Novohradský predĺžený víkend II., Nitra - Hronský Beňadik -Tekovská kúria

Nitra bola vždy stredobodom môjho záujmu, čo sa týka návštevnosti. Začalo to už v školskom veku, kedy každoročne od nás (Cinobanské údolie) sa chodilo autobusom zo sklární na výstavu Agrokomplex. Vtedy som sa vždy tešil na vystavené niekedy až kolosálne mechanizmy nielen pre poľnohospodárov. Svoj kúsok popularity si tam vždy odbili motocrossové a súťažné motocykle československej výroby. Boli tam vždy crossové špeciály zo Strakoníc, ostré endurá z Týnca nad Sázavou alebo Prahy, či zo strojární v Považskej Bystrici. Dokonca si tam niekedy odbíjali svoju premiéru považské športové motocykle na budúcu sezónu. Výstava bola vždy koncom augusta. S rodičmi sme vtedy pobehali celé výstavisko vrátane dostihových parkúrov a samozrejme aj všetkých pavilónov. Keď som mal už rodinu, tak sme sa tam ocitli viackrát, no aj mimo Agrokomplexu. Najskôr to boli haly so všelijakými traktormi, kombajnami, či lietadlami na práškovanie. Vonku boli starobylé parné lokomobily a im podobná technika.

pavilóny kde v prostrednom bolo motomúzeum internet

Dcéry zas v rámci školských výletov navštívili Autosalóny, ktoré tam boli usporadúvané. Tiež tam bolo vystavované všetko možné vrátane "hasičákov" rôzneho veku. S manželkou sme sa tam zastavili pri ceste z mojej gymnaziálnej stretávky a povozili sme sa vláčikom. Istý moment, ako som už spomínal, som Nitru navštívil v rámci stopárskeho "čundru"(stopom po Slovensku) s kamarátom, pri dovolenkovaní na bicykli, či cielenej ceste tiež na bicykli na Agrokomplex. To, že sme navštívili už dávno neexistujúce múzeum motocyklov na Štúrovej ulici, som tiež už spomínal v seriáli o "reinkarnáciách" slovenských múzeí.

Mám aj negatívnu skúsenosť a síce s časopisom Moto!fan, keď v Nitre chvíľku sídlila redakcia. Vtedy majiteľ G. Teleki akosi pozabudol zaplatiť za prenájom kancelárie v centre Nitry a prišiel som o svoje podklady, ktoré v redakcii boli a zmizli. Majiteľ priestoru radikálne vylomil zámku a všetko čo tam bolo vyhodil. Bolo tam podľa informácií od redaktora asi desať mechov výtlačkov časopisov, ktoré sa tak nedostali k predplatiteľom a následne časopis zanikol. Ten istý p. Teleki si následne vytvoril, či premenoval svoje firmy a zrazu vystupoval ako úctyhodný hoteliér. Štafetu printového motocyklového periodika prevzal titul "Svet Motocyklov" a po roztržke aj v tejto redakcii si dvaja páni založili štvrťročník "Moto Magazín". Ich arogancia ma vtedy naštvala, pretože z mojich reportáží použili doslovné rozsiahle pasáže a seba uviedli ako autorov. Jedná sa o seriál o pretekoch supermoto na Slovensku, konkrétne akcie v starom kameňolome pod Babou. "Zlodej ostane zlodejom" je dodnes môj pohľad na ich pôsobenie na motoscéne na Slovensku. Pardón odbočil som.

areál Agrokomplexu kedysi I internet

Pri mojej ostatnej ceste na motozraz v Novohrade som mesto preletel cez dlhodobo najväčší kruháč na Slovensku okolo spomínaného bývalého múzea, okolo bývalého sídla zaniknutej redakcie, popri železničnej stanici a okolo atypickej AULY vysokej školy poľnohospodárskej. Na pravej strane cesty som si v duchu zaspomínal na naše aktivity a areáli Agrokomplexu. Vyšiel som z širšieho centra a šiel po starej ceste smerom na Zlaté Moravce.

