Johanka z Arku, alebo cesta tam a späť 4/6

Pocit 3 – Rouen

Sílu zemi, popel ohni, vode slzy dám a vzduchu dým, ja odpouštím i soudcům svým... Prosím Pane přijmi duši mou, tak čistou zas, jaks mi ji dal, dovol mi s křídli andělú k tobě se vznést, nad bolest...
/Z muzikálu Johanka z Arku/

Na rozdiel od dejín kresťanstva ma politika až tak nezaujíma. Aj keď kráčajú ruka v ruke stáročiami. V slnečné nedeľné ráno som však s ňou chtiac – nechtiac konfrontovaný. Francúzsko má snáď najsilnejšie odborové hnutie v Európe a ľudia sú tu ochotní a pripravení štrajkovať za čokoľvek. Výsledkom je aj voľná nedeľa, počas ktorej je až na pár reštaurácii a kaviarni všetko zatvorené. Aj benzínové pumpy. Funkčných je pár čerpacích bezobslužných automatov na karty a jedinú otvorenú pumpu s dlhým radom áut nachádzam až na výpadovke na Paríž. Tankujem po okraj. K oceánu by to aj mohlo stačiť.

Po pár kilometroch sa cesta vetví. Opúšťam smer Paríž, keďže tá pred Johankou zavrela svoje brány a nechala jej ochutnať porážku. Odbočujem na Chartres, ktoré je pre mňa väčším lákadlom. Najprv som chcel ísť po vedľajšej ceste, ale je nedeľa, cesty sú prázdne a hlavná cesta je aj tak neširoká dvojpúdovka vinúca sa poliami s obilím. Dokonca povedľa nej míňam dva veterné mlyny. Ale to sa už v diaľke predo mnou začínajú rysovať kontúry slávnej a záhadnej prvej gotickej katedrály.

Samotné Chartres ma prekvapuje svojou malosťou. Čakal som mesto ako Orleans a pritom Chartres je nepomerne menšie. Naviac leží na kopci, takže sa dá objať jediným pohľadom. Historická časť je obohnaná hradbami a vodnou priekopou, celá z uzučkých jednosmerok, do ktorých sa akurát zmestí jedno auto. Chodím dokola a neviem nájsť cestu ku katedrále na vrchole kopca, aj keď ju mám neustále pred očami. Tak sa na to vykašlem a vchádzam do protismeru. Výhoda malého motocykla, ktoré tu dopraváci neberú až tak vážne.

Parkujem hneď pod južným portálom, kde za kamennými zátarasami už stojí jeden Panteón. Obzerám si slnkom presvetlené priečelie a chvíľu mi trvá než uverím, že som skutočne tu. Čítal som o nej toľko, od strohých odborných článkov po najfantastickejšie konštrukcie snílkov. Teraz pred ňou stojím, dotýkam sa chladného kameňa a musím parafrázovať text tabule na boku lode Cuty Sark: Toto je míľnik na ceste ľudskej kultúry. Takúto stavbu svet už neuvidí.

Gotika je mojou srdcovou záležitosťou. Tie mohutné kamenné otázniky, plné nevyslovených otázok ma lákajú ďaleko viac ako odpovede renesancie. O znudených a samopašných neskorších štýloch nehovoriac. Z vrcholných diel gotiky som už niečo videl, ale tu stojím ohromený. Mohutná a nádherná vo svojej jednoduchosti. Oporné piliere postrádajú ľahkosť neskorších čipkovito zdobených oblúkov a sú tvorené mohutnými blokmi svetlého kameňa. Strohá účelnosť neodvádza pozornosť od podstatného a pozornému oku ukáže tajomstvo dávnych staviteľov – fantastický prenos síl a tiaže kameňa od špičky veže až po jej základy. Každý kameň tu má svoje miesto. Každý je iný, neopakovateľný a rovnako dôležitý. Bez obyčajného obdĺžnikového kvádra v základoch by nebolo ani nádherného štítu. Je to model stvorenia. Ani jeden človek nie je dôležitejší, ako ten druhý. Architekt to vie, kamene z priečelia na to často zabúdajú.

Dnu vchádzam hlavným vchodom. Okamžite ma pohltí trojlodný systém, ktorý sa od kríža priečnej lode rozširuje o ďalšie dve. Absencia ozdôb exteriéru je vyvážená členitosťou a výzdobou interiéru. Niečo podobné som ešte nevidel. Takmer štyritisíc vytesaných sôch zdobiacich chrám, spolu s piatimi tisíckami, ktoré sú znázornené na jeho oknách. Vnútorná časť centrálnej lode je oddelená stenou – akýmsi kamenným baldachýnom so soškami znázorňujúcimi výjavy zo života Ježiša Krista. Snehobiely mramor svieti do priestoru, ktorý napĺňajú tóny práve slúženej omše.

