Galérie historických vozidiel na Slovensku II. - bratislavské múzeum dopravy

Bratislavské múzeum dopravy spadá pod Slovenské technické múzeum Košice. Vždy som mal ambície navštíviť aj to, no zatiaľ sa tak nestalo. Nič sa nedeje, keď vnúčence podrastú, tak máme už teraz tip na akciu.

Tak ako ostatné múzeá, tak aj bratislavské svoje exponáty obmieňa a premiestňuje. Obyčajne to ale býva podľa toho na koľko ich zapožičali ich majitelia veteránisti. Oproti už spomínaným múzeám v Nitre a pod Tatrami, ktoré reinkarnovali, toto bratislavské je stále v dvoch budovách odstavného koľajiska neďaleko budovy prvej bratislavskej parnej železničnej stanice, konkrétne za jej historickou výpravnou budovou. Dá sa tam dostať MHD z mesta, ale aj peši z terajšej Hlavnej železničnej stanice. Dokonca pozdĺž obidvoch budov je parkovisko. Na rozdiel od múzeí v Mlynici (zaniknuté), v Kežmarku, či v Lehote pod Vtáčnikom disponuje aj koľajovými veteránmi. Múzeum v Nitre (to v Agrokomplexe) je podobného razenia, to vlastní nielen okrem poľnohospodárskej techniky aj svoju úzkokoľajku.

Návšteva múzea v Bratislave bola súčasťou prehliadky mesta s mojimi vnukmi. Boli sme pri Dunaji pozrieť sa na novopostavený Starý most, na lodičky, previesť sa všelijakými električkami a vláčikmi. Dôverne známy komplex, okolo ktorého chodím denne do práce nás privítal uprostred jesenného dažďa v roku 2018. Pred vchodom do hlavnej budovy už stabilne sú odstavené veľké a menšie nákladné autá. Vnútri je vozidiel tiež dosť, ale tie sú poväčšine osobné. Prvá budova je rozdelená na dve haly. Dominantou vstupnej sú exponáty súvisiace so železnicou, kde hlavným exponátom je inšpekčné auto na koľajniciach s karosériou z predvojnovej Tatry a až potom to sú motocykle a autá. V druhej hale sú exponáty vojenskej techniky, vitrínky s hračkami, s literatúrou a sekciou lodnej dopravy na Dunaji s priblížením bratislavského prístavu.

vchod do areálu zo zástavky MHD I internet

V druhej budove, do ktorej sa stále vchádza okolo klubovne, zas dominujú vozidlá, ktoré boli vytvorené v konštrukčnej kancelárii Bratislavských Automobilových Závodov – BAZ, ktoré sú už minulosťou. BAZ boli pýchou slovenského automobilového priemyslu s mnohými vyrobenými prototypmi, z ktorých sa paradoxne žiadne sériovo nevyrábalo. Spomeniem dodávky a mikrobusy na báze Tatra 603, potom Škoda 120, či Š 105. Samostatný vývoj sanitiek a mikrobusov s motorom Škoda Favorit, či kupé na báze Škoda Garde s motorom vpredu. Nesmiem zabudnúť na náklaďáky Devín na báze Praga V3S. Jediný finálny výrobok bolo vraj Škoda Garde, či Rapid, aj to len na krátku dobu.

deduškovia pred prvou halou III

Spomedzi motocyklov za bratislavskú klasiku považujem Böhmerlandy, Ariel, Ogar, Sarolea, ESO, Manet, Stadion, ČZ a JAWA. Samozrejme aj vojenské motocykle BMW, ČZ a Jawa. Zaznamenal som, že pribudli exponáty vyrábané ako invalidné trojkolky. Okrem plachtových Velorex-ov to boli aj invalidné „rikše“, či už na ručný bicyklový pohon, alebo pohon motocyklovými motormi. Orthopédie využívali v minulosti invalidní motorkári s amputovanými dolnými končatinami a ako som spomínal minule, špecialistom na ne bol a zrejme stále je súkromný zberateľ z Veľkej Doliny pri Nitre. Na jednej takej trojkolke istý čas súťažil pod Pezinskou Babou aj pán Straka senior (otec trialistu Tibora Straku).

