Púť do Compostely, alebo moja cesta do "Ixtlanu" 2/4 1/2

Čas voľby

Moja cesta Languedocom kopíruje ťaženie proti katarom zo začiatku 13. storočia. Katari (z gréckeho katharos – čistý), rozšírení v severnom Taliansku a južnom Francúzsku, vychádzali zo základného princípu duality dobra a zla. Zlo vládne nad fyzickým svetom, dobro je v duchovnom prežívaní. Kristus prišiel z duchovného sveta ukázať, ako žiť v súlade s dobrom. Verili, že bol duchom a preto nemohol byť ukrižovaný. Rovnako neuznávali Starý zákon, sviatosti. Delili sa na „veriacich“ pre ktorých platili miernejšie nariadenia a „dokonalých“, ktorí dodržiavali všetky prikázania svojej viery. Hlavnou príčinou nekompromisného ťaženia ale bolo pohŕdanie cirkevnou, svetskou hierarchiou a rýchly nárast ich popularity.

Z vyvraždeného Béziers smerujem cez vyplienené Narbonne do Carcassonne, ktorého mohutne opevnené Cité útočníkov na čas zdržalo. Dnes je mesto vyhľadávaným cieľom turistov a Cité je obliehané rovnako ako pred sedemsto rokmi. Len kone vystriedali autá a rytierov v dlhých plášťoch s krížmi turisti s fotoaparátmi a kamerami.

Ani so skútrom nedokážem na preplnenom parkovisku bez porušenia predpisov zaparkovať. Uniformovaný strážnik mi ale veľkoryso dovoľuje zastať na okraji pešej zóny. História sa opakuje. Aj ja mesto „dobíjam“ za pomoci zrady toho, kto ho mal chrániť. Zrady, ktorá znamenala koniec posledného útočišťa „čistých“ (gr. katharos) a rozptýlenie ich zvyškov do okolitých hôr a katarských hradov. Každopádne brutalita križiackych vojsk zo severných provincií vyvolala odpor aj u tunajších kresťanov, ktorí sa s katarmi spojili a pomáhali im. Veď nakoniec katarom nešlo o nič iné, len o obnovenie pôvodného kresťanstva podľa „kázania na hore“.

Dnešné historické Cité v Carcassonne je strojom na výrobu peňazí. Z nevyhnutnej skazy ho zachránila rekonštrukcia započatá v roku 1844. Rekonštrukcia tak „dokonalá“, že z pôvodného historického opevneného mesta vytvorila skôr filmovú kulisu ako autentický objekt. Každopádne jeho obnovené dvojité hradby pôsobia monumentálne a tešia sa veľkému záujmu turistov, ktorí Cité zaplavujú deň čo deň.

Všetky malebné domčeky, zrekonštruované či nanovo postavené, sú zmenené na reštaurácie, stánky s občerstvením a suvenírmi. Snáď jedinou budovou slúžiacou pôvodnému účelu je kostol St-Nazaire z roku 1213, v ktorom hľadám útočište pred ďalšou z radu dažďových prehánok. Ale pred suvenírovými kioskmi sa nedá schovať ani tu. Rovnako ako sa nedá schovať pred hladom.

Som na ceste deviaty deň a strohé zásoby sa minuli. Na predmestí Limoux však svieti veľký pútač Lidlu. Balíček superalkalických batérii za super cenu nachádzam už pri pokladni, ale kúpiť konzervu je iný level. Krabie všeličo, chobotnice, asi stovka druhov syrov, kaviár, šunky. Ale poriadna Majka či Pečeňovka? Ako tu ľudia dokážu vôbec žiť?

Pri jednom z akciových košov si všetkým obdarená blonďavá tridsiatnička prezerá spodné prádlo. V nekontrolovanej myšlienke si nechtiac predstavím, ako by na nej vyzeralo a pochytí ma chvíľková, ale o to intenzívnejšia nostalgia za domovom. Idem radšej zaplatiť. Tu už nič nevymyslím...

