Púť do Compostely, alebo moja cesta do „Ixtlanu“ 3/4 1/2

Camino de Santiago

Dážď, dážď, dážď. Nebyť hmly, všade naokolo by som videl Pyreneje. Musím sa prehupnúť cez viacero upršaných priesmykov s výškami 1400 – 1800 m n. m., než ma posledný - Col du Portillon (El Formigal, 1293 m n. m.) pustí do Španielska. Po jedenástich dňoch a vyše troch tisíckach prejdených kilometrov.

Hladný, smädný, zmrznutý. Tak vchádzam do premiérového španielskeho baru v prvom meste na južnom úpätí pohoria. Jaca, ležiaca na jednej z francúzskych vetiev camina, ako tu Cestu do Compostely ľudovo nazývajú, je mojou prvou dnešnou zastávkou. Desať storočí tadiaľ krok za krokom putujú rovnako „hladní“, „smädní“ a „špinaví“ pútnici. Putujú cestou, ktorá ich má očistiť, hľadajúc toho, kto im dá najesť a napiť. Hľadajúc vodu, po ktorej už nikdy nepocítia smäd. (viď Jn 4,10.14) Putujú cestou, ktorá končí v obrovskej katedrále Santiaga de Compostela. Pri mieste posledného odpočinku sv. Jakuba apoštola.

Spolu so sv. Petrom a sv. Tomášom ide o jediných troch Kristových učeníkov, ktorých hroby poznáme. Púť k pozostatkom sv. Jakuba sa v kresťanskom svete teší veľkej obľube a po púti do Jeruzalema je druhou najvýznamnejšou. Svojim významom a spiritualitou predbehla aj Rím, ktorý sa v pútnickom rebríčku nachádza na treťom mieste.

Aj to mi víri hlavou v bare pripomínajúcom staré westerny. Skupinky hlučných mučačos s čiernovlasou uhrančivou seňoritou za pultom. Len miesto strieborných dolárov o pult cinkajú eurá. Až pri teplých obedňajších raňajkách si uvedomujem, aký mal byť prejazd hlavným hrebeňom pohoria nezabudnuteľný. Bol. Nikdy nezabudnem na tu hustú hmlu, dážď a zimu. Ale aspoň mi regenka nezaberá zbytočné miesto v batožine.

Každým sústom koreneného jedla sa mi do žíl vracia život a po šálke horúcej kávy mi už nič nebráni rozbehnúť sa po hlavnej ceste priamo na západ. Nič, okrem slov: „Zastaňte na cestách a viďte, skúmajte dávne chodníky; a kde je dobrá cesta, choďte po nej, tak si nájdete odpočinok pre dušu.“ /Jer. 6,16/ Stojím a skúmam. Aby som sa nakoniec vydal do hôr južne od plánovanej trasy.

Fenoménu stredovekých púti sa venujem dlho. Pre dnešného človeka je nepredstaviteľné, ako sa mohli obyčajní nevzdelaní ľudia, ktorí v živote navštívili akurát tak trh v susednej dedine, vydať v dvanástom storočí naprieč divokou a nevľúdnou Európou. Len s malým batôžkom a túžbou ďakovať alebo prosiť svojho Boha. Sú to úchvatné príbehy ľudí, ktorých si Cesta nevyvolila a tak skončili blúdiac niekde v južnom Taliansku. A inšpirujúce osudy tých, ktorým bolo dopriate Santiago uvidieť.

Aj dnes Camino sama riadi osudy pútnikov a siahodlhé detailne plány nemajú zmysel. Nakoniec je aj tak všetko inak. Ako v prípade štyridsiatky turistov, ktorí sa pre nedostatok času a vlastnému pohodliu rozhodli cestu absolvovať v modernom klimatizovanom autobuse. Lenže Camino im chcela dopriať čas na rozjímanie a pripravila im nečakanú prestávku. V jednej z ostrých zákrut, schádzajúc ku kláštoru sv. Jána, sa predná časť autobusu zahryzla do asfaltu a nadutý krížnik ciest sa v niekoľkých sekundách zmenil na uviaznutú nemotornú veľrybu. A zostane tu zakliesnený, s prednými kolesami vo vzduchu a blokujúc prejazd v oboch smeroch, pokiaľ sa nenaplní osud, ktorý všetkým zúčastneným cesta pripravila. S Matúšovým: „A mnohí prví budú poslednými a poslední prvými“ /Mat. 19,30/, sa predieram popri narastajúcej kolóne aut aj vedľa nešťastného autobusu, aby som bol nadlho jediným motorizovaným pocestným, ktorý po kľukatej horskej ceste prešiel.

