Výlet na Dobrú Vodu

Rozhodol som sa teda pre trasu nie cez Modru, ale cez Vištuk a Budmerice ako pri výjazdoch na "Moto Ruže" v Ružindole.

Vyrazil som cez moderný podjazd pod železnicou, okolo bývalej vinárskej šlachtiteľskej stanice a po výjazde zo Šenkvíc som preletel okolo šenkvickej priehrady, cez pomyselnú križovatku (priecestie) medzi cestou na Vištuk a dávno zabudnutou poľnou úzkokoľajou Šenkvice-Fajdál-Silárd-Čistelek, ktorá fungovala ešte za II. svetovej vojny. Tomu prostrediu dnes dominuje monument "kameň Elesko", ktorý mi pripadá ako oko do iného sveta a bol aj hviezdou nejakého televízneho seriálu z vinárskeho prostredia. Už pred Vištukom dopravné značky avizovali slepú ulicu na pravo od kostola. Odjakživa tadiaľ vedie družstevná panelová cesta do Budmeríc, no teraz je uzavretá. Dôvodom je havarijný stav mosta pri ihrisku vo Vištuku, po ktorom môžu ísť len chodci a cyklisti. Neodradilo ma to a GilWaya som jednoducho po ňom pretlačil. Za Vištukom dokonca je cesta preklenutá mohutnými betónovými kvádrami. Vynaliezaví družstevnící a iní skracovači si ale z tejto zátarasy ťažkú hlavu nerobia. Na vedľajšom poli sú vyjazdené koľaje a teda nielen autá tam bežne jazdia.

poľná cesta vedúca do Suchej n Parnou

V Budmericiach som si to na križovatke šinul nie na Trnavu, ale na Modru a potom na ďalšej križovatke na Doľany. Nešiel som tadiaľ prvýkrát a teda som Budmericami preletel a následne aj Štefanovou. Zastavil som sa až pri pútači na Motopub Doľany pri Štefanovej a pútačom bol Pionier-Mustang. Následne som si spravil fotozastávku na malom návrší s kaplnkou. Panoráma stála za to. Bolo to neďaleko skratky z Orešian na Štefanovú. Za Doľanmi som si neodpustil akceleračnú rovinku po výbornom asfalte.

poľná cesta k Bolerázu

V Horných Orešanoch, ako som spomínal, je úsek s "prekrásnymi " roletami od kamiónov, ktoré vytrasú nejedného motorkára. Nemal som chuť tadiaľ ísť a šiel som opačným smerom na Trnavu. Do prvej dediny Suchá nad Parnou som nedorazil a skrátil som si to cez vinohrady na Boleráz. Z hlavnej cesty som to vzal cez bývalý majer na ľavej strane. Nechal som sa uniesť a neodbočil som, tak som skončil pri improvizovanom depozite bývalých vozidiel majera pod ochranou JRD. Obišiel som oplotené vinohrady a zastavil sa pri posede pri ceste do malého lesíka. Po výjazde z tejto "uličky" medzi vinohradmi a lesom ma privítalo repkové pole a výhľad na smolenické panstvo, či okraj spomínaného lesíka. Predo mnou sa objavila cesta na Boleráz. Po niekoľkých desiatkach metrov sa mi predostrela krajina na druhej strane s pohľadmi na Boleráz, Trstín, Klčovany, či Bíňovce. V tomto prírodnom priestore som nebol sám, kto si vyšiel na čunder. Oproti mňa sa na cestičke medzi húštinami objavila kolegyňa crosserka. Spoločnosť jej robil psík a jej približovadlo bolo na animálny pohon. Evidentne kobylka bola nervózna, tak som to radšej vypol a trošku sa ukludnila. Jej žokejka to len privítala a tak vzniklo foto dvoch crossových približovadiel. Vozík ma naozaj zaujal, pretože jeho odlievané kolesá boli vybavené drapákmi ako na endure a samotná lavica bola bohato odpružená. Za také tlmiče by sa nemusel hanbiť ktorýkoľvek motorový off road. Nakoniec som po výjazde z húštin zaparkoval vo vysokej tráve a kochal sa chvíľu okolím. Kvalita cesty potom dávala tušiť blížiacu sa civilizáciu. Do Trstína som dorazil teda z opačného smeru a ťahal som na Dechtice. Ako som spomínal minule, úseky cesty majú kvalitu podľa toho, kde Matovičova vláda v spolupráci s obcami a cestármi investovala do komunikácii tretej triedy.

