Johanka z Arku, alebo cesta tam a späť 5/6

Pocit 4 – Remeš

Cesta je volná můj králi, když vojsko já svým tělem – duší chráním. Pán Bůh se smiloval, dal vítězství tvým zbraním. Anglické pevnosti se hroutí jak podťaté a oni prchají. Tvé vojsko se jim směje, slavně jsme zvítězili u Patay. Cesta je volná douphine...
/Z muzikálu Johanka z Arku/

Opúšťam Ruen aj Seinu preslávenú svojimi zámkami a parkami a mierim k poslednej zastávke - Remešu. Pre chronologickosť príbehu sa žiadalo Remeš pozrieť pred Ruenom, kde sa pozemská časť príbehu ukončila, no z cestovateľských dôvodov som to urobil tak, ako som to urobil. Tolerantný čitateľ pochopí, tomu druhému sa aj tak nezavďačím.

V dopravnom zmätku sa dostávam na dialnicu E402. Je preplnené autami a hlavne kamiónmi. Ale aspoň stretávam skupinku Angličanov na športových autách. Maseratti, Lotus. Dodge. Konečne je tu východ 12 a tak sa okľukou cez Buchy, Forges a v St. Aubin dostávam na E46, po ktorej som chcel ísť.

Je znova teplo. A to som z Ruenu vyrazil o štvrť na päť. Teplomer pri ceste ešte o šiestej ukazoval 34 stupňov. Cesta ubieha rýchlo, veď aj idem permanentných 80-90 km/h. V Beauvais tankujem, aj keď to ešte nieje akútne. Ale je už šesť a bojím sa, že pumpy zatvoria. Tu vo Francúzsku sa nedá spoľahnúť, že budú mať dlho otvorené.
Napriek pokročilému času si ešte doprajem teplú večeru a chvíľku odpočinku. Začína pofukovať príjemný vetrík, no bundu mám aj tak úplne prepotenú. Ja som si už zvykol, ale nechcem domýšľať, ako musím smrdieť pre okolie. Prirovnanie: Smrdí ako motorkár má určite svoje opodstatnenie.

Konečne je tu Compiegne. Na prehliadku nie je čas a vežu jeho chrámu postrehnem len ľavým očkom. Pokračujem a po tridsiatich kilometroch prichádzam do plánovaného kempu medzi rozvetvenými ramenami rieky Aisne s kačicami, rybami a hlavne žabami, ktoré o sebe dávajú hlučne vedieť. Stan si staviam pri kamennom altánku. Romantické miesto. Kemp je luxusne vybavený a vyzerá fakt dobre. Som zvedavý, koľko budem platiť.
Ráno sa moje obavy z ceny zvyšujú, keďže som to mal so živým zborom. Celú noc cvičil žabí orchester a aj napriek únave a inak dobrému spánku som nemohol odolať a nepočúvať. Moja láska k prírode prekonala naozaj ťažkú skúšku.

Najvyšší vidí, že dnes nie som disponovaný na orientačné cvičenia a tak ma odmení za statočnosť. Naprieč Remešom vedie diaľnica. Ešte pred vstupom do mesta je veľká informačná tabuľa s číslami výjazdov a miestami, kam sa dostanete. A ak ste si ju nestačili prezrieť, je tu po druhý aj tretí krát. Tak je mi jasné, že výstup 23 je do centra a 24 ku katedrále. Ešte mám par minút na rozmyslenie, kam najprv pôjdem.
Nakoniec si vyberám katedrálu. Mesto je perfektne značené a šípky ma privádzajú až pred hlavný vchod. Nestoja tu žiadne motorky a tak vychádzam na chodník a moto zamkýnam o značku zákaz státia. Keď to vyšlo včera, prečo aj nie dnes.

Trocha sa porozhliadam po okolí a vchádzam dnu. Otvorený je hlavný vchod. Vstup do katedrály ma nijako zvlášť neoslňuje. Buď som si už zvykol, alebo je to tým hlavným vchodom. Oveľa viac ma totiž fascinuje pohľad do bočnej lode, na konci ktorej je vždy fantastická hra svetla, tieňov, línii a tajomnosť zakriveného priestoru. Sadám si do jednej z lavíc a dívam sa na oltár. Zrak sa mi zamlžuje a ja vidím vedľa seba kráčať muža v kráľovskom plášti, držiac za pravú ruku útlu krátkovlasú dievčinu v žiarivom vojenskom brnení. Priestorom zaznejú fanfáry a po nich ohlušujúci zvuk varhanových píšťal. Kde som sa to dostal?