Pri stredovekom kláštore San Juan de la Peňa, vytesanom v kolmej pieskovcovej skale rokliny, stretávam prvých peších pútnikov. Ich kroky vedú už osem storočí do západnej Galície. Cestou kedysi stráženou templárskymi rytiermi. Preto Camino lemuje toľko stredovekých hradov, pevností a kláštorov. Rovnako ako nepreberné množstvo kaviarničiek, nocľahárni a jednoduchých hotelíkov, ktoré vyrástli popri ceste v modernejších časoch.

Nový rozmach Camina spôsobila Coelhova kniha Mágov denník (neskoršie vydania pomenované Púť do Compostely), za čo sa autorovi dostalo poďakovanie od samotného pápeža. Dnes ale okrem skutočných pútnikov je Camino plné ľudí, ktorí ju berú len ako športový či kultúrny počin. Nie je ale až tak podstatné z akého popudu sem človek prichádza. Svätojakubská cesta je plná zázrakov. Cesta, ktorá mení ľudské priania a osudy nečakane a nezvratne.

Vďaka spriečenému autobusu si mám možnosť prezrieť kláštor v kľude sám. Jeho najstaršie múry nesú pečať deviateho storočia a spomínajú na slávu storočia jedenásteho, keď sa kláštor stal centrom náboženského života mladého aragónskeho kráľovstva. Podľa legendy až do 14. storočia ukrýval svätý grál. Žiaľ, kláštorný život nezapaľoval len srdcia, a tak po viacerých devastačných požiaroch bol kláštor v 17. storočí zrušený. To, čo sa zachovalo, pochádza z obdobia 10. - 12. storočia. Jedinečná krížová chodba pod skalným prievisom ešte aj dnes poľahky dovedie stíšeného pútnika k spiritualite camina.

Netrvá dlho a znova sa napájam na hlavnú ceste smerujúcu na Pamplonu. Široký pruh asfaltu vedie v rýchlych zákrutách pomedzi bizarné šedé skaly a po ľavej strane sa objavuje modrá rozvodnená hladina priehrady Yesa. Niekoľkotýždňové dažde sa museli niekde prejaviť. Z vody trčia len koruny stromov, zatiaľ čo ich kmene spoznávajú podvodný svet. Priehrada bola postavená v prvej polovici 20. storočia ako zásobáreň vody pre suchom vyprahnutú oblasť medzi Pamplonou a Zaragozou. Pod jej hladinou, okrem časti pôvodnej svätojakubskej cesty, zmizli aj rímske kúpele Tiermas. Za obcou Liedena vytvára riečka Irati bizarnú skalnú roklinu so zrúteným oblúkom starovekého románskeho mosta na historickej rímskej ceste, (Poblado Romano) ktorá je pripomienkou, slávnej a rozľahlej ríše. Aj po tomto moste smerovalo zlato vyťažené v rímskych baniach Las Médules do sídla veľkolepej ríše.

Pamplonu pre tentokrát ešte obchádzam. V súčasnosti ju viac ako história a pamiatky preslávil beh uličkami pred rozzúrenými býkmi. Mne sa však pri jej názve vždy vybaví fatálne zranenie sv. Ignáca, vtedy ešte rytiera Iňiga, na hradbách pevnosti. Ale návštevu mesta aj tento príbeh si nechávam až na spiatočnú cestu. Teraz sa ponáhľam do Puente la Reina a na jej slávny kamenný most, na ktorom sa spájajú všetky štyri vetvy francúzskej cesty. Od tohto miesta do Compostely vedie už iba jediná „francúzska“ cesta.

