Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 05.04.2007 Autor: Pilgrim
Čitatelia: 19685 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Stejně tu se mnou budeš dál, ty jsi ten déšť, co po tváři stéká, mé tajemství,můj smích i pláč, jen ty víš, co já byl zač...
/Z muzikálu Johanka z Arku/
Rána sú stále ťažšie a ťažšie. Dnes sa našťastie nemám kam ponáhľať. Do Nancy je to len kúsok a tak už o pol hodiny, aj s fotením Dylana v riečnom zátiší, sa z plánika snažím zistiť kde som a ako sa dostanem do centra. Nakoniec motorku nechávam zamknutú v stojane pri pizzérii a pešo idem k hlavnej pýche mesta – námestiu place Stanislas. Na námestie sa dá dostať jednou zo štyroch pozlátených brán. Stredu dominuje osamotená socha Stanislasa Leszczynskému, ktorému mesto vďačí za svoj klasicistický vzhľad. Námestie je lemované budovou radnice, nádhernou kovanou mrežou a extravagantnými fontánami. Nie je náhoda, že je považované za najkrajšiu ukážku ucelenej mestskej zástavby vo Francúzsku.
Zato katedrála je pre mňa sklamaním. Zastavujem sa aspoň pri soche Johanky, stojacej vpravo od oltára. Snáď nejestvuje mesto vo Francúzsku, kde by nebola socha tejto národnej svätice. A aj v Nancy je malé námestie nesúce jej meno a jazdeckú sochu. Ale to je už posledný krát, keď sa stretávame. Veď všetko, čo sa malo stať sa už stalo.
„Cesta je volná můj králi...“ |
Vraciam sa späť k motorke a spoznávam nevýhodu parkovania v bočných uličkách. Trocha sa potrápim než ju nájdem. Zato cesta von z mesta je jednoduchá. Pokračujem znova po vedľajšej ceste, ktorá už nie je taká rovinatá ako včera. Domy v dedinkách sú farebnejšie a pôsobia zachovalejším dojmom. Postupne sa objavujú nemecky znejúce názvy, neklamný znak blížiacej sa hranice.
Pred Saverne, aj keď som mal doposiaľ dojem, že idem stále po rovine, je zrazu päť kilometrové strmé klesanie s ostrými serpentínami s motozvodidlami. Tak ako nečakane prišlo klesanie, tak z pokoja vidieka vhupnem do víru mestskej dopravy. Ešte tankujem posledný francúzsky benzín a predo mnou je Štrasburg. Jeho štíhlu katedrálu z červeného kameňa vidím už zo vzdialenosti desať kilometrov a rovná cesta vedie priamo k nej. Ako by slúžila za nivelačný bod pri jej zameriavaní. Zatáča sa až pár sto metrov pred katedrálou, aby obišla stred mesta. Ale to už z nej schádzam aj ja a podľa šípok sa snažím pokračovať k vrcholnému dielu stredovekých staviteľov.
Nancy – lekcia z mestského urbanizmu |
Šípky ma dovedú až do centra, asi dvesto metrov od katedrály, no znova tie jednosmerky! Je to na porazenie ak vidíte kde chcete, ale neustále narážate na značku „zákaz vjazdu“. Parkujem preto na Gutenbergovom námesti, na parkovisku pre motorky a tých sto metrov radšej idem pešo.
Katedrála je celá červená. Jej veža spolu s priečelím sa ako kamenná čipka týči k oblohe a pôsobí ľahko, ale monumentálne. Vchádzam dnu. Je skutočne neskutočne rozsiahla a mohutná. Nikde som ešte nevidel tak mohutné stĺpy. Ale nečudo, veď nesú váhu vyše stometrovej veže, na ktorú vedie 332 strmých schodov.
Je to trojloďová katedrála s veľkoryso riešenými interiérom. Nepôsobí tak tajomne ako napríklad katedrála v Orleans, ale ohúri priestorom a výškou. Piliere nesúce celú jej tiaž majú priemer, ku ktorému sa piliere katedrál, ktoré som navštívil ani len nepribližujú. Vysoké a farebné sú aj katedrálne okná. Zatiaľ najväčšie, aké som videl. K oltáru, ktorý je asi dva a pol metra nad úrovňou podlahy chrámu vedú mohutné schody.
