimi Helmutmi, pre ktorých v prachu sa váľajúci motorkári boli väčšou atrakciou ako kaskády. Vyrazili sme smerom na Chebiky, ktorá predstavuje ďalší z bodov ťažkého turizmu. Napriek tomu je táto oáza skutočne pekná. A keď sme sa predrali cez záplavu džípov a turistov tak pár metrov za dedinou, kam bolo treba pešo sa žiadna tlačenica nekonala. Vyprahnutá roklina s vodopádom, ktorá tam bola ostro kontrastovala so sýtou zeleňou palmových hájov a dohromady vytvárali neopakovateľný celok.

 Chebiky
Chebiky

Naša ďalšia cesta viedla cez soľné jazero Chott El Gharsa. Toto už bola skutočne púšť. Obklopovala nás nekonečná piesočná rovina a GPS ukazovalo 11 metrov pod hladinou mora. Myslím, že mám ďalší osobák. Veľmi exoticky pôsobila značka upozorňujúca na prítomnosť tiav. Tá však ale znamenala, že sme voľne žijúce ťavy aj videli. Tunisan u nás by bol asi sklamaný, keby automaticky predpokladal že uvidí jeleňa, keď pred tým videl značku. No ale kde by sa tie ťavy skryli na rovine bez stromov??? Bočnými cestami vedúcimi väčšinou púšťou sme sa dostali až do Nefty. Moje vzrušenie rástlo, pretože som mal z internetu zistené, že niekde neďaleko tejto oázy sa nachádzajú kulisy hviezdneho mesta z filmu STAR WARS. Od miestnych sme sa dozvedeli cestu, kupodivu ešte aj bez bakšišu. Takže sme vyrazili smerom k hotelu SAHARA PALACE pred ktorým sme zahli doprava a do cieľa to malo byť 22 km. No ale akých 22 kilometrov to bolo. Zo začiatku cesta bola tvrdá, ujazdená, akurát že po celej dĺžke boli rolety ako na blaváckych križovatkách. Miestami som mal pocit, že mi tie vibrácie rozoberú motorku do šróbika. Ale to nebolo nič proti tomu, keď som vletel do mäkkého piesku, v ktorom boli vyjazdené koľaje. Plno naložené Varadero sa rozvlnilo v bláznivých techno rytmoch, na ktoré som nemal absolútny vplyv. Ledva - ledva som to ustál a Ondro tiež. Jemný piesok sa úplne nevyspytateľne správal pod predným kolesom a balansovať s viac ako tristo kilovou motorkou to bola robota pre Ramba a nie pre civilizáciou zdegenerovaného človeka mojej konštrukcie.

 chott el Gharsa - kraj Sahary
chott el Gharsa - kraj Sahary

Ďalej sa snažíme pokračovať opatrne a pomaly. K ničomu to nevedie aj v najmenšej rýchlosti kolesá kĺzajú do strán ako chcú. Ondro to vzdáva a otáča sa späť. Ja ale to mestečko musím vidieť. Od chalanov na afrikách dostávam radu, nech tomu jednoducho viac pridám a hlavne nech to ťahám mimo cesty nedotknutým pieskom a nie po vyjazdených koľajách. No viac pridať to sa jednoducho povie, ale keď sa mi niekde nedarí prejsť 20-tkou, tak skúste uveriť, že v stovke to bude v pohode. Tak ale predsa to skúšam. Predo mnou sa zrovna otvára „nepoškvrnená“ piesková planina. Dávam za jedna plný, za dva plný, za tri a držím točky rýchlosť niekde medzi 90 – 100, a to prekvapenie, ono to fakt ide. Predné kolo si drží stopu a zadok za mierneho vlnenia tlačí celý tento „enduro kolos“ vpred. Zaplavuje ma pocit eufórie. SAHARA je moja... a drží ma až do prvého brzdenia. Tu niekde sa asi stala chyba. Že brzdiť prednou je blbosť , to je vcelku jasné, dokonca ja sám som na to prišiel. No ale chalani mi akosi zatajili, že aj zadnú používať len veľmi opatrne, lebo zemská príťažlivosť funguje v tom piesku veľmi rafinovane. No ale je fakt pravda, pokiaľ idete nad 90 tak po zvyknutí si na jemné vlnenie zadného kolesa je to v pohode, dokonca, ak sa vám aj pripletú do cesty nejaké tie koľaje je to v pohode. Rýchlostiam menším sa jednoducho treba vyhnúť. Po tejto 20 kilometrov dlhej škole jazdy pieskom to prišlo. Pieskové duny sa rozostúpili a na ploche medzi nimi sa zaskvelo v plnej paráde intergalaktické mestečko Mos Espa. Nachádzať sa na tomto mieste som považoval za sviatok. Preliezol som to úplne celé. Celé to bolo postavené z preglejkových rebier, na ktoré bolo natiahnuté pletivo a na to bola nastriekaná pur pena. Výsledný efekt však bol nerozoznateľný od skutočne murovaných stavieb. Keď som vstupoval do baru, v ktorom sa Luk s Obivanom dohadovali so Solom, tak moju vrcholiacu extázu prerušuje Pepo, ktorý kričí. Citujem: „Kurva hoši, voni tu mají i hajzle, tak jsem jim tam nechal hovno jako cep!“

