Honda Dylan – transkontinentálny spoločník

Ubehli tri roky, čo som na Motoride uverejnil dvojdielny článok o skúsenostiach s osminkovým skútrom od Hondy. Bol prijatý trocha kontroverzne. Časť osadenstva so mnou súhlasila, časť cestovanie na malom motocykli zatracovala. Zvlášť ma pobavil jeden litrový člen, ktorý skritizoval ešte aj môj nick. Lenže to už bola cesta, pre ktorú som Dylana kupoval, predo dvermi, a tak som sa nehádal. Vedel som, že zanedlho miesto slov prehovoria činy.

Od tej doby na tachometri skútra pribudlo niečo vyše 13 tisíc kilometrov a ich počet sa v dobe písania tohto článku prehupol cez 21 tisíc. Napriek tomu nemusím na napísanom nič meniť, rovnako ako som okrem oleja, sviečky a filtra pri pravidelných prehliadkach nemusel nič meniť či opravovať ani na Dylane.

Niekomu sa môže zdať trinásťtisíc kilometrov za tri roky málo. Áno, lenže ja na vozenie okolo domu používam Transalp. Dylana už mám výhradne na diaľkové jazdy. V roku 2005 som absolvoval cestu za Johankou z Arku, ktorá trvala dva týždne a merala 4800 km a minulý rok to bola púť do Compostely. Tri týždne a 7350 kilometrov. O prvej z nich je na Motoride cestopis, z druhej zatiaľ nie.

Čo teda doplniť s prihliadnutím na potreby diaľkových jázd. Absolútna spoľahlivosť. Som strojár a viem, že všetko, čo sa môže pokaziť sa aj pokazí. Viem, že nie je možné eliminovať všetky skryté vady materiálu či spleť nepriaznivých náhod. Ale jediné, čo sa mi stalo na týchto dvoch cestách bolo vypadnutie skrutky krytu výfuku, ktorú som však sám načal pádom. A slaná ranná hmla pri pobreží Atlantiku, keď sa od vyzrážanej soli lepili ruky na riadidlá spôsobila, že motor naskočil až na tretí pokus. Z nás dvoch bol Dylan vždy ten krajší, vytrvalejší, spoľahlivejší.

Výkon motora 10,1 kW, nadpriemerný v danej objemovej triede a kategórii, umožňoval jazdiť v rozmedzí 70 - 90 km/h a keď bolo treba, dal sa presvedčiť aj na stovku. V horách sa bez nadmerného trápenie prehupol cez dvojtisícové priesmyky a ručička pod šesťdesiatku klesala len vo vracákoch či na príliš rozbitej ceste. Nerovnosti jeho trinásť palcové kolesá a skutrový rám nemajú radi. Čo si budeme nahovárať. Ale zasa ich nebolo až toľko, rovnako ako diaľnic, kde rýchlosť 90-100 nebola ideálna. Teda stačila by, ak by kamióny dodržiavali tu svoju maximálne dovolenú. Ale to od nich nemôžem žiadať. Reflexná vesta na kufri a široká krajnica to istili. Ale poznám aj príjemnejšie zábavky.

Brzdy fachčili spoľahlivo, viackrát ma naozaj podržali, aj keď pri naloženej motorke nedosahujú ostrosť, na ktorú ma rozmaznal Transalp. V spojitosti s variátorom sa vyskytol menší nedostatok. V dlhých a prudkých horských klesaniach, bez pomoci brzdenia motorom, bolo potrebné poriadne tlačiť páčku prednej brzdy. A tak som asi pri troch takýchto zjazdoch nechal na polceste brzdy trocha vychladnúť. Netvrdím, že to bolo nutné. Nič sa nedialo. Len po tom, čo mi raz v aute zovrela brzdová kvapalina, mám pri podobných situáciách blbý pocit.

Variátor. Ohromné plus a nenahraditeľný pomocník v meste, má aj druhý nedostatok, ktorý sa prejaví práve pri turistike. Pri dlhých úsekoch jazdených konštantnou rýchlosťou dochádza k vytvoreniu rovných plôšok na jeho valčekoch. Na nich sa potom valčeky zasekávajú a plôšky sa ďalej zväčšujú. Následkom je nerovnomerný chod variátora a zníženie maximálnej rýchlosti. Ale zasa sada valčekov stojí 500 korún. Vymenil som ich po 13 tisíc kilometroch. Mali už toho dosť, no remeň bol ako nový a zúžil sa ani nie o milimeter. Jeho výmena nebola nutná, aj keď pre pokoj duše som ho vymenil. Aj tak som chcel jeden náhradný.

