Novohradský predĺžený víkend IV. Revište-Hliník nad Hronom-Žiar nad Hronom.

Počas čundra sme si s kamarátom stopli zaplachtovanú Š 1203, ktorá nás vyložila na križovatke nad Hornou Ždaňou. Jej šofér pokračoval na Prestavlky na tamojšie JRD a nás do Prochota trhol jeden miestny chlapec na tatkovej Š 1000 MB. Navečer sme sa pozdravili s Marianou a s mládežou sme utorkový večer strávili na mládežníckej opekačke pri lesnej chate. Ráno nás zobudila krava od Rečlovcov, ktorá nám strčila hlavu do stanu.

Moje predošlé putovanie za letným dobrodružstvom v Novohrade skončilo medzi múrmi hradu Revište. Tento priestor bol pri každej našej potulke v Pohroní navštívený. V ostatnom príspevku som ale naznačil, že moja jazda s GilWayom je vlastne spomienková. Trasu Katarinská Huta - Šenkvice a späť som totiž absolvovával nespočetne krát. Naznačil som, že Žarnovica bola styčným bodom na letnú dovolenku s rodinou v Kopaniciach nad Hodrušou. Následnými styčnými bodmi boli Bzenica a ďalej Hliník nad Hronom.

Za Žarnovicou sa pozície starej cesty a R1-ky vymenili a moja stará cesta sa ocitla bližšie pri Hrone a následne cez most na druhom brehu. Skôr ako som sa tadiaľ ale vybral, odklonil som sa cez R1-ku k Revišťskému Podzámčiu a minul reštauráciu s ubytovaním volanú " Kúria Bzenica". S rodinou sme sa tam zastavili viackrát. Prostredie je príjemné a samozrejme promptná obsluha a dobré jedlo, nechýba detské ihrisko a malý rybníček. Bonusom je aký taký výhľad na Revište. To sme nikdy neobišli ani v dávnej minulosti. Podhradie je známou destináciou pre vodákov, ktorí pri splavovaní Hrona tu majú zázemie podobne ako v Seredi, ktorú som tiež už viackrát spomínal. Okolo Hrona ich (prírodných prístavov) je neúrekom. Pri jednej našej ceste do Katarinskej Huty sme preliezli nielen zrúcaninu Revište, ale sme boli svedkami keď tesne vedľa prístavu zaparkoval starý zaoblený autobus Škoda 706 RTO s prívesom. So šoférom sme trošku debatili, pretože "jeho" vodácka výprava mala sklz. Občerstvili sme sa a sledovali ako si vodáci, keď hromadne pristáli, po jednom v malom improvizovanom prístave vyťahovali loďky na breh a spolu so šoférom ich nakladali na príves. Potom sme pokračovali ďalej. Pri inej príležitosti na inom blízkom parkovisku sme s deťmi sledovali ako vodáci na rieke sa zomkli tesne k sebe a nechali sa unášať prúdom. Pri tom si robili malú rozcvičku, teda na hornej polovici tela. Tí odvážnejší a potom aj ostatní vytiahli nohy z lodiek a precvičovali asi aj stŕpnuté nohy.

Keď som sa vrátil znovu na starú cestu tak za mostom som ako v minulosti prechádzal areálom takmer opusteného kameňolomu a po pravej strane popri neustále zablatenej ceste za plotom od prechádzajúceho stáda kráv. Potom na ľavej strane som míňal starodávnu usadlosť. Dnes to tam funguje ako manufaktúrka na výrobu pletiva, okrasných plotov a podobne.

V minulosti v objekte bolo čosi ako reštaurácia, či motel. Niekedy sme tam zastali na -cikpauzu-. Keď som bol malý chlapec tak to bola len chátrajúca nemovitosť. Pri jej múre od Žiaru nad Hronom stál dlhodobo odstavený starodávny autobus Škoda 706 RO s náznakmi, že jeho majiteľ ho chcel premeniť na pojazdný včelín, no neuspel a podobne ako dve Waršavy v Blatnom bol autobus-včelín postupne ozobávaný až nakoniec zmizol úplne. Prvým náznakom civilizácie boli vždy po pravej strane kravíny blízkeho JRD. Na samom okraji pri ceste bol mohutný senník, no zväčša bol poloprázdny. Keď som dovolenkoval na bicykli a tma ma pritlačila hľadal som niekde nocľah, tak som spomínaný priestor preliezol, až kým som nezakotvil práve v spomínanom senníku. Rozprostrel som si maskáčovú plachtu na stuchnutom sene, zaliezol do spacáku a prečkal noc. Bola náročná, lebo sa v noci rozpršalo a neustále som sa posúval, aby ma netrýznili rozfúkavané kvapky dažďa. Keď to ako tak ustalo, tak na rad prišli svetielkujúce oči mačiek od reflektorov z cesty a ich korisť - plantajúce sa otravné hlodavce. Prežil som bez akejkoľvek újmy a ráno si kúpil raňajky v blízkej dedinke Bzenica. Za skúmavých pohľadov miestnych babiek a deduškov, ktorí okupovali nielen zmiešaný tovar ale aj pohostinstvo, som si na odev natiahol pršiplášť a na obloženej Liberte pokračoval do Novohradu. To bol už druhý deň môjho letného presunu. Od toho momentu sa prostredie rapídne zmenilo. Už tam neexistujú spomínané budovy JRD a ešte pred bzenickým cintorínom je reštaurácia "Furmanská koliba" sídliaca v modernej drevenici. Tam som "opáčiť" ešte nebol.