 kulisy \"Star Wars\"
kulisy "Star Wars"

Cesta nazad prebiehala v znamení radovánok v jazde pieskom, s každým metrom som mal pocit, že už mi to skutočne ide. Je to skutočne fantastický pocit preháňať sa po nedotknutom piesku medzi dunami úplne osamotený. No ale ako býva pravidlom, keď už si myslíte, že to máte v rukách, zvyčajne sa mýlite. A ja nie som výnimka. Ako som si to tak fičal stovkou, tak sa predo mnou objavila časť silno rozjazdená od džípov. Brzdiť sa už nedalo a aj všetky ostatné manévre v tom piesku sú ďaleko ťažkopádnejšie ako na ceste. Čo bolo najhoršie, ešte som sa aj rozhodol ubrať, miesto toho, aby som pridal. To čo nasledovalo bolo nevyhnutné. Varadero sa pustilo vlastným smerom a ja tiež. Hlavou mi prebehlo všeličo od predstavy tuniských nemocníc, servisov, až po stav môjho zdecimovaného účtu. Chvalabohu keď som sa postavil a vypľul všetok piesok a zdvihol plne naložené Varadero za pomoci môjho želatínového tela, čo doteraz nechápem, tak som zistil, že všetko je vlastne v poriadku. Ten, čo počítal v Givi pevnosť padákov, odviedol dobrú prácu. V momente ako som sa naťahoval so stoporením položeného Varadera, sa spoza duny prirútilo niekoľko miestnych o ktorých si naivný slovák myslel, že mu bežia na pomoc, zakiaľ oni utekali „efektne parkujúceho“ turistu obšťastniť svojimi darčekmi. Samozrejme za primeraný bakšiš.

V Nefte sme sa stretli s Ondrom a pokračovali do Tozeur. Vozový park sa presunom južne výrazne zjednodušil. Keď si odmyslíme biele Land Cruiser-e turitických agentúr a policajné Pajerá tak zostáva dominujúca značka Peugeot. A aj táto hlavne v dvoch modeloch a to neidentifikovateľný skúter a dodávka ktorej rok výroby by som typoval do 50-tych rokov. A aby som nezabudol neodmysliteľnou a početnou súčasťou sú oslie záprahy.

Tozeur, do ktorého sme dorazili je architektonicky zaujímavé mesto. Jeho domy sú väčšinou postavené z malých bielych tehál a fasády nie sú rovné, ale tým, že niektoré tehly sú zapustené viac ako iné vznikajú rôzne geometrické obrazce a čo je hlavné tieň, ktorý takto vzniká udržuje steny chladnejšie aj keď praží slnko. Prehliadku mesta sme si spravili dôkladnú, pretože nájsť kemping nebolo ozaj jednoduché. Ale podarilo sa. Bol to skutočne pekný kemp pod palmami s najkultúrnejšími sociálkami, s akými sme sa doteraz stretli. Všetko sa zdalo super, len zoznam stratených cestovateľov na recepcii kempu, ktorí sa do púšte vydali a nemali to šťastie sa vrátiť, blbá téma na rozmýšľanie pred spaním....

< >

Pridané: 11.03.2004 Autor: Zeno Zdieľať

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Diskusia Diskusia k článku (28)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 189826 | Včera: 237725