Jesenný relax na Záhorí, časť II.

spoločné foto pri veteránskej akcii internet

Dúfam, že niekoho osloví pokračovanie víkendového putovania po Záhorí. Keďže do Skalice sme išli "popod hory", tak pre väčší zážitok sme sa rozhodli po rozhliadnutí sa po okolí nemocnice, kde som sa narodil, pokračovať v mapovaní širšieho okolia Skalice. Tá má bohatú minulosť a hodne pamiatok. Samozrejme, výzvou bolo aj overenie si každodennej trasy Šaštín – Holíč a späť, ktorú otec celoročne absolvovával, keď sa po škole zamestnal na poliklinike v Holíči a odskakoval si do nemocnice v Skalici.

Jazdil na skútri Manet 100 so zimnou výbavou (plexisklo, zateplená prilba, prešiváky, mongomerák, veľké zimné kanady a dvoje rukavice (zimné a na nich veľké zváračské)). Škoda, že fotky nezostali. Som rád, že môžem skonštatovať, že tradícia mestského motocyklového okruhu práve v Holíči sa dodnes neskončila. Ostatné, tiež hodne populárne okruhy už zanikli. Teraz sú síce preteky len vecou starých motocyklov a zväčša ich pôvodných jazdcov, teda starých pánov, ale "STÁLE SA USPORADÚVAJÚ", čo je, pre mňa fascinujúce. Keďže je vždy zázemie v areáli Holíčskeho Vodného Hradu, tak som to tam preliezol. Bohužiaľ do veľkej konferenčnej miestnosti ktorá je zároveň aj súčasťou reštaurácie ma čašník z cukrárne nemienil pustiť. Samozrejme aj pracovníčka kultúrneho strediska mimo sezóny pre jednotlivcov exkurzie nemá v náplni práce.

vodný hrad Holíč internet

Za dnešnú "podobu" hradu vďačíme Habsburgovcom a za "stav" bývalému režimu, ktorý si neprial, aby vôbec niekto prevyšoval robotnícku triedu a nebodaj bol múdrejší ako hociktorý komunista. Napriek tomu, nemovitosti nimi (Habsburgovcami) vybudované stále existujú, aj keď majú možno iný účel. Mimo nich je v Holíči podobne ako v Skalici plno pamiatok sakrálnych. V centre mesta sú Remeselné domy, kde sa vyrábala keramika. Na konci mesta stále stojí stará cisárska sýpka, v neďalekej dedinke Kopčany stále existuje žrebčín a uprostred bývalých rybníkov (dnes sú vysušené a sú tam pastviny) je budova Kačenárne a spomienkou na dávne časy je údajne najstarší kostolík v Európe, ktorý stále stojí.

Vrátim sa ale do Holíča. Nad už spomínanou cisárskou sýpkou je snáď jediná celistvá budova veterného mlyna a rozhľadňa. Rozhľadňa je podobne ako budova mlyna kamenná. Je z nej výhľad prakticky navôkol. Či už na slovenskú stranu alebo za rieku Moravu k našim česko-moravsko-sliezkym susedom. Bohužiaľ v mojom prípade dážď znižoval viditeľnosť a zážitok mi kazila už dávno zakonzervovaná a zalesnená skládka prešpikovaná podzemným bludiskom vytvoreným zrejme divou zverou.

dnešný stav vodného hradu nádvorie od mesta

Neďaleký veterný mlyn predstavuje kamenná okrúhla trojpodlažná budova. Tá už svojmu pôvodnému účelu dávno neslúži. Veterné mlyny mali celý veterný mechanizmus otočný a ich vrtule sa nastavovali v smere vetra, no na tomto je vrtuľa súčasťou pevnej kupolovej strechy. Podstatné je, že návštevník má možnosť precítiť monumentálnosť veterných mlynov holanského typu, z ktorých je na Slovensku už len tento.

Keď sme sa pokochali výhľadmi z rozhľadne a dookola obišli veterný mlyn vybrali sme sa do Kopčian. Najväčším objektom je tam stále cisársky žrebčín. Je na ňom evidentné, že socialistické hospodárenie nikdy nikde neprinieslo rapídne zveľaďovanie pracovného prostredia, práve naopak skoro všetko, kde sa niečo dialo po vyvlastnení sa postupne rozpadalo. Až po zmene režimu sa začalo ako tak zachraňovať, no myslenie ľudí sa doposiaľ zmeniť nepodarilo. Na žrebčíne sa stále pracuje, ale nie tak ako by tam pracujúci chceli. Stále fandím takým ľuďom, ktorí dokážu aj napriek neprajníckej byrokratickej klike dosiahnuť hmatateľné výsledky.