Cesta je udržiavaná, pretože nie všetci, ktorí cestujú z bodu A do bodu B jazdia na R1-ke. Typickým znakom tejto cesty je, že odjakživa je zvlnená a posádka každého vozidla je ako vo výťahu. Raz na vrchole a potom v jame. Pri našich cestách sa často stávalo, že zrovna v každej druhej jame bol umiestnený radar a za horizontom VB len kasírovalo za prekročenie rýchlosti 100 km/h, či pozdejšie 90 km/h. Naozaj to vtedy bol nápor na nervy. Pri ceste dole každý nechával auto ísť samospádom a na dne samozrejme bolo vždy málinko viac ako 100, či 90 km/h. Pokutovanie bolo to vtedy naozaj sofistikované. Aj dnes pod vedením súčasného priemera určite štátny rozpočet bude počítať s príjmom za pokuty a s dobytčou zotrvačnosťou sa k starým praktikám VB dnešní príslušníci na betón vrátia. Zmení sa to jedine vtedy, ak sa zmenia vládne špičky, v čo dúfam.

Pôvodne som si tento úsek mienil skrátiť cez Pohranice okolo Čeladíc do Beladíc, no odradila ma kvalita cesty, tak som si to šinul síce po poflekovanej, no hladkej ceste okolo Kolíňan. Tie sú síce od hlavnej cesty vzdialené, no kostolík na návrší ma zlákal k návšteve už dávno. Vyštverali sme sa k nemu na "Stotisícke" v lete 1991. My sme z auta vystupovali a húf ľudí do áut nastupoval. Bolo to totiž vtedy, keď v kostole omša skončila. Mali sme areál len pre seba. Nafotili sme blízke pohľady a výhľady do okolia. Naša, vtedy jediná, princezná nám cestu dole okorenila svojim záujmom kamienky a tak išla na koňa.

Nitrianska poľná železnica IV

Pokračoval som na Beladice k stretu R1-ky s cestou v úseku medzi Beladicami a Tesárskymi Mlyňanmi. Tam sa cesta ocitla na pravej strane R1-ky. Po niekoľkých kilometroch sa opäť pozície vymenili. Udialo sa to pri moteli Tríbeč.

Tento priestor bol vždy počas jázd v mojom detstve nepovšimnutý. Odjakživa tam bol kravín na mieste bývalého majera. Možno vtedy sa niekto z komunistických pohlavárov rozhodol, že okolité pastviny je nutné zúrodniť. Možno len preto, že čierny papalášsky Tatraplán musel ísť okolo smradľavého kravína a jeho posádka musela stáť pre stádo rožného statku, ktoré sa motalo po ceste, tak bol kravín zrušený. Dlhé roky to tak bolo a pustlo. Podobne ako v Blatnom, tak aj tu ruiny hospodárstva nakoniec zbúrali a niekto za hlbokého socializmu tam začal čosi budovať. Nikdy som to relevantne nevedel zhodnotiť čo tam bude. Budovanie sa ťahalo desaťročia a čo mi z toho obdobia utkvelo v pamäti bol slogan "Hľadám sponzora". Až po dobudovaní blízkeho úseku R1 došlo k definitívnemu zbúraniu všetkých ruín a stavbe zrubového motela, ktorý funguje. Mimo neho tam je aj pumpa a priemyselná zóna. Strava je tam dobrá a je tam príjemne. Musí sa ale zísť z R1-ky.

V nasledujúcich kilometroch som si to užíval a lízal som to okolo Zlatých Moraviec na Tekovské Nemce cez Čaradice. Pri Čaradiciach sa trošku pristavím. Tam sme sa vždy zastavovali v moteli Zubor. Bolo to miesto, kde sa dalo dobre najesť a kamiónisti sa mohli vyspať v chatkách. Koncepcia rozloženia všetkého bola v socializme štandardizovaná. Hlavná budova pozostávala vlastne z dvoch ihlanov medzi ktorými bola jedáleň. Ten istý koncept bol na Halieri pri Lučenci, v Závadke, tiež pri Lučenci, no z opačného konca. Presne tak bola postavená aj "Lovinka" pri Cinobani ako závodná zotavovňa stredoslovenských sklárov. Keď som písal seriál o mapovaní okolia Považskej Bystrice z kúpeľov Nimnica, tak pri Nosickej priehrade bol tiež taký motel. Zubor prosperoval dosť dlho, no pri jednej našej jazde do Martina tesne po revolúcii už prístup personálu k odpočívajúcim vodičom bol neúnosný. Keď sme sa s manželkou a deťmi usadili, tak sme boli neviditeľní. Keď dcérky chceli cikať, tak nás čašníčka s nevraživým výzorom usmernila, že jej krížime cestu. Na môj dotaz, či nás vôbec mieni obslúžiť, tak odvrkla, že nesedíme v jedálni, ale v kaviarni a tá je teraz zavretá. Chcel som to riešiť, ale nakoniec sme radšej pokračovali ďalej. Personál bol očividne neochotný pripustiť trhové hospodárenie. Kamiónisti radšej prespávali na parkovisku pri neďalekej pumpe vybudovanej zahraničnou petrolejárskou spoločnosťou. Na jej logo si už nespomínam. Zubor údajne chcela zachrániť speváčka Jadranka, medzi fanúšikmi aj volaná Ňadranka, no k realizácii akosi nedošlo. Motel bol trošku vyššie ako cesta, tak neviem ako to tam vyzerá, no predpokladám, že chatky už neexistujú podobne ako na Halieri.