Vonku je už horúco. Na námestí okolo baziliky sú na chodníkoch stoly reštaurácii. Obchádzam ich a idem na susediace Gutenbergovo námestie. V „sendviči“ si kupujem obloženú bagetu a ľadový čaj. Obedujem na okrúhlej lavičke pod lipou na okraji námestia. Celkom pekne tu hrá pouličný gitarový umelec. Prisadá si ku mne pôvabná, usmievavá francúzska v polopriehľadných letných šatách. Rozprávame rozličnými jazykmi, ale komu by to vadilo. Cez priečnu ulicu stále vidím katedrálu. Až teraz si uvedomujem, že je iná, ako všetky doterajšie. Zatiaľ čo francúzska gotika sa vyznačuje dvojicou rovných veží, táto ma jednu, ukončenú ostrým čipkovitým hrotom. Znakom gotiky nemeckej.
Štrasburg – mesto ciest, ležiaci na západnom brehu Rýna, bol ale k Francúzsku pripojený až roku 1681 a bol zdrojom neutíchajúcej nemecko-francúzskej nevraživosti. Až moderná doba z neho urobila symbol zmierenia, keď sa vďaka sídlam troch významných európskych úradov stal najdôležitejším mestom Európskej únie. (Rada Európy, Európsky súd pre ľudské práva a Európsky parlament.)
Štrasburg – kameň sváru sa stal kameňom uholným |
Tak ako rýnsky vodopád predznamenával začiatok cesty, jeho opätovný prechod naznačuje jej skorý koniec. Tak sa ešte narýchlo poďme pozrieť na koniec príbehu, ktorý jej dával počas dvoch týždňov cieľ a zmysel.
Johanka bola síce upálená, ale jej nezlomný duch ostal v mysliach vojakov. Jej smrť v nich ešte viac povzbudila túžbu po víťazstve a tak roku 1453 boli Angličania definitívne z krajiny vyhnaní. Johanka sama bola v rehabilitačnom procese zbavená všetkých obvinení a jej poprava bola uznaná za omyl. Katolícka cirkev na začiatku dvadsiateho storočia opätovne preskúmala jej život a dvojročne pôsobenie. Roku 1909 bola blahorečená a v roku 1920 vyhlásená za svätú. Jej sviatok sa slávi v celom Francúzsku 30. mája.
Po prekročení Rýna a nemeckej hranice sa snažím čo najskôr újsť z rušnej diaľnice do ticha Čierneho lesa. Povesť neklamala, je naozaj malebný. Hustý les v smaragdovej zeleni, kvalitná cesta, vôňa čerstvo popíleného dreva. Skoro som minul odbočku na vedľajšiu cestu, ktorá ma má doviesť do kempu. Je to kľukatá cesta stúpajúca porastom statných smrekov. Naozaj pekná jazda. Ale na jej konci kemp nie je. A vraj ani nikdy nebol. Je to po prvý krát, čo ma Tourenplaner sklamal. Vraciam sa preto na cestu č. 28 a pokračujem. V Dornstettene vidím značku camp – 200 m. Je už po ôsmej. Najvyšší čas. Odbočujem a pri stavaní stanu sledujem, ako slnko zapadá za protiľahlé kopce. Za Čiernym lesom, ktorý už mám tiež za sebou.
Ráno pokračujem, kde som večer skončil, ale najprv si pred odchodom doprajem polhodinku plávania v novom bazéne. Príjemne ranné osvieženie, na ktoré som si už akosi zvykol. Tak ako som si už zvykol na neskoré odchody. Dnes vyrážam o jedenástej.
Cesta ubieha rýchlo a vďaka schladeniu v bazéne je aj príjemná. Necítim únavu ani bolesť. Len je tu na môj vkus trocha veľa áut a občas aj kamiónov. Dva prúdy sa rozrastajú do štyroch a cesta sa mení na cestu pre motorové vozidlá. Sú na nej pekné úseky vedúce lesom, serpentíny a série zatáčok, ktoré si vďaka kvalitnému asfaltu môžem užiť.
„...směr, jímž chci jít, si určím sám, dar volby mám, jsem svůj pán...“ |
Zatáčky ma privádzajú až do Klingensteinu, z ktorého už vidím štíhlu 161 metrov vysokú vežu ulmskej katedrály – najvyššej katedrály na svete. Vhupnem do mesta. Najprv sa riadim ukazovateľmi, no zrazu sa šípky ku katedrále stratili. Ponad strechy domov vidím ale jej vežu a tak sa orientujem podľa nej. Na jednej križovatke, kde som chcel odbočiť vľavo náhle zisťujem, že ešte treba pokračovať rovno. Pozriem do spätného, asi desať metrov za mnou je Golf. Vyhodím smerovku pomaly sa presúvam do stredného prúdu. Golf ma skoro sundal. Ak necuknem doľava, tak by som ho šuchol kolesom. A dievčička sa ešte rozčuľuje. No čo už, nástup novej generácie v germánskej marke. Hlavne že som to v zdraví prežil.