Na dnešnom okraji dediny v priestore bývalých rybníkov sme navštívili spomínaný kostolík Svätej Margity Antiochijskej, teda len zvonku a "Kačenáreň". Bola to kedysi budova, kde F. Lotrinský manžel Márie Terézie zriadil zázemie odchytu divokých kačíc. V rybníkoch boli údajne vykopané kanály do ktorých kŕdle divokých kačíc navábili vábničky (čosi ako dnes na diaľku ovládané mechanické zvieratá, ktoré sú navigované do stredu čried a monitorujú v nich dianie). Vábničky ovládané z brehu vždy naviedli kŕdeľ kačíc do miest, kde boli pripravené siete, ktoré na kačice spadli. Divoké operence sa v budove spracovávali a uskladňovali pred odvozom na cisársky dvor, či iné dvory cisárskych priaznivcov. Samotná budova bola dlhodobo ruinou a chátrala. Bohužiaľ jej dnešný stav vôbec nekomunikuje s dostupnými fotografiami z minulosti. Byť pamiatkárom, tak aspoň niekde priznám, že budova bola kedysi postavená zväčša z lomového kameňa.

cestné preteky na mestskom okruhu III internet

Znovu sme si zopakovali trasu Šaštín – Holíč a späť a obzreli si starkin dom v Šaštíne, hroby mojich predkov a pokračovali do miest, ktoré som spomínal už dávnejšie. Medzi Šaštínom a Borským Mikulášom som si zaspomínal ako nás starká viezla v hlbokom kočíku do boru, aby sme si nazbierali suchého dreva a šišiek do sporáka, keďže tá časť boru kedysi patrila jej starým rodičom. Zaspomínal som si na miesta, ktoré boli hlboko v lese a ukrývali historické skvosty - kaplnka, židovský cintorín, jazero. Vtedy tam bola malá pieskovňa JRD, no od vtedy sa ťažba piesku rozmohla tak, že z lesa už neostalo nič a úroveň okolia cesty klesla po vyťažení piesku o niekoľko metrov. Otvorili sa nové možnosti na vytvorenie areálu pre terénne šantenie od motocyklov cez štvorkoly až po autá.

Priestor okolo cesty bol viackrát využitý ako dianie motocyklových majstrovstiev či už na európskej, či svetovej úrovne. Celková trasa trate je údajne dlhá 10 kilometrov a jazdci pritom prechádzajú kolmo cez spomínanú cestu niekoľkokrát. Žiaľ jej trasovanie je vždy iné. Stabilná zostáva len motocrossová vložka hneď za železničnou traťou pri Šaštíne. Priestor využívajú nielen motorkári zo Šaštína a Borského Mikuláša (Búre). Našou ďalšou zastávkou boli teda Búre a neďaleko námestia rodný dom J. Hollého. V blízkom penzióne sme si dali chutný maďarský guláš, pretože reštaurácia na námestí obed neponúkala kvôli akcii uzavretej spoločnosti.

pozvánka na spojenú akciu Internet

Svoje prvé roky života som strávil v Šaštíne a neskôr na Búroch, no z toho obdobia zostali len fotografie a spomienky. Zdravotné stredisko aj s ubytovaním už neexistuje. Istý čas tam bolo železiarstvo, no teraz tam je nová prevádzka na výrobu brán a zábradlí. Spiatočnú cestu sme absolvovali cez Jablonicu, horské sedlo Biela Hora, Trstín až po Orešany. Žiaľ neviem či najskôr Dolné, alebo Horné, ale na konci druhých bol koniec cesty a zákaz vjazdu na stavenisko. Priznám sa, bola sobota, zvečerievalo sa, tak sme sa dlho rozhodovali čo ďalej. Značku, že je stále obchádzka na Modru cez Borovú pri Trnave neďaleko Ružindola sme si nevšimli. Veď od začatia obchádzky už uplynuli 4 mesiace. Spoza obzoru po vyfrézovanej ceste sa objavili autá, tak sme tie dva kilometre po nespevnenom povrchu prešli aj my.

Pred Doľanmi ma oslovil nový pútač a pripomínal mi moju niekdajšiu prestavbu Pioniera 555, tak sme zastali a môžete porovnávať niekdajší model Zigolo od Moto Guzzi s vodorovným dvojtaktom o objeme 110 ccm s jedným z hriechov mojej mladosti. Záhorie je moja srdcovka a dúfam, že osloví aj vás.