výstup ku kláštoru II

Po Zubri som podliezol R1-ku a šinul si to na Hronský Beňadik. V období, keď bola R1-ka len kúskami štvorprúdovky a nosnú časť prepravy zvládali okresky sme jazdili cez Zubor a následne pokračovali štvorprúdovkou. Tento úsek bol pre mňa vždy výzvou. Tam je to smerom od Nitry trošku do kopca a potom len stále dole a dole. Pri svojom dovolenkovaní na bicykli som tam prvýkrát predbehol autobus a dokonca aj kamión. Miestami tam je o jeden prúd viac pre pomalé a ťažké vozidlá. Dole som to pustil a zastavila ma tam až križovatka, kde R1-ka vtedy skončila. V opačnom garde som zas mal problémy, pretože nie vždy tam boli tri pruhy. Pri jazde autom som bol na 100-večke vytočený do nepríčetna. Všetci sme boli do kopca nabehnutý, no len dovtedy, kým sme dobehli rozpadávajúci sa otvorený Žuk a to doslovne. Neviem čo prevážal, ale odlietali z jeho korby kusy plastov, vírilo sa prachové vápno a pred horizontom nakoniec dodýchal. Posádka začala zbierať rozletené murárske náradie a moment prekvapenia hral do kariet kamiónistom, autobusákom, ktorí nepretržite okupovali ľavý prúd a osobáky nemali šancu skolabovaný Žuk obehnúť. Nakoniec sa vystrčila nejaká 613-ka a po nej veľké zo zahraničia dovezené rachotiny. Všetci trúbili a všeobecný chaos trval skoro 20 minút. Pardón odbočil som.

Každopádne na celom úseku R1-ky je možnosť odpočinúť si len na spomínanom kopci. Tam sú oproti sebe dve pumpy s obchodom aj s lavičkami a veľkým parkoviskom na každej strane. No klasickej reštaurácie tam stále niet a preto si neustále myslím, že poplatky za použitie R1-ky by nemali byť ako na diaľnici. Diaľnice nemajú také uťahováky ako sú okolo Novej Bane, Žarnovice, či okolo Žiaru, Hronskej Dúbravy až po Zvolen. Na diaľniciach sú zakomponované na odpočívadlách aj reštaurácie, čo na R1-ke vôbec nie sú.

Po Nitre, Zubri sme počas môjho detstva občas navštívili kláštor v Hronskom Beňadiku. Spomienky mi ožili pri prejazde cez Tekovské Nemce. Foto možno privodia atmosféru, kedy síce existovali cirkevné rády, no vždy boli na okraji záujmu komunistických špičiek. Čiernobiele fotky sú z našej svadobnej cesty, keď sme boli srdečne privítaní rádovými sestrami a mohli sme preliezť celý kláštor, nielen baziliku. Kláštor fungoval vtedy ako socialistický starobinec pre rádové sestričky, ktoré potrebovali opateru ako dnešní imobilní seniori. Farebné fotky sú z roku 2019, keď kláštor spravoval mníšsky mužský rád, ktorý dostal kláštor v reštitúcii späť. Podotýkam, že sprievodca bol člen rádu a mal presne stanovené časy, kedy môže pustiť turistov a kam sa môžu za jeho prítomnosti pozrieť. Väčšina kláštora je ale pred turistami zatvorená. Po prejazde Hronského Beňadiku sa tesne pri toku Hrona stretáva R1-ka s mojou spomienkovou trasou. Tam je Tekovská Kúria, kde je tiež vždy príjemne. Obsluha je promptná, jedlo chutné a aj deti majú možnosť sa vyšantiť. V minulosti tam bolo pusto, lepšie povedané cesta Pohroním bola dlhodobo výlučne ľavobrežnou záležitosťou. Na pravú stranu brehu Hrona sa autá dostávali až pred Žiarom nad Hronom, kedy cesta šla okolo hlinikárne. Dnes je R1-ka vlastne na pravom brehu Hrona a pred Žiarom sa vracia na breh ľavý. To priblížim nabudúce.