Sedadlo sa znova ukázalo ako mimoriadne pohodlné. Prežil som nonstop jazdy od 12 do 18 hodín s prestávkami len na tankovanie a malé občerstvenie, no zadok ma nikdy nebolel. Ani žiadna časť tela. Proste len celková únava z dlhej jazdy, ale žiadna exponovaná lokálna bolesť.

Originálne 13“ Continentálky stále držia a podľa stavu dezénu ešte minimálne jednu podobnú cestu zvládnu. Pri príprave na Compostelu som do nich aplikoval samozaceľovací zázrak Ultraseal. Pre pokoj duše. Lebo na motorke nebolo čo robiť a mal som dojem, že flákam prípravu.

Nikdy som neriešil, či na skútri áno, alebo nie. Najprv bola cesta a malý skúter sa mi na jej absolvovanie zdal najvhodnejší. Motorka je pre mňa nástroj. Nemám k nej citový vzťah a ak by to bolo nutné, cestoval by som inak. Dylana som si kúpil, keď som sa rozhodol hľadať Johanku. Zdal sa mi na to najvhodnejší. Poskytoval mi nezávislosť a slobodu pohybu, bezprostredný kontakt s krajinou a umožňoval mi zároveň splynúť s prostredím. Všetko čo som potreboval. S Transalpom je to viac o vození. S Dylanom môžem slobodne putovať.

Jedinú vec, ktorú som musel vyriešiť, bola preprava batožiny. Aj keď toho nikdy nenosím veľa, podsedadlový priestor a 29 litrový kufor nestačili. Vymenil som ho za 35 litrový s mriežkou, na zadné sedadlo putoval 22 litrový tankvak a na plošinku nepremokavá rolka s kempingovým vybavením. Jediným nedostatkom bolo, že pri tankovaní som musel tankvak pracne odväzovať. Ale raz, maximálne dvakrát denne sa to dalo vydržať. Spotreba pod tri litre znamenala akčný rádius nad 270 kilometrov.

Počas alpského sneženia či pyrenejských prehánok by som bol uvítal predný štít, ale po dlhých úvahách za a proti som si ho nenamontoval. Predsa len motorka nemá výkonu nazvyš a pri jeho rýchlostiach plexi nie je nevyhnutné.

Prístrojovku som si obohatil o displej cyklocomputera, čím som získal prehľad o skutočnej aj priemernej rýchlosti, ale hlavne som si na ňom strážil tankovanie. Aj vďaka nemu môžem teraz napísať, že som denne prešiel okolo 350 km a v sedle presedel 6-8 hodín. Ale zvládol som aj pár 600 km denných etáp a maximum bola 20 hodinová jazda zo Zadaru domov, dlhú cez tisíckou kilometrov.

Čo napísať na záver? Keď som začínal, vedel som čo chcem a ako to chcem. Dylan mi nielenže splnil všetky očakávania, ale ich ďaleko predčil. Previezol ma bezpečne naprieč Európou, v mestách som bol slobodný a mohol som si dovoliť malé prehrešky pri parkovaní či hľadaní správnej cesty. U malých skútrov tolerovaných. Ľudia ku mne boli priateľskí a plní záujmu. Ľahké ovládanie dovolilo duchu túlať sa okolitou krajinou a pozorne vnímať všetko naokolo.

Mal som snahu dať dokopy skupinku ľudí, ktorí by mali záujem na malých motocykloch cestovať. Tento zámer sa mi ale nikdy nepodarilo zrealizovať. Lákadlu dospelých motoriek je predsa len ťažké odolať. Každý ma právo na vlastnú voľbu, každý robí čo mu vyhovuje a ako sa mu to páči. Ja som podľahol kúzlu putovania na vreckových motocykloch. A Dylan sa na tento účel dokonale hodí.

Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť že na cestovanie nie je nutný hneď litrový stroj. Lebo všetko sa aj tak nakoniec odohrá len v tvojej hlave. Tvoje JA ti skôr či neskôr položí záludnú otázku: „Prečo to robíš.“ Ak si ju nedokážeš zodpovedať dostatočne rýchlo a presvedčivo, končíš. Odpoveď objemom nenahradíš.

Pilgrim

/Foto: Pilgrim, ©2007/