Trasu cez Dechtice som teda bral ako nóvum a preto som trochu poblúdil. V budúcnosti určite pôjdem skratkou, aby som nemusel ísť centrom obce. Cesta bola príjemná pokludná a trošku aj technická. Míňal som kameňolom a zastavil sa pri odbočke na Planinku. Je to rekreačný areál s malým loveckým zámčekom, ktorý si postavili Pállfyovci. Bol som tam už v minulosti, keď som si odskočil s vnukom počas výletu na Katarínku. Cesta tam bola dosť ošumelá miestami s rozpadnutým asfaltom, až som sa divil ako toto zariadenie prosperuje, keď je tam taká mizerná cesta. Kedysi to tam fungovalo ako pioniersky tábor. Chatky tam stále sú, no zrejme sa používajú celoročne len tie, kde na verandách majú zložené drevo. Ponúkam zopár porovnávačiek. Trvalo tam žijú ľudia, ktorí to spravujú a ich vozový park obsahuje nielen osobné autá, ale aj všelijaké hospodárske veterány. Dosť som bol zaskočený totálnym vrakom Suzuki Jimmy, ktorý bez svetiel, značiek, strechy bol používaný na zvoz dreva na zimu. Pre spestrenie, po areáli sa voľne pohybujú pávy či hydina. Pri mojej prvej návšteve s vnukom sme prišli cez les, cez hlavnú bránu a odišli sme zadnou bránou. Pri tejto mojej aktuálnej návšteve GilWay parkoval pri správcovom byte a zadná brána bola zavretá. Aj tak tam to nebolo pusté a naokolo sa motalo dosť peších turistov a aj cyklistov.

jediný možný výhľad, aj to rozmazaný

Vrátil som sa po pokece s domácimi späť na hlavnú trasu na Dobrú Vodu. Priznám sa trošku som to nechal dole kopcom rozbehnúť a skoro som vyletel z ľavotočivej zákruty tesne pred výjazdom z lesa. Po ceste som si užíval klopenie zákrut a prakticky prázdnu cestu, na ktorej bolo tiež vidieť len flekovanie po viacerých zimách. Dobrá Voda tiež v minulosti patrila Pállfyovcom, ktorí v celej tejto oblasti boli bohatí investori. Založili chemické továrne vo viacerých miestach pod Malými Karpatmi. Dnes prakticky funguje len jediná a to Chemolak Smolenice. Vybudovali rozsiahlu sieť lesných železníc a tým pozdvihli aj spracovanie dreva, či ťažbu farebných kovov na vtedajšiu svetovú úroveň. Ich dedičstvo rezonuje doposiaľ a teda aj Dobrá Voda sa má čím pochváliť. Nad dedinou je ruina majestátneho hradu Dobrá Voda. Turistické značenia síce viditeľné sú, no žiaľ len pre peších a cyklistov. Keď som chcel niečo nájsť musel som ísť na vlastnú päsť. Odbočil som pred kostolom doprava ako šla kedysi úzkokoľajka a cesta ma viedla stále ďalej od hradu. Zdokumentoval som teda aspoň pasúce sa koníky pri ceste, ktorá ma mala údajne doviesť k nejakému prameňu, či vyvieračke. Vrátil som sa teda ku kostolu.

V dedinke majú viaceré pamätné budovy. V jednej dlhšie žil slovenský buditeľ Juraj Fándly. Je tam zriadené malé múzeum. Na ľavej strane pod cintorínom je zas historická fara, kde žil mimo tunajších kňazov aj Ján Hollý, jeden z tvorcov prvej spisovnej Slovenčiny. Práve cez spomínaný cintorín ide turistická trasa k hradu. No brána na cintorín bola zamknutá. Hneď za farou je tiež cestička na hrad, no žiaľ tiež len pre peších. Hľadal som teda trasu po ktorej by som sa s GilWayom dostal hore k zrúcanine. Cesta popod les šla okolo letného kúpaliska s ubytovaním a športovým areálom, či okolo areálu zrejme bývalého JRD. Míňal som viaceré odbočky, či príjazdové cesty k súkromným chatám, či haciendám. Je zaujímavé, že ktorékoľvek vybudované parkovisko malo len spoplatnené miesta. Parkovacia politika je tu naozaj prepracovaná a divoké parkovanie kdekoľvek je prakticky nemožné. Vybral som sa teda po asfaltke, ktorá sa mi zdala najpríjemnejšia, no aj tá končila pri nejakej v lese schovanej budove.