Na vnímanie dnešného človeka to bola čudná doba. Moc, rozdelená medzi duchovných a svetských hodnostárov mala svoje pravidlá. Nový dedič trónu – douphin sa nestával kráľom okamžite. Korunu získal až po vysvätení biskupom v k tomu určenej katedrále. Francúzsky králi boli už od roku 496 vysväcovaný svätým olejom v remešskej katedrále.

Doviesť sem, do srdca Angličanmi okupovaného územia na sklonku storočnej vojny nového douphina, bol nadľudský výkon. No Johanka sa ho zdarne zhostila. Po víťazstve pri Orleanse bol nový cieľ jasný. Aj napriek obrovskej vzdialenosti a množstve pevnosti kráľovská armáda pod Johankiným vedením postupovala od víťazstva k víťazstvu. Angličania často utekali len pri vzhliadnutí jej štandardy, nakoľko jej povesť ďaleko predbiehala predný voj vojska. Nečudo, že cieľom anglických veliteľov už nebola francúzska armáda, ale Johanka sama. Tá však až na zranenia pri Orleanse a Paríži prechádzala bitkami bez ujmi.

Pevnosti boli dobývané jedna za druhou až 18. júna 1929, po zdrvujúcej porážke nepriateľa pri Patay, bola cesta do Remeša voľná. Douphin, z vôle Božej Karol VII, bol pomazaný na právoplatného francúzskeho kráľa. 17. júla 1929 ho za ruku z katedrály vyviedol pred ľud samotný biskup, zatiaľ čo kráľ svojou pravicou k jasajúcemu davu viedol Johanku. Dav jasal a prevolával na slávu. Ale beda, nie kráľovi, ale Johanke. Tá si to na rozdiel od kráľa všimla a tak vytiahla svoje prsty z kráľovej dlane a stratila sa v šere chrámu. To však neuniklo silným Francúzska, pre ktorých sa Johankina popularita a jej vplyv na kráľa stávajú tŕňom v oku.

Francúzsko, ktoré už bolo takmer vymazané z mapy, je zachránené. Má svojho kráľa a armádu, ktorá nadobudla stratenú sebadôveru a hrdosť. Johanka splnila svoje poslanie a je len otázkou času, kedy podľahne intrigám a rastúcej žiarlivosti a nevraživosti. Je posielaná na sever, do čoraz nezmyselnejších a beznádejnejších potyčiek, až pri Compiegne padá do zajatia. Všetci jej verný dúfajú, že kráľ zaplatí výkupné, no ten už Johanku nepotrebuje...
Ale nikto nemôže ujsť svojmu osudu. Všetci ktorí brojili proti Johanke skončili, ako skončili. Samotný Remeš bol počas bombardovania v prvej svetovej vojne zrovnaný zo zemou. A koruna dvadsiatich šiestich tu korunovaných kráľov skončila v prachu dejín.

Slávna katedrála ale vstala z mŕtvych a dnes je stále jednou z najveľkolepejších stavieb európskej gotiky. Obchádzam ju ľavou bočnou loďou. Prechádzam popri oltáru, kde sa korunovali králi. Poza oltára prechádzam do pravej lode. V druhom výklenku je socha Ježiša a hneď vedľa nej je spodobená Johanka v životnej veľkosti. Fotka tejto jej sochy zdobí aj titulnú stranu môjho itinerára. Sadám si pred ňu a odovzdávam jej svoj meč, ktorým som toľkokrát ublížil. Vymieňam ho za štandardu, aby som mohol doma rozpovedať jej príbeh. Ešte raz ďakujem za všetko a odchádzam. Vonku sa zastavím pri jej pamätníku vedľa katedrály. Tu sa moja cesta za Johankou končí, aj keď domov to mám ešte vyše 1700 kilometrov. Ale to už bude iba návrat.