motocykle Bohmerland

V poslednej dobe pribudli stroje z Považskej Bystrice (skútre, 90-ky, Pioniere, či novodobé mopedy Babetta a krátkodobo vyrábané moderné Endurá Roland zo Senca. Výroba týchto klasických ČZ s novodobými tvarmi skrachovala kvôli Castiglionovcom, ktorí mali mániu vlastniť exotické logá výrobcov motocyklov, ale o výrobu pod týmito logami záujem nemali. Prvou značkou, ktorú kúpili bola talianska Aermacchi, ktorú pohltil Harley Davidson, od ktorého továreň kúpili. Na šťastie, alebo skôr vďaka americkému majiteľovi, od ktorého značku kúpili, im logo HD používať nedovolil. Tak vytvorili svoje logo „CAGIVA“. Potom kúpili taliansku klasiku nielen Ducati, Moto Guzzi, švédsku klasiku Husqvarna, no ani komponenty z týchto značiek im nezabezpečili výslnie aby „motocykle Cagiva boli RollsRoys-sami na dvoch kolesách“, ako roztrubovali do sveta. Museli ustúpiť a po kúpe značky ČZ českým motocyklovým závodom nanútili vyrábať malú výbehovú 125 ku na báze Aermacchi- Harley Davidson s desingom cruisera ako ČZ Cagiva Blues. Keďže sa sústredili na deštrukciu talianskej klasiky, tak aj bývalá československá značka „ČZ (M)“ zmizla zo sveta. Aspoň sa bratia Česi teraz nepýšia „cudzím perím“ ako v prípade bývalých medzivojnových značiek, ako v prípade produktov zo strojární na Slovensku, či súčasných motocyklov od Mahidry, ktoré nazývajú neprávom česká JAWA.

motocykel Praga

V istom období bol v múzeu ojedinelý exponát, ktorý bol vyrobený na zákazku a na Slovensko si ho z Arabských emirátov doviezol politik Robert Kaliňák. Okolo tohto choppra bolo najskôr veľké haló, no potom sa ako obyčajne kauza zamietla pod koberec a „skutok sa nestal“, ako bolo u predošlej vlády zvykom. Faktom je ale to, že po choppri v múzeu sa zľahla zem a už nikoho nezaujíma kde teraz je a kto a kde na ňom jazdí. Pre „ŠEJKA“, člena kráľovskej rodiny SAIFa bin ZAJED AL NAHJANa vo funkcii ministra vnútra Spojených Arabských Emirátov ho vyrobili vo svetoznámej americkej exkluzívnej motorkovej dielni. Vyrobil ju Paul Teutul Junior. Podľa zmluvy medzi múzeom a R. Kaliňákom, ktorý choppra získal ako dar pri obchodnom rokovaní v Emirátoch, mal chopper údajnú hodnotu okolo 150 000 euro a dovoz na Slovensko spolu s clom a poistným cenu navýšil na skoro 200 000 euro. R. Kaliňák tvrdil, že ide o súkromný dar pre neho ako osobu a nie o dar pre ministra vnútra SR. Zaujímavé je ale to, že stroj bol vo farbách trikolóry Slovenska „biela, modrá, červená“ a mal premakané všetky detaily s logami policajného zboru SR, slovenským štátnym znakom a podobne.

Ogar

Keďže bratislavské múzeum mám po ceste do práce a z práce zvyknem sa tam zatúlať dosť často, aby som si prevetral hlavu a hlavne precítil históriu a trochu kľudu uprostred ruchu veľkomesta. Moja ostatná návšteva ale bola dosť hektická. Najčastejšie chodím po opustenom peróne okolo už celkom zhnitého nákladného vagóna, ktorý je tak obrastený húštinami, že ak by ho niekto chcel odtiaľ dostať, tak by sa rozpadol. Skúmavo hľadám, čo pribudlo na koľajisku a vždy som nešťastný, keď je to tam akoby tam „skapal“ pes. Je to odvrátená strana múzea a všetko tam je nepohnuté od času, keď tam odstavili spomínaný vagón. Priznám sa, že už z diaľky sa mi nezdala veľká preglejová platňa opretá o múr budovy. Až som stuhol, keď spod nej na mňa vyletel malý zlostný pouličný výtržník. Keď som precitol, tak som si pomyslel, že asi ten „skapatý“ pes vstal z mŕtvych? To by nebolo to najhoršie, ale preglejka sa prevalila a spod nej na mňa vyletel bezdomovec so sekerou a prekrikoval sa s jeho brechajúcim miláčikom, pričom oplzlo nadával, že v „jeho“ domove nemám čo hľadať a nech vypadnem, lebo psa na mňa pustí. Musel som ho uzemniť jablkom aby bol ticho a potom, keď zistil, že nie som konkurencia, rozumej bezdomovec, ktorý by ho chcel odtiaľ dostať, keď zistil, že nie som uniformovaný, ktorý by ho odtiaľ zo zákona vyhodil, tak zaliezol do brlohu a zakryl sa preglejkou a dospával včerajší náročný deň.

hlavnou atrakciou bola lokomotíva viedenskej električky

Obišiel som si teda koľajisko a na stanicu som sa pomaličky prebrodil okolo vlakovej súpravy Regio Jetu, okolo zapáchajúcich pomyjí z blízkej reštaurácie na predstaničnom námestí až do „civilizácie“. V mysli mi prebleslo: ja idem domov ráno uťahaný z nočnej a zobudím bezdomovca a som vlastne v tom istom bode ako on. Chcem si po 24-ke oddýchnuť a on ráno môže oddychovať, lebo už tiež má zarobené. Je to síce len jablko, ale pritom slastný pocit, že ďalší deň v živote nemusí robiť nič len strážiť psíka, ktorý ho strážil v noci. Aj to je život okolo železnice, Hlavnej stanice a Múzea Dopravy v Bratislave.

výstavné koľajisko IV