Pri pokladni trojica rozšafných mladíkov zhodila pyramídu Mozartových gúľ. Predavačky sa miesto nadávok rehocú, pokladníčka nevie od smiechu nablokovať ani tie baterky. Divná krajina to Francúzsko. Taká príležitosť odbúrať si na niekom stres a ony to nevyužijú. Alebo žeby nevedeli, čo to stres je?

Nikto o ňom netuší ani v ospalých kamenných uličkách záhadami opradeného Rennes-le-Chateau, na vrcholku rovnomenného kopca. Už samotný výhľad z takmer tisícmetrovej výšky by stál za návštevu, no hlavným lákadlom dedinky je farský kostol, ktorý na prelome 19. a 20. storočia spravoval abbé Sauniére. Nikto dodnes netuší, odkiaľ vzal chudobný abbé v ešte chudobnejšom kraji peniaze na nákladnú rekonštrukciu kostola, výstavbu vily Bethania a veže Mandala, ktorá ako by čakala na znamenie z mystickej krajiny. V spojení so skrytou symbolikou a tajnými znameniami, ktorými je kostol preplnený, sa vynárajú rovnako fantastické závery.

Snáď najviac rozšírenou je legenda o stratenom Šalamúnovom poklade, ktorý sem mali doniesť v 5. storočí Vizigóti. Mňa ale fascinuje všadeprítomne zobrazenie Márie Magdalény. Tu v malej loďke, tam zasa stojac jednou nohou na lebke, predstavujúcej Jána Krstiteľa. Je možné, že sa dostala až sem? Je možné že priniesla zo sebou dôkaz, že všetko bolo inak? Našiel abbé zlato pokladu, alebo niečo, čo pre uchovanie dávneho tajomstva bol niekto ochotný zlatom vyvážiť? Jedinou jasnou odpoveďou je vyškerená tvár diabla Asmoda, ktorý pri dverách kostola nesie na svojom chrbte nádobu svätenej vody. Je naozaj len strážcom brány do podsvetia, alebo tu stráži aj dávne tajomstvo?

Konšpiračné teórie o pokrvnej línii Ježiša Krista, o „skutočnej“ úlohe a poslaní Márie Magdalény, hľadanie svätého grálu, hľadanie pokladu z čias Šalamúna, hľadanie „pravdy“, tajomná sieť energetických bodov Zeme. Nič z toho a mnoho ďalších menej či viac fantastických teórii sa bez Rennes-le-Chateau nezaobíde. Stretával som sa s ním počas takmer tridsiatich rokov v desiatkách kníh. Živilo po dlhú dobu moje fantáziu. Teraz som tu. Na sklonku pokojného jarného dňa a napĺňa ma pokoj. Toto nie sú tajomstvá, na ktorých by ešte záležalo.

Jednu odpoveď som ale predsa len našiel. Dívajúc sa na zasnežený hlavný hrebeň Pyrenejí som dospel k názoru, že návšteva Andorry nie je až taká neodkladná. Zimy už bolo dosť a ušetrený čas venujem radšej katarom. Niektoré ich závery sa mi síce zdajú scestné a bludárske, ale fascinuje ma ich žitie viery v každodennom živote a úprimnosť bytia. To, čo o vyše tristo rokov neskôr sv. Ignác z Loyoly kládol na srdce svojim nasledovníkom slovami: „Každú reformu, každú zmenu k lepšiemu treba začať od seba! Len vtedy môže byť úprimná a čistá.“ Alebo: „Skutky pôsobia viac ako slová, preto má byť viac skutkov ako slov.“

Skutky. Aké boli skutky „čistých“ po dobytí Carcassonne? Roztrúsených po neprístupných hradoch na strmých kopcoch severných svahoch Pyrenejí. Od roku 1232 bola ich posledným útočiskom hradná pevnosť Montségur, ležiaca päťdesiat kilometrov západne od Rennes-le-Chateau. Aj pre mňa je poslednou zastávkou tohto príbehu.