Len tak naslepo sa túlam mestom. Obzerám obchody, vyberám darčeky, v pouličnom antikvariáte listujem v starých knihách. Vraciam sa ku katedrále a vedľa nej, stačilo sa lepšie pozrieť, nachádzam turistické informačné centrum. Pýtam si tam plán mesta a prospekt a idem si ešte pozrieť zopár pamiatok. Prichádzam až k domu, kde Johanka bývala počas korunovácie kráľa. Tu končí aj moja prehliadka mesta, ktoré je okrem iného aj strediskom šampanského.
Vraciam sa k motorke a tentokrát bez blúdenia opúšťam mesto. Smer Chalons. Cesta je rušná, plná aut, no len po odbočku na Bar-le-Duc, od ktorej zrazu idem celkom sám. Cesta vedie poľnohospodárskym vidiekom, často idem po červenom asfalte, aký som videl na Korzike. Medzi žltými lánmi obilia a zeleňou lúk vyzerá čarovne.

Za La Cheppe vchádzam na Ancienne Chaussée Romaine – tridsať kilometrov dokonale rovnej cesty medzi alejami stromov a pšenicou. Nič len rovná cesta občas zvlnená horizontom, obilie, stromoradia. A páliace slnko. Z opisu to môže vyznieť ako nuda, ale ísť po nej je skutočný zážitok, ktorý fotografie, akokoľvek pekné, dokážu sprostredkovať len obmedzene. Ručička palivomeru pomaly klesá až k dorazu. Zrazu, úplne nečakane je tu séria zatáčok a klesanie. V zamyslení som ich skoro prešiel rovno. Mestečko Nettancourt, za ním Laimont a ďalšie. Predajne áut, McDonaldy, ale žiadna pumpa. Až pri vstupe do Bar-le-Duc je na ľavej strane Shell. Je to do protismeru, cez zákaz odbočenia, ale nedá sa svietiť.
Tankujem 8,6 litra do deväť litrovej nádrže a následne porušujem prikázaný smer. Ale naspäť do Remešu sa mi už nechce. Za mestom sa púšťam znova skratkou cez vidiek. Je to ešte sto kilometrov, ja som unavený, no vidiecka cesta má rozptýli svojou mnohotvárnosťou a ubieha rýchlo. Sampigny, Beaumont, Saizerais. Kľud aký tu panuje ovplyvní aj mňa. Je už dosť hodín, ale aj tak zastavujem, fotím, obzerám nádherne scenérie, ktoré sa menia za každou zákrutou. A v spätnom zrkadle na ľudoprázdnej ceste nevidím nič, len zapadajúce slnko.

Rovnaký božský kľud vládne aj v rodinnom kempe za mestečkom Liverdun. Zastavujem na vrátnici, pri veľkom upravenom kvetinovom záhone, no na recepcii nikoho niet. Len vonku, za okrúhlym stolom traja obéznejší páni a jedna korpulentnejšia dáma hrajú karty.
„Prosím vás, kde je recepcia“, pýtam sa.
„My sme recepcia.“
„Môžem sa tu na jednu noc ubytovať?“, snažím sa prelomiť nezáujem.
„Moment.“
Z ich pohľadu mi je jasné, že partička nadobudla vážnosť. Kto prehraje, pôjde ubytovať hosťa. Nešťastie nechodí po horách a tak je to ten najviac široký a naviac potiaci sa hráč. Nevraživosť sa však stráca, len čo vidí slovenský pas.
„To si sem došiel na hentej mašinke zo Slovenska?“, neveriacky krúti hlavou.
A tak miesto rozbaľovania stanu sedím s nimi na prinesenej stoličke a snažím sa im vysvetliť odkiaľ a kam idem. Keď začudovaní vidia, že sa vraciam až od oceánu, na stole pribúda fľaša vína neurčenej značky a debata pokračuje. Aj keď po pravde, veľmi si nerozumieme. Ale to nevadí. Hlavne že sme priatelia a naše priateľstvo neskalí, ani keď pri odchode trocha nezvládam náklon a prejdem stredom kvetinového záhonu.

Nič netušiaci si staviam stan vedľa španielskeho karavánu. Pani domu zaháňa svojich troch pobehujúcich synov na lože hlasom, ktorý hravo konkuruje hluku stúpajúcich Mirage 2000 z neďalekej leteckej základne. Ale mne je to dnes jedno. Zaspávam spánkom spravodlivo unavených.