V sedle Titanicu druhýkrát

Má to ale dopad na jej nevyspytateľné reakcie na používanie síce len sporadicky, ale predsa. Titanic v mojom používaní ma asi ten názor, že spať spánkom spravodlivých je jeho trvalým krédom.

Moje peripetie okolo tohto už skoro veteránskeho približovadla sa stávajú pomaličky ale isto tradíciou. Po oživení, ktoré som odprezentoval 3. 9. 2015 v stati: "Prebudenie spiacej krásky, či renovácia manželkinej Babetty" sa pri obnovenej premiére diaľkovej jazdy v tom istom roku odporúčala znovu k spánku spravodlivých. Popísal som to v stati: "Výlet v sedle Titanicu" z 11.2.2016. Na vine bolo ložisko kľukovky, ktoré sa zablokovalo suchou zmesou. Domov som sa vrátil v kabíne veteránskeho nákladného Barkasa a Šípková Ruženka na jeho korbe. Babettka si potom dopriala spánok spravodlivých do akcie Spo-Spo-Ja pri príležitosti mojej šesdesiatky. Vtedy jej spolupráca bola ukážková.

Bolo to v sezóne 2022 a vznikli z toho tri spomienkové state prvá až tretia Spo-Spo-Ja - Spontánna Spomienková Jazda. Táto jazda bola k obojstrannej spokojnosti, no po krátkodobej okružnej jazde po následnom jarnom oživení som sa domov vrátil s defektom na zadnom kolese.

Moja minuloročná aktivita na akcii Moto ruže v Ružindole bola -aká taká- niesla sa tiež v obojstrannej spokojnosti. Opravený defekt držal pevne ako v minulom režime situácia: "So Sovietskym Zväzom na večné časy". Svoje postrehy z novodobej akcie som rozpísal v stati: "Vďaka "Vlna", Mr. Modrá Bunda". Nakoľko termín bol septembrový, tak som si doprial jazdu v jesennom daždi zaodetý do pršiplášťa, ktorý sa ale ukázal ako krátky a mal som prefúkané kolená až až.

Tohtoročná aktivita sa udiala v podobnom duchu, jarné prebudenie a následná lokálna jazda bola bezproblémová. Očakával som slušné počasie, pretože termín bol presunutý z už jesenného obdobia na letné. Nastala ale chyba lávky. Moja dovolenka v južných Čechách sa niesla v hodne premenlivom počasí. Dážď, vietor, obedné horúčavy a podobne. Skrátka neveštilo to nič dobré.

V piatok som sa vrátil domov a vedomý si toho, že lokálna jazda bola bezproblémová vyšiel som v sobotu na skoro predpoludné cesty medzi okresmi Pezinok a Trnava. Samozrejme ako na potvoru pršalo. Tentokrát som mimo poštárskej uniformy (po svokrovi) nahodil aj dlhý kožený kabát (po svokrovom svokrovi). Šlo sa príjemne, dlhý povojnový "kožák" plnil svoj účel dokonale. Kolená boli ako vo vatičke podobne ako lakte a ramená.

Do Ružindola som dorazil ešte v predstihu, lebo aj organizátor sa prispôsobil už tradičnému daždivému počasiu. Účastníci stále prichádzali, ich zloženie dávalo tušiť, že ružindolskú statickú výstavu spojenú so spanilou jazdou po podkarpatských dedinkách okresu Trnava si obľubuje stále viac motorkárov. Znásobil sa počet Babettistov vrátane mojej Gilbetky. Prevládali ale stroje (Babetty 210, či novšie) nabité novými technológiami a jazdci patrili do kategórie mladíkov. Teenagerské Babetty mali prevažne upravené karburácie a vytunované výfukové potrubia. Hrdili sa modernými estetickými prvkami. Nechýbali ani Pioniere všetkých typov od 550 po Mustang. Zaujala ma skladačka, ktorá vychádzala z typu 20 s lisovanou zadnou kyvnou vidlicou. Majiteľ odstránil reumaplechy a prednú časť nahradil tunelom a bruškom z 21-ky. Ako doplnok pridal na 20-kový kormán plechovú krytku z 21-ky. Dorazili minuloročné plnekapotované 20-ky s plexisklami a tak isto aj mopedy. Novinkou medzi Mustangami bol stroj vybavený dodatočnými kanistrami, ktoré plnili funkciu bočných kovových schránok na zrejme cestovateľské potreby a plastovým kanistrom nad predným reflektorom. Majiteľ sa asi zahľadel na poľské strojovne a podnádržový priestor vyplnil kovovou schránkou. V zmenšenom prevedení bola podobná na Ogaroch, no za iným účelom. Stabilizovala vzduchový filter na poľských strojoch Ogar Romet s motorom Pionier, ktoré sa v Poľsku vyrábali asi do roku 1990.

Nebol Stadion, no výstavy sa zúčastnil okrem Jaewetty aj moped Piaggio. Očakával som účasť minuloročnej sajdy BMW, no nikde som ju nezaregistroval, zato sa objavila klasická Kývačka 350 s Velorexom. Myslím, že som nevidel ani prívesný vozík PAV. Klasické československé motorky Jawa a ČZ boli len malou ukážkou minuloročného podujatia. Neboli Scouty či Libeňáky, ktoré aspoň pre mňa boli vlani ťahákmi. Péráky boli jednovalcové aj dvojvalcové. Z medzivojnových motocyklov som videl len Janečkovu Jawu 250 Special a ani som nevidel medzivojnovú ČZ 125 B, či Bt. Z ČZ krások bola teda naozaj len vzorka. Skútre zachraňovala Čezeta a neskoršie sa ukázal Tatran.

