Čierno-biely zväzarmovský Pionier cross - old school.

dobový plagát 1967

Historicky terénne preteky motocyklov vznikli vlastne z dôvodu preveriť motocykle v prostredí, kde mali slúžiť. Skôr než sa začali sériovo vyrábať bolo dobre zistiť ich výdrž. Špecifickosť týchto skúšok bola vlastne v destinácii, kde sa mali budúce výrobky pohybovať. V tom čase boli motocykle všestranné a používali sa vlastne všade. Na britských ostrovoch dotiahli tieto skúšky do takých momentov, že vlastne motocykle sa stávali špecializované vozidlá pre šesťdňové trialové preteky. Nedalo by sa povedať, že ostrovné značky začali vyrábať jednoúčelové stroje no nádych terénneho využitia tam vždy bol. V inom segmente stroje tiež skúšali a ako spomienka na toto obdobie dodnes existujú cestné preteky na ostrove MAN prezývané dnes ako "Pretek samovrahov". Podobne sa to odvíjalo aj v ostatných hniezdach výroby motocyklov, či už v kontinentálnej Európe alebo za veľkou mlákou v Amerike. Spoľahlivosť motocyklov hlavne preverili obidva svetové konflikty a následne od toho sa začali odvíjať terénne preteky dnešného typu. Dopomohla tomu aj povojnová motorizácia po II. Svetovej vojne.

V priestore prvej bývalej Československej republiky sa veľký rozmach začal prejavovať vďaka domácim značkám, ktoré nakoniec pohltili dve svetoznáme ČZ a JAWA, ktoré už vlastne dnes neexistujú. ČZM Strakonice zlikvidovali Taliani (Castiglionovci CAGIVA) a z Jawy (JAWA Týnec nad Sázavou) sa stal len garážový výrobca, ktorého fanúšikovia tvrdia, že ostatné motocykle od indickej Mahidry s odkúpeným logom Jawa sú "české Jawy". Fakt, je to poľutovania hodné. Niekdajšie československé konštrukcie boli na vrchole, no bývalý režim nestál o uplatňovanie noviniek a vylepšení v spotrebiteľských motocykloch. Korunku tomuto biednemu živoreniu dal vtedajší najväčší odberateľ, ktorý skupoval takmer všetky u nás vyrobené motocykle. Nakoniec sa rozhodol len pre dvojtaktné dvojvalce 350 v motocykloch Jawa a ČZ. Kúpiť nový tuzemský motocykel v Čechách alebo na Slovensku sa v povojnovom období dalo len na poukaz a neskoršie len s úplatkom a len vtedy, keď z nejakého úradníckeho, či technického dôvodu nemal skončiť v ZSSR alebo v zahnívajúcom kapitalizme. Spotrebiteľské sériové motocykle teda koncepčne zostarli a svetoví výrobcovia "nás" odsunuli do zabudnutia.