Bzenica podobne ako Žarnovica bola tiež styčný bod. Tentokrát moje spomienky budú zimné. Manželka bola pozvaná na sympózium OVB do hotela vo Vyhniach. Bola to len víkendová akcia a vlastne sme tam išli len na otočku. Vtedy som, ako zvyčajne pri banských dielach hľadal pozostatky podzemných činností s banskými koľajnicami. Vyhne ako zabudnutý artefakt kúpeľníctva ma neoslovili, pretože to čo ľudí priťahuje už nie sú tradičné kúpele ale kúpeľné prostredie situované v moderných kockatých hoteloch. Jediné, čo tam zo starej éry existuje je chátrajúca budova prvého pivovaru, rozpadávajúci sa kaštieľ a zablendované vchody do banského podzemia.

Nad nimi nad cestou do Banskej Štiavnice ma ale zaujala ruina chudobného banského domčeka, ku ktorému nešla žiadna cesta, len chodník. Zbytky boli zaujímavé tým, že najskôr v kopci nad cestou bola postavená malá drevenička s gangom. Tú ďalšia generácia baníkov obila húštinami a latkami a zvonku aj zvnútra vymazala blatom a natrela na bielo. Ďalšia generácia pristavila miestnosti z nepálenej tehly a ďalšie miestnosti z pálených tehál. Samozrejme vždy tam bolo malé hospodárstvo. Ostatné generácie potomkov pôvodných baníkov dom so šiestimi miestnosťami vedľa seba opustili a pri mojej návšteve už bol bez strechy.

Vo svojej ceste do Novohradu som pokračoval na Hliník nad Hronom. Vždy sme tam v detstve len prefrčali okolo na ľavej strane nejakého objektu, kde bola viacposchodová administratívna budova pred ktorou bol heliport. Priznám sa, vrtuľník som tam videl za roky mladosti len jeden jediný krát. Nakoniec sa z toho vykľul nejaký závod z ktorého je dnes priemyslená zóna pred ktorou je ako pútač na stĺpe upevnený Trabant. Oproti nemu sú tiež nejaké hospodárske dvory. V jednom z nich je "Motorest na Hôrke" v ktorom som tiež ešte nebol. Následne som prišiel do Hliníka nad Hronom.

Tiež sme tam vždy len prechádzali. Zmena nastala v mojej študáckej mladosti. Býval som vtedy na internáte strednej poľnohospodárskej školy a cestovával som z Lučenca domov sporadicky a často som zostával cez víkend na internáte. Zoznámil som sa tam s dievčencami, ktoré cestovávali tým smerom k Žarnovici, či trošku bližšie. Niektoré boli z tej oblasti a iné z väčšej diaľky no od Zvolena cestovali iným smerom. Pritrafilo sa mi, že rodičom známi sľúbili postúpiť zo svojich domácich prebytkov. Šiel som teda autom ako študent maturitného ročníka gymnázia do Lučenca. Tam ho (Š 100) jeden známy odservisoval a na ďalší víkend bolo v aute cestou domov plno. Vpredu v kufri boli zemiaky, za sedadlami ovocie a zelenina a v kabíne okrem mňa Mariana R. z Prochota vedľa nej Ružena D. z Piteľovej so svojimi batožinami a vpredu Mira z Martina, ktorá vystúpila vo Zvolene. Vtedy sme sa dohodli, že počas posledných stredoškolských letných prázdnin dievčence navštívim. Bolo to práve náplňou pešieho čundra s kamarátom. Za Marianou sme šli do Prochota. Je to horská dedinka s partizánskou históriou, ktorú Nemci počas vojny dvakrát vypálili.

Z Hliníka nad Hronom k nej cesta vedie okolo starobylého kaštieľa, cez železnicu a popod R1-ku. Potom cez Dolnú a Hornú Ždaňu do hôr. Počas čundra sme si s kamarátom stopli zaplachtovanú Š 1203, ktorá nás vyložila na križovatke nad Hornou Ždaňou. Jej šofér pokračoval na Prestavlky na tamojšie JRD a nás do Prochota trhol jeden miestny chlapec na tatkovej Š 1000 MB. Navečer sme sa pozdravili s Marianou a s mládežou sme utorkový večer strávili na mládežníckej opekačke pri lesnej chate. Ráno sme sa vypotácali zo stanu, no Mariana už doma nebola. Odcestovala do Oščadnice. Keď sme ráno šli do miestnych potravín už celá dedina vedela, že do údolia zavítali trampisti od Bratislavy. Babky nás spovedali, že čo sme zač. Keď sme povedali, že sme študenti, tak ich zvedavosť opadla. Vraj by sa k ich dievčencom hodili chlapci, čo majú už remeslo v rukách. Marianiní rodičia nás pozvali k stredajšiemu obedu a navečer sme si postavili stan na oprotivnom úbočí pri pamätníku SNP. Ráno nás zobudila krava od Rečlovcov, ktorá nám strčila hlavu do stanu. Marianin brat nás mal za úkol zobudiť, aby sme nezmeškali jediný raňajší štvrtkový autobus dole do Hliníka a ďalej. Mali sme teda namierené k Marianinej spolužiačke do Oščadnice pri Čadci. Aj s Aničkou Š. som sa zoznámil na internáte. Odtiaľ sme pokračovali za Vierou M., Evou M. a Jankou G. z Močara pri Kalinove. Pardón odbočil som.