za repkou Boleráz

Potom to už bola len lesná cesta, ktorá sa veľmi rýchlo premenila na lesný chodník, ktorý mi pripadal ako poliaty a vyhladený nejakou cementovou zmesou, aby dažďová voda nesplachovala zeminu, ktorá by inak skončila na príjazdovej asfaltke. Musel som prekonať niekoľko prírodných schodísk z koreňov stromov a skončil som na nejakom ľudskou rukou prerušenom vale, v ktorom sa chodníčky rozchádzali na viacero strán. Zaparkoval som na malom návrší idúcom doprava, teda od hradu. Oproti nemu sa do kopca vŕšila ľavá strana valu so stúpajúcim chodníkom. Zdolanie tohto teritória som zavrhol kvôli vystupujúcim koreňom po celom stúpaní. Rozhodol som sa zísť na druhú stranu prerušeného valu, kde hlboko pod mojou pozíciou šla cestička podobnej kvality, no bez koreňov a stúpanie nebolo až tak ostré. Dlho som sa ale neradoval, pretože aj tento úsek sa čoskoro zmenil a musel som prekonávať zacementované zhluky koreňov a viaceré prírodné schody. Nakoniec som skončil na čistinke kde sa lesné chodníky rozchádzali. Peší turisti si ma premeriavali. Ich výrazy naznačovali, že tam na motocykli nemám čo hľadať. Prebleslo mi hlavou, ako sa hore dostanú cyklisti, keď všetky možné príjazdy končia ako lesný chodník plný trčiacich koreňov. Nakoniec som sa predsa len dostal na údajne dolné nádvorie. Bolo to len tak, tak. Na schodoch podobných prekážkach som zvyčajne zastal, pretože GilWay sa o hranu oprel výfukom a kolesá zostali vo vzduchu. Musel som cúvať a brzdiť som si trúfal len prednou brzdou. Tento moment sa opakoval asi päťkrát a nakoniec som bol rád, že som hore. Odstavil som približovadlo o ktorom tvrdím, že to je všestranné vozidlo a nie tak celkom café racer, ako to je v prospektoch. Som rád, že DNX so mnou chcel spolupracovať a jeho majitelia nikdy nepopierali, že sú stále dušou mladí crosseri a off-roadisti ako moja maličkosť.

pamätný dom Juraja Fándlyho internet

Vrátim sa k výjazdu. Keď som zliezol z GilWaya a obzrel sa späť uvedomoval som si, že ma prepadli pocity na ktoré som vlastne dávno zabudol a zrýchlené dýchania a chvenie som zaháňal prechádzkou a fotografovaním. Zaznamenával som pozostatky majestátnych múrov a možnosť vydriapať sa čo najvyššie. V konečnom dôsledku priestor vlastne činil tri navzájom prepojené bývalé nádvoria pospájané chodníčkami, ktorým asistovali turistické cedule a sporadicky vytvorené ohniská na živánsku. Postupne som sa štveral po chodníčkoch na vrchol, no posledný úsek som vďaka ozajstným schodom zavrhol. Hľadal som možné výhľady no vegetácia tomu bránila a okrem toho sa začali objavovať peší turisti, ktorí ma znovu a zas začali prepaľovať svojimi namosúrenými pohľadmi. Ešte, že to nebola početná skupina. Práce dobrovoľníkov boli všade viditeľné. Zábrany, lešenia, či prístrešky vrátane lavičiek boli udržiavané. Nakoniec sa mi podarilo na najvyššom bode spraviť aspoň foto rozmazaných veží jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach.

Nadol som sadol na GilWaya a nehlučne som pomaly klesal dole. Uvedomil som si, že "kadze núter, tadze ven" je smrtiaca cesta. Začal som teda hľadať v mobile na mape inú cestu a daj sa mi svete objavil som z druhej strany kopca zabudnutú asfaltovú komunikáciu, ktorú používali dobrovoľníci a pamiatkári. Bola z opačnej strany kopca ako je dedina. Dostal som sa k nej po lesnej cestičke plnej hnijúcich halúz, či práchnivých kmeňov.

celkom slušná cesta dole

Myslel som, že cesta je ako záložná k hradu, no podľa mapy nekončí pri hrade, ale pokračuje lesom až do Hradišťa pod Vrátnom, či Brezovej pod Bradlom. Neviem akej je v ostatných úsekoch kvality, no určite príde čas ne jej zmapovanie. Musím okrem toho zaznamenať teleso úzkokoľajky, lebo podľa starých máp na ceste boli viaceré priecestia. Cesta späť bola znovu v príjemnom klopení jemných zákrut po Dechtice, cez Trstín a Smolenice. Musím sa priznať, ale rolety v Horných Orešanoch ma nútia stále hľadať alternatívnu trasu. Tá cez Boleráz bola príjemná. Možno to vezmem v budúcnosti najkratšou skratkou, po hrádzi priehrady, alebo obchvatom okolo vodnej nádrže alebo popri Majdane cez hory do Dolných Orešian. Uvidíme, čo prinesie blízka budúcnosť. Domov som sa vrátil po tme plný zážitkov z terénnej jazdy okolo hradu Dobrá Voda. Návštevu len odporúčam.