Parkujem na parkovisku pre motocykle v bočnej uličke za námestím a idem si pozrieť katedrálu. Parkujúce motorky sú ovešané zámkami a reťazami. Asi vedia prečo. Aký kontrast s francúzskom, kde sú stroje len tak odparkované kde kade, s vecami prehodenými cez sedadlo. Nemám z toho dobrý pocit, ktorý mi nevylepší ani partia viditeľne zhúlených mladíkov tackajúcich sa okolo.
Idem ku katedrále, ktorej štíhla veža sa týči k nebu. Aj vnútrajšok päťloďového kostola je majestátny. Je zrekonštruovaný, ako by bol nový. Svetlý kameň, veľké okná, takže vo vnútri je dostatok svetla. Na stenách visia štíty s erbmi rodov, sochy bez známok poškodenia hľadia z podstavcov. Tak toto je nemecká precíznosť, no mne pripomína smrť. Keď telo v dokonalom obleku a snehobielej košeli leží už mŕtve...
Katedrála z vonku nepôsobí tak novo. Značná časť je vyplnená tehlami, asi rekonštrukcia po vojne. Neviem. Každopádne to nie sú kamenné bloky, ako inde. Námestie je rozľahlé, s úhľadnými domami a obchodmi, no aj tak sa mi nedarí ustúpiť tak, aby som dokázal odfotiť celú katedrálu.
Mesto je pekné, upravené, čisté, ale nepôsobí na mňa dobre. Cítim tu zhluk akejsi negatívnej energie. Stretávam sfetovaného mladíka v jednej topánke tlačiaceho starý bicykel, noblesne vyzerajúcu opitú staršiu pani, tučnú Nemku hlasno „schajzujúcu“ zo svojho skútrika, keď na parkovisku nenájde voľné miesto. Nič ma v tomto meste nedrží. Toto už nie je vľúdne a pôvabne rozcuchané Francúzsko. Len dokonalá chladná fasáda.
Pokračujem priemyselnou zónou popri Dunaji a tak ma neprekvapuje zvýšený počet kamiónov. Najprv je to Dillingen so svojou oceliarňou a potom Ingolstadt s Audi. V mestách sa tvoria zápchy, na semaforoch sú dlhé rady. Využívam jednu stopu a po stredovej čiare sa posúvam dopredu.
Za Ingolstatom odbočujem z hlavnej cesty na Neustadt a.d. Donau. V itinerári ho mám označený ako miesto nocľahu, no idem ešte ďalej k Woltenburgu pri Dunaji, kde je kláštor a prielom Dunaja. No kemp je na opačnej strane rieky a mosta široko-ďaleko niet. Tak si aspoň pozriem kláštor a unavenú hlavu skladám až v Rezne spolu s početnou skupinou domácich cykloturistov.
Sú chvíle, keď je rozumné otočiť sa aj o 180 stupňov |
Odtiaľ je aj posledný záznam v mojom cestovnom denníku. Nasledujúce dva dni boli už len rýchlonávratom domov. Cez Pasau, severné Rakúsko, Znojmo, Trenčín do Košíc a odtiaľ do bieleho domčeka rodnej dedinky v údolí. Počítadlo sa zastavilo na čísle 4780 kilometrov a cesta mi zo života ukrojila pätnásť dní. Pätnásť nádherných dní.
Počas celej doby som s Dylanom nemal najmenší problém. Až na stratenú skrutku krytu výfuku. Ale to sa stáva aj v lepších rodinách. Srandičky elektriky boli v slanej hmle rovnako pochopiteľné a nikdy viac sa nezopakovali. Moje poďakovanie na tomto mieste patrí prešovskému servisu a predajni Honda – RP MOTO, ktorý mi po technickej stránke sponzorsky skúter na cestu pripravil.
A čo dodať na záver? V diskusii by určite padla otázka, prečo som šiel Dylanom, keď mi už v garáži stál TransAlp. Tak na ňu odpoviem hneď. A to slovami sv. Ignáca, zakladateľa rádu jezuitov:
„Po ceste môžeme kráčať pozorne, vnímať svoje kroky a vložiť do nich svoju dušu. Vtedy nás krajina úplne zaujme a všetko okolo nás vedie s nami tajomný dialóg. V našej duši sa usadí pokoj a fázy oddychu sa striedajú s fázami tvorivého premýšľania, rozjímania a fantázie...“
Text: Pilgrim
Foto: Pilgrim ©2005
Pridané: 05.04.2007 Autor: Pilgrim Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 17391 | Včera: 319903