Aj napriek zákazu vjazdu tlačím motorku na most. Nemôžem si odpustiť trofejnú fotku na mieste tak nerozlučne spätom s caminom. Mieste, ktoré sa na romantickej maľbe vynímalo z etikety vína, pri ktorom som sa definitívne rozhodol cestu čo najskôr uskutočniť.
„Dlhá cesta zo Slovenska“, prihovára sa mi mladý Nemec, teatrálne si prezerajúc Dylana.
„Dlhá cesta do Santiaga“, odpovedám mu s rovnako zaujatým pohľadom na dlhé opálené nohy jeho priateľky. „Chceš vymeniť?“
So smiechom odmieta.

Na opustenej lavičke vedľa mostu sedí unavený pútnik s pohľadom zasnene upretým do diaľky. Do ďalekých, doposiaľ neprebádaných miest svojej duše. Odteraz sa stávam často svedkom podobného výjavu. Momentov, keď Duch koná svoje dielo. Pripomínam si zásadu z jezuitských duchovných cvičení – nerušiť a nikomu sa neprihovárať. Lebo nikto nemôže tušiť, čo sa práve deje vo vnútri človeka.

Za Logroňom, ležiacim uprostred viníc vínorodého kraja La Rioja, sa zo spätných zrkadiel definitívne vytráca južné predhorie Pyrenejí a Villafranca, so svojím tisícmetrovým priesmykom je na dlho posledným oživením. Vchádzam do dvestokilometrového „nič“ v podobe nekonečnej roviny medzi Burgosom a Leonom. Dve najväčšie mesta na camine sú známe najmä monumentálnymi gotickými katedrálami. Žiaľ, sú v nich návštevne hodiny a vstupné. To by v chrámoch nemalo byť.

Sediac pred zamknutou katedrálou si pred očami vybavujem jeden z mojích najobľúbenejších obrazov. Caravaggiovu „Madonu pútnikov“. Obraz Matky Božej, ukazujúcej uprostred noci malého Ježiša pútnikom, ktorí bosí a špinaví zaklopali na jej dvere. To už o Catedral de Santa Maria dnes neplatí. Naviac hlučný gýčovitý kolotoč tesne pri jej zamknutom vchode predznamenáva, že aj camino je pre mnohých viac púťovou atrakciou ako duchovnou cestou spásy. Ale nesúdim. Boh neprikazuje, Boh pozýva. Tu logika, výchova, etika nestačia. Ako u Caravaggia. Je proti zdravému rozumu budiť uprostred noci matku s malým dieťatkom. Rozum káže počkať do svitania, umyť sa, obliecť čisté šaty a až tak, s darom v ruke zaklopať na cudzie dvere. Zdravý rozum matke prikazuje takých nezdvorilých nočných návštevníkov od dverí odohnať. Dôrazne, ale potichu, aby sa dieťa nezobudilo. Na obraze je ale všetko inak. Duch robí v srdci túžiaceho človeka veľké veci. A veje si, kam chce. /viď. Jn 3,8/

V príjemnom tieni parku pri Museo de Burgos sa v myšlienkach vraciam do ani nie desať kilometrov vzdialenej nenápadnej dedinky Atapuerca. Pútnici ňou prechádzajú bez záujmu, tešiac sa na odpočinok v centre Kastílie, no všetkým archeológom sa pri tomto názve rozšíria zreničky. Veď ide o jednu z najdôležitejších archeologických lokalít sveta. V roku 1994 tu bola vykopaná 800 tisíc rokov stará kostra „prvého Európana“. Dovtedy neznámy a najstarší typ človeka, ktorý bol v Európe nájdený. Oblasť spolu s jaskynnými maľbami v pohorí Sierra de Atapuerca je od roku 2000 súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO a mnoho z nálezov je k videniu práve v miestnom múzeu.

Všetky duchovné a historicko-kultúrne úvahy sú ta-tam, keď popri lavičke v príjemnom tieni ospalého parku prejde mladučká opálená Španielka. Ale viac ako jej estetický zjav ma zaujala taška s trčiacimi bagetami. Však to treba aj jesť. Púť, nepúť, ďalší cieľ je pekáreň.