Ešte v Hliníku nad Hronom som vždy skúmavo z okna auta pozeral na odbočku na Banskú Štiavnicu a Počúvadlo, no nikdy sme tým smerom nešli a tak je to dodnes. Do Banskej Štiavnice sme najskôr vyrazili, ako som už spomínal z Kopaníc nad Hodrušou a neskoršie cez iné cesty, no touto horskou cestou sa určite raz vyberiem.

Po Hliníku okolo Lehôtky pod Brehmi sme sa na ceste k zrúcanine Šášov viackrát zastavili. Je tam Dvor Lehôtka a tiež dobré jedlo, ktoré je samozrejme štandardom, ako aj priestor pre deti. Bohužiaľ z R1-ky sa tam dá dostať len zo zjazdu, ktorý je v mieste, kde je stará cesta a R1-ka najbližšie. Potom sa cesty rozídu a stretnú sa až za Žiarom nad Hronom. Stará cesta, tá už s Hronom viacmenej nekomunikuje. R1-ka, tá kríži tok Hrona hneď trikrát: pri Lovči, potom 2x pri mŕtvom ramene pri Žiari. Za Žiarom Hron pretína obidve cesty a aj železnicu.

Vrátim sa k Lehôtke. Stará cesta od koliby pokračuje popri hlinikárni, kde tomu otec vždy vyťal, pretože pozdĺž závodu bola štvorprúdová cesta bez obmedzenia. Tomu priestoru vždy dominovali haldy jedovatého baoxitového odpadu a neustále smradľavé ovzdušie. Keď bol závod vo výstavbe tak sa jazdilo cez dedinu Horné Opatovce, kde po rozbehnutí výroby hliníka sa stalo prostredie neobývateľné.

Jedovaté splodiny zabíjali ľudí a v konečnom dôsledku sa rodinám tam žijúcim začali rodiť postihnuté deti. Všetci bili na poplach, len vedenie továrne sa tvárilo, že problém nie je vo výrobe hliníka, ale niekde úplne inde.

Továreň stavali sovietski experti a tým vtedy ako aj dnes na ľudoch nezáležalo a nezáleží. Ich motivácia je stále mocenská, nie ekonomická. Chcú aby na nich niekto robil ako za čias otroctva, či za čias RVHP. Až pod tlakom zrejme odberateľov sa v bývalom Československu spamätali a dedinu kompletne vysťahovali. Zaviedli sa nové technológie spracovania rudy a výroby hliníka nepochádzajúce zo ZSSR. Podotýkam, že to trvalo desaťročia, kým sa od sovietskeho modelu upustilo. Z dediny zostal len kostol a cintorín ako memento pre dnešné generácie. O tejto ekologickej katastrofe bolo natočených veľa dokumentárnych filmov, ktoré boli kritické, no na svetlo sveta ich mohli vytiahnuť až po roku 1989, dovtedy ich komunisti držali v trezore podobne ako kritické filmy z roku 1968. Som rád, že dnešné technológie neničia životy ľudí a dúfam že sa spamätáme a nepripustíme znovu niečo podobné. Okrem tejto dediny boli v minulosti zničené a vysťahované aj obytné aglomerácie vo Zvolene, v Lovinobani a iných miestach, ktoré som spomínal a ešte spomeniem.

Postupne rýchlosť na štvorprúdovke pri hlinikárni bola znížená až na rýchlosť v obci, aj keď je cesta naďalej štvorprúdová, no už nie je strategickou. Tou je R1-ka.

Dnes je oproti hlinikárni priemyselná zóna a obec Ladomerská Vieska je rušným centrom, pretože sa cez ňu po zídení z R1-ky dá dostať do Žiaru nad Hronom. V nedávnej minulosti som Ladomerskú Viesku navštívil a návštevu som priblížil v článku "Pohronský wellness víkend" na tejto stránke. V priemyselnej zóne pri stanici STK má hangár aj Veterano.sk. Na Vianoce sme s manželkou dostali darček v podobe víkendovej jazdy na veteráne, ktorý sme si mohli vybrať z ponuky spomínanej organizácie. Vozili sme sa na červenom Chrobákovi VW práve po Pohroní. Destinácie boli naozaj zaujímavé Banská Štiavnica, Svätý Anton, Zvolen a hlavne horské serpentíny, na ktoré sa chystám v novej sezóne. To absolvované priblížim nabudúce.

Gilbert