upútavka zo Světa Motorú I

Napriek tomu, že istý človek (k odporu všetkých) tvrdil, že do prosperujúceho socializmu nepôjdeme na motocykloch, boli aj takí, čo mali o tom iné predstavy a vývoj podporovali. Žiaľ dialo sa to len v špičkovom motocyklovom športe. Len špičkoví jazdci z vrcholových armádnych stredísk sedlali nové motocykle takmer každú sezónu. Boli to ale špeciály, ktoré sa vyrábali v naozaj malých sériách a boli ponúkané aj v zahraničí. V tuzemsku, len zväzarmovským organizáciám za veľkoobchodné ceny a len presunom dolu. Keď už začali byť vybehané klesali na nižšie strediská a zväzarmovské organizácie. Začínajúci jazdci takéto náradie dostali do ruky až sa to naučili na vlastnom motocykli. Prvé krôčky budúci šampióni museli absolvovať potajme, len pod dozorom rodičov na doma vyrobených terénkach. Movitejší, ak mali možnosti, tak siahali po zväzarmovských výrobkoch. Všetky ale vychádzali z jediného dostupného motora z Pioniera. V období výroby Jednosedadlákov sa sem tam mihli aj motory zo Stadionov a Jawiet. V období výroby Pionierov 05 sa 50-kový motocross stal výlučne "pionierkovou" záležitosťou. Nakoľko to bol motor sériový, tak bol trvanlivý no jeho výkon bol limitovaný, tak mu konštruktéri museli pomáhať. Hlavnými úpravami bolo použitie veľkých karburátorov, čo ale v pôvodnom ráme bolo komplikované. Buď sacie potrubia obchádzali nosnú rúru, alebo táto nosná časť bola prepracovaná, alebo nahradená kompletne. Boli konštrukcie, ktoré mali vymenenú len tú časť, ktorá karburátoru a vzduchovému filtru zavadzala. Častejšou konštrukciou boli ale dva rozbiehavé nosníky kruhového prierezu, alebo z jöklu. V zväzarmovských podmienkach bol pionierkový motor uložený aj v ráme kolískovom ako aj v ráme v ktorom bol podvesený. Riešenia teda boli rozmanité, pretože jedinou podmienkou bol motor o objeme 50 ccm. Rámy teda boli individuálnou záležitosťou každého kto konštruoval ozajstnú terénku. Zadné vidlice vzhľadom k tomu, že 05-ka mala zadnú kyvnú vidlicu lisovanú boli tiež individuálnou záležitosťou. Spoločným znakom každej konštrukcie ale boli dva tlmiče tiež z motocyklov spotrebiteľských. Čosi podobné drieme stále v mojom depozite. Kúpil som to už len ako zbytky. Predná vidlica Manet 90, nádrž Manet 90, zadná vidlica individuálne vyrobená s dvoma tlmičmi.

Populárne, aspoň podľa dostupnej dobovej tlače boli Pioniere z dielne Walterovcov zo Strakoníc. Motory týchto strojov mali rôznorodé prevodovky v ktorých čo do počtu jasne viedla prevodovka Krejbich. Karburácia pôvodne pracovala v motocykloch vyšších kubatúr a objemné vzduchové filtre nezriedka pochádzali aj z automobilov. Všetko toto sa nachádzalo v prepracovaných rámoch. Poznávacím znakom boli tiež rôznorodé nádrže z motocyklov alebo mopedov. Ďalším znakom 50-tok bola zväčšená sekundárna rozeta, ktorá síce nedovoľovala rýchly presun v teréne, no ťažná sila týchto terénnych Pionierov bola oproti sériovým evidentne väčšia. Predná vidlica bola nezriedka tiež kyvná presunutá.

prevodovka Krejbich I

Prvé motocrossové preteky 50-tok sa v Šenkviciach udiali v roku 1963 ako súčasť Majstrovstiev Západoslovenského kraja 11. mája sa na Cerovských výmoľoch. Oficiálne to bola jazda zručnosti na Stadionoch, Jednohrboch, či na svojpomocne zhotovených stojoch aj s komponentami nového Pioniera 05. Mladíci krúžili na vytýčenom okruhu a diváci ich zručnosť ocenili mohutným potleskom. Motocross Pionierov sa stal neoddeliteľnou súčasťou takmer každého motocrossu.

Z mne blízkeho okolia úspešne na Pionieri pretekal Stanislav Antal z Bratislavy. Začínal ako 15 ročný v roku 1967 v Červenej Hviezde Bratislava. Svoje prvé preteky absolvoval v roku 1968 v Smoleniciach " Na Škarbáku", kde skončil na druhom mieste za Antonom Macurom. V roku 1970 stále jazdil v drese ČH Bratislava a 5.8. sa predviedol na Krajských pretekoch. Musel byť naozaj dobrý, pretože v budúcej sezóne už sedlal veľkú 500 – vku. Zmenil dres a zakotvil v motocrossovom klube Zväzarm Šenkvice. Už ako vyzretý matador si rád spomínal na svoje začiatky. Priblížim to v dobovom interwiu:

-Čo Vás viedlo k motokrosu a čo rozhodlo, že ste sa stal pretekárom?
-Už od detstva ma bavili motocykle. Spolu s kamarátmi sme si kúpili sériové Pionierky a tieto sme začali vylepšovať a prerábať na jazdu v teréne. Potom sme si vyznačili takú nenáročnú trať v Lamači, časť Kamenný kopec a začali sme medzi sebou súťažiť.
-Pamätáte sa na svoje prvé preteky v sedle terénneho motocykla? Kedy a kde ste prežíval ich atmosféru?
-Dodnes je to pre mňa nezabudnuteľný okamih. Bolo to v roku 1968 v Smoleniciach, kde som na motocykli Jawa 50 ccm získal druhé miesto prvý strieborný veniec.
-Kto bol v tých časoch vašim vzorom a najväčším súperom?
-Najväčším mojim vzorom bol jednoznačne Bratislavčan Ivan Poláš a najväčším súperom v začiatkoch na 50-kach Stupavčan Anton Macura a v 125-kách Vištučan Zdenko Burdan.
-Ste veselej povahy, čo veselé ste zažili na pretekoch počas svojej motokrosovej kariéry?
-Na jednu mimoriadne veselú príhodu si spomínam dodnes. Bolo to v sezóne 1967 na trati v Smoleniciach "na Škarbáku", kde bola v čase pretekov v blízkosti vytýčenej trate cirkevná púť. Keďže revúce motocykle znepríjemňovali pútnikom dôstojnú atmosféru, tak pán farár prišiel na pretekársku trať a zakázal počas konania púte štart pretekov. On určil začiatok štartu. Organizátori ho rešpektovali, ale fanúšikovia boli týmto činom prekvapení. Po skončení púte prišiel smolenický kňaz do areálu pretekov s poďakovaním za pochopenie, posvätil zoradených pretekárov a odštartoval preteky.

pózovanie II

Ďalším matadorom z môjho okolia bol Michal Mravec z neďalekého Pezinka. Pezinok, to bola naozaj vychytená destinácia. Snáď prvé nesmelé pokusy v teréne si chlapci odbili neďaleko Cajly, čo je dnes miestna časť. Kedysi to bola samostatná dedinka smerom k horskému sedlu "Baba". Trať sa nachádzala v Kučišdorfskej doline, na miestach kde je dnes priehrada. Neskoršie sa trať, lepšie povedané hneď dve preniesli na miesta, kde fungovali v bývalom režime. Na pravo od cesty na Babu vznikla trať ktorú používali pezinskí motocrossári a neskoršie autocrossári. Dnes, je ale tento priestor zabudnutý, pretože už dávno trať pohltili vinohrady, ktoré tiež zrejme už neexistujú. Druhá trať sa premiestnila pod priehradný múr. Jej osud priblížim v dohľadnej dobe retro spomienkou na preteky vo Vinosadoch. M. Mravec tam začínal ako 16-ročný na Pionieri. Ten prestaval na cross a v roku 1966 začal pretekať. V 50-kovej kubatúre pretekal až do vojenčiny. Po nej v roku 1971 začal sedlať veľkú ČZ 250 v šenkvickom motocrossovom klube Zväzarmu.

Walter so stadionovou nádržou II

Podobný osud sa odvíjal aj u T. Pátka z Pezinka. Keďže bol rodák z Cajly tak nemohol byť bokom, keďže tiež miloval a miluje motocykle. Jeho kariéra začala tiež na Pionieri na pezinských tratiach. Svoj prvý terénny Pionier si postavil pre sezónu 1967. Spomínal som ho (T. Pátka) v "Retro reportáži z prvých šliapačkových pretekov v Pezinku". Pri pátraní po takýchto informáciách som narazil na nejedného šampióna celorepublikového kalibru. No predostrieť to čo som počul a overiť si to pred spracovaním nedokážem, preto týchto šampiónov nespomínam. V Šenkviciach to bol Vlado Novák, no jeho pôsobenie začalo o niečo neskôr, takže predpokladám, že jeho Pionier vychádzal z typu "20" a nie "05". Pátranie po takýchto informáciách začalo štúdiom dobových brožúrok, dobových knižiek pri príležitosti výročných pretekov. Ťažiskom bola publikácia o šenkvickom motocrosse od K. Somorovského. Skončil som surfovaním na internete a vrcholom bola informácia, že aj Kvetoslav Mašita tiež začínal na Pionieri 05. Predpokladám, že tak začínal nejeden reprezentant bývalej ČSSR. Dnes je to ale iné, dnešný Pionier cross je záležitosť jazdca každého veku a stroje sú vo viacerých kategóriách narozdiel od jednej vtedajšej.

dobový Pioniercross v pôvodnom stave

Gilbert