Cesta, ako väčšina tunajších, vedie najprv úzkou roklinou, potom strmo stúpa na úpätie skalnatého kopca. Posledné stovky metrov, až k samotnej zrúcanine hradu, to už ide úzkym chodníčkom iba pešo. V stiesnených podmienkach tu žilo asi päťsto ľudí, poväčšine „dokonalých“ a tých, čo hľadali útočisko pred prenasledovaním. Aj keď hrad nebolo možné dobiť, po ročnom obliehaní sa jeho vyhladovaná posádka musela vzdať. Ešte pred kapituláciou si však dohodli dvojtýždenné prímerie, počas ktorého sa podarilo z hradu odniesť a ukryť katarský poklad. Vraj ním bol samotný Svätý grál, ktorý sa neskôr objavil u rytierov okrúhleho stola. Ale to su už znova nejasné vody legiend.

Lenže dnes už nie je jednotný názor ani na to, čo Svätý grál bol. Môžme si vybrať. Od kalicha s Kristovou krvou, po Máriu Magdalénu, ktorá vraj pod srdcom niesla jeho potomka. Nič nie je isté. Okrem faktu, že takmer každý stredoveký príbeh prechádza touto mystickou krajinou, vtlačenou do severných svahov majestátnych Pyrenejí.

Keď som doma o hrade čítaval, často som sa pozastavoval pri slove „nedobytný“. Bral som to ako nereálny superlatív. Veď nedobytný hrad, alebo čokoľvek iné, predsa nemôže existovať. Všetko som pochopil, až keď som sám stúpal k jeho múrom. K hradu, stojacemu na takmer kolmom brale vedie jediná úzka a strmá cestička, po ktorej sa dá stúpať iba pešo. Žiadne obliehacie stroje, žiadna ťažká výzbroj sa sem nedostane. Naviac po úzkej ceste so strmými okrajmi mohli vojaci stúpať iba v zástupe, takže reálne mohol bojovať vždy iba jeden – ten prvý. Hrad sa vojenskou silou v tej dobe skutočne nedal dobyť. Jedinou možnosťou bola zrada, alebo vyhladovanie jej posádky.

Touto cestičkou, jedinou spojnicou s okolitým svetom, schádzam z vetrom a časom ošľahaného hradu. Ťažený jeho stiesnenosťou, bytostne vnímam, že tadiaľto, krok za krokom, schádzali katarskí duchovní. Schádzali na úbočie, kde na nich čakali križiaci a preláti, ktorí chceli chrániť čistoty viery svojími špinavými rukami. Vedeli, že pri východe z lesa sa budú musieť rozhodnúť. Zaprieť vieru, alebo zomrieť. Zrazu ako by som bol jedným z nich. Kroky sa spomaľujú, hlavou víria myšlienky, do očí sa tlačia slzy. Ako sa rozhodnem? Som pripravený? Dokážem nezradiť svojho Pána stojac zoči-voči smrti?
Dofrasa, veď chlapi neplačú...

225 mužov a žien nezaprelo svoju vieru. Na mieste, ktoré dnes označuje nízky kamenný obelisk, našli 16. marca 1244 smrť v pekle hranice. Dívajúc sa do jej plameňov cítim chlad nastupujúcej noci. Neviem. Netuším ako by som odpovedal...

26. december, druhý deň vianočný je aj sviatok sv. Štefana, prvého kresťanského mučeníka. Sv. Štefan si dovolil v synagóge protirečiť Židom a ohlasovať zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Výsledok? Vyvliekli ho za mesto a ukameňovali. O tisícdvesto rokov neskôr predstavitelia kresťanskej moci, následovníci prvých mučeníkov, robia tú istú chybu. Odlišný svetonázor trestajú smrťou na hranici. A je zarážajúce, ako si ľudia ešte aj na začiatku 21. storočia dokážu ubližovať pre rozdielný pohľad na život a svet.
Všetci sme na púti. Všetci vedome či nevedome smerujeme k cieľu. Ale je nebezpečné nútiť každého ísť rovnakou cestou.