Ako exotické strojovne som považoval len 500-kový chopper od Hondy a trialový špeciál Gas Gas. Spomínam si, že zahraničný viacstranový prospekt značky Honda som videl v autoparku počas mojej vojenčiny. Chlapčisko, keď odchádzal do civilu ho na stenách stenách autodielne spolu s plagátom Škoda Ferrat nechal s tým, že keď pôjdem do civilu ja, môžem si ho vziať. Žiaľ nestalo sa tak. Nový zástupca veliteľa dielne (o pol roka šiel skorej do civilu než ja) si ho privlastnil a vzal si ho keď odchádzal do civilu. Ešteže sme to celé prefotili, no len na čiernobiely kinofilm. Keď sa k nemu dostanem určite ho posuniem na túto stránku. Pardón odbočil som. Na druhom ročníku sa objavilo tiež VT 500 no v cestnom prevedení. Také kedysi sedlal aj Maguma. V spomínanom minikatalógu sa mi tá motorka vtedy strašne páčila, samozrejme až po endurách, konkrétne XLV 750.

K tomu trialu. Tuším v roku 2003 som vytvoril kompiláty týkajúce sa trialu pod Pezinskou Babou, konkrétne okolo hotela Stupy a v starom kameňolome. Vtedy sa tam na pretekoch mihli aj starodávne trialky, podobne ako moderné od viacerých výrobcov. Ak si dobre spomínam, tak štvortakty tam boli len dva, dospelácka Honda a detská Shupa. Bolo to uverejnené ako retrospomienka 14.09.2019.

Vrátim sa ale do Ružindola. Po vzájomnom pokecaní a pokochaní sa vystavenými motorkami sa po rozprave pelotón vydal na spanilú jazdu. Zúčastnil som sa aj ja, bohužiaľ len po zákrutu pri ružindolskej fare. Gilbetka začala štrajkovať. Začala vynechávať až napokon zmĺkla. Najskôr som skontroloval nádrž bolo v nej na dne, tak som dolial benzín, čo som mal do zálohy. Odmietala sa so mnou baviť. Vymenil som sviečku, reku ako slogan Mareka Slobodníka " Je to vo sviečkach". Bolo to tak. Gilbetka chytila a šiel som ďalej. Bol som si vedomý, že minulý rok sa pelotón na Borovej zdržal, tak som napredoval, ale znovu chyba lávky. Motor znovu začal vynechávať až zmĺkol. Bolo to neďaleko autobusovej zastávky, tak som pri nej začal oživovanie. Nepomohlo. Pripadal som si ako pri manželskej hádke, keď jeden hučí a druhý čučí a odmieta komunikovať a začne trucovať. Gilbetka pri mojich exkluzívnych pojmoch zo slovníka dobrého vojaka Švejka už dávno spala spánkom spravodlivých. Hľadel som do blba, popíjal kofolu. Nakoniec mi pohľad zablúdil do vedľajšieho domčeka, kde majú miestni hasiči malé minimúzeum. Povedal som si, veď aj to sú veterány a cítil som sa lepšie. Nasadol som a zviezol som sa pokiaľ sa dalo smerom na Ružindol. Keď to nešlo, tak som zavolal "odťahovku". Z plejády našich charitných vozidiel som si vybral najväčšie a síce Ford Mondeo diesel s výkopným zadným oknom, ktoré nám daroval Ústav pamäti národa, keď ho vyraďoval. Bohužiaľ to bolo práve v teréne. Od Renaulta Fluence som upustil hneď, keď som si spomenul na moment, keď som sa chcel dostať do Považskej Bystrice na výstavu Považskobystrický motocykel. Vtedy ani po oddelení kompletnej prednej vidlice na Babette som nebol úspešný. Neostávalo nič iné, len to skúsiť s Fábiou kombi, ktorá parkovala na opačnom konci našej dediny. Dohodol som sa s manželkou, že sa teda pre mňa zastaví. Jej ponímanie času však je vždy podriadené plným nasadením pre svoju prácu. Moja dlhšia prechádzka vedľa spiacej Šípkovej Ruženky sa nakoniec pretiahla až do Ružindola ku Krížovej ceste oproti jablkovým sadom, kde húževnatá pani kosačkou kosila trávu na ulici pred bránami ich jablkárne. Kupodivu Gilbetka po vypustení benzínu sa zmestila po sklopení zadných sedadiel a jej spätného zrkadielka celá dovnútra a piate dvere sa dali normálne zavrieť.

Účastníci spanilej jazdy si túto užívali na trase z Ružindola na Borovú, odtiaľ do Dlhej, Košolnej a skončili v Suchej nad Parnou. Nebol to okruh, pretože by sa museli vrátiť cez Trnavu, teda vrátili sa po tej istej trase, no v protismere. Už len predpokladám, že účastníci ako vlani si užili sprievodný program. Deti sa vyšantili a samozrejme diváci ohodnotili motocykle a vybrali tri naj.

Teším sa na ďalší ročník. Dúfam, že do vozidlového parku znovu pribudne nejaký ťahač aj s prívesom, lebo Opel Zafira už dávnejšie pošol aj s prívesmi "na starobu". Šípková Ruženka je nevyspytateľná. Pevne ale dúfam, že sa znovu nepretransformuje na Titanic.

Gilbert