Obchádzam vnútro katedrály a potom si ju obzerám ešte raz z vonku. Severný portál je zrekonštruovaný a vyznieva oveľa krajšie a bohatšie ako južný, aj keď smeruje do úzkeho priestoru malej uličky. Do začiatku hlavnej omše mám ešte čas a tak sa v myšlienkach prenesiem do ďalekého Jeruzalema. Nemám tu priestor písať o prvej križiackej výprave, o rokoch, ktoré Hugo de Champagne s ôsmimi druhmi strávil v podzemí Templu, polemizovať o tom, čo tam našiel, keď hneď po návrate zo Svätej zemi postavil tento jedinečný chrám, prvý svojho druhu. Nemám priestor rozvádzať, prečo bol tento chrám, spolu ako šesť, tesne po ňom postavených chrámov zasvätený Matke Božej, ako symbol rodiaceho sa mariánskeho kultu. A prečo tých sedem katedrál vytvára na zemskom povrchu geometrický obraz súhvezdia Panny. Otvárajúce sa pekelné brány, pečate, záhadný voz, kalich, Ježiš stojací na hlave draka a leva... Podarí sa niekomu fragmenty vystupujúce z kamenných stien spojiť do jediného príbehu?

Je jedenáť hodín, čas hlavnej omše. Spieva na nej asi dvestočlenný zbor, dirigentka usmerňuje aj spev ľudí. V priestore katedrály sa zvuk šíri neuveriteľným spôsobom. Je to neskutočný zážitok. Po omši idem von. Pred katedrálou parkuje zástup motoriek. Motorkári v koži aj oblekoch opúšťajú chrám a so zvukom zvonov sa mieša rev štartujúcich motorov. Na rohu malého námestia sa radia v úzkej uličke do dlhého zástupu. Je to ako pri spanilej jazde na motozraze. Aj ja odchádzam. Smer Atlantik.

Je strašne horúco. Potím sa a nepomáha ani postupné vyzliekanie. Z horúčavy mi už začína byť zle. Zatvárajú sa mi očí a pozornosť klesá. Na rozpálenej rovnej ceste nie je žiaden tieň. Aj napriek neustálemu pitiu už ledva vnímam okolie. Bojím sa, že ma chytia mdloby. Preto nikde nezastavujem a snažim sa čo najskôr doraziť do cieľa. Prázdne križovatky prechádzam na červenú a počítam kilometre, až je tu konečne oceán.

Zastavujem v prvom kempe na ktorý narazím v Houlgate. Som tak doriadený, že sa ani nepýtam na cenu štyroch hviezdičiek. Len si ľahnem do tieňa, pijem a odpočívam. Potom idem k oceánu, ktorý mám od stanu asi 500 metrov. Cestou treba ale zdolať asi 200 metrov vysoký útes. Motá sa mi hlava, slnko je stále ostré a horúce. Vyzliekam sa a vrhám sa do vody. Je studená, ale tentokrát to vítam. Už dávno som si tak nevychutnal pohyb vo vode.

Plávam priamo na šíry oceán a keď ma pud sebazáchovy donúti otočiť sa, naskytá sa mi šokujúci pohľad. Akýsi chlapík berie moje veci pod pazuchu a uteká s nimi k útesu. To my ešte chýbalo. Som ďaleko, aby som mohol akokoľvek zasiahnuť. Našťastie kľúče od motorky mám priviazané o plavky. Ale čo to? Chlapík sa otáča, máva na mňa a šaty s teniskami mi kladie na vysoký kameň. Práve mi to došlo. To nie je zlodej ale záchranca. Zabudol som, že v Atlantiku príliv postupuje veľmi rýchlo a dosahuje výšku niekoľkých metrov. A ja ho práve zažívam. Keď vychádzam z vody, kameň na ktorom som mal pôvodne veci je už dobrý meter pod hladinou.

Výstup na útes preveruje moju kondičku. Je už po ôsmej, ale slnko je ešte vysoko a stále hreje. Čas do západu si krátim fotením, ešte si idem zaplávať do bazénu v kempe a nakoniec odpovedám na došlé sms-ky. Hlavne tá od dcéry mi vlieva nové sily: „Tato, asi budem mať trojku z chémie. Mamke som to ešte nepovedala, ale tebe píšem, lebo si ďaleko.“ Výhoda mať otca na cestách.

Po bezoblačnom dni ma ráno čaká prekvapenie. Je zamračené a od oceánu na západe sa valí čierňava. Keď dorazila v podobe hmly na pevninu, všetko zvlhlo a lepí sa od nazrážanej soli. Oveľa viac ako mne to ale vadí elektrike. Štartér sa nechce prebudiť a smerovky sú zasa až príliš čulé. Ak sú tu takéto rána častejšie, nechcel by som mať na starosti antikoróznu ochranu konštrukcii.

Po siedmich kilometroch zastavujem pri nábrežnej promenáde vo Villers sur Mer. Tu sa k oceánu dostal aj Dylan a ja do denníka zaznamenávam: 20. jún 2005, 2584 km, 10:30 – Atlantický oceán. Ďalej na západ to už skutočne nejde.

Všetko, čo človek naozaj chce, sa mu nakoniec splní. Po ďalších siedmich kilometroch vchádzam do vyhláseného letoviska Deauville. Len sa vlúdila chybička. Ja som túto tabuľku nechcel vidieť na začiatku mesta, ale na boku svojej motorky. Ale aj tak som vďačný pohľadu na štíhle jachty kotviace v prístave, v ktorom sa definitívne lúčim s morom. A nechávam smerovým tabuliam, aby ma viedli na Ruen.

Pred Beuzeville cesta znenazdajky prudko stúpa a ja sa dostávam z mrakov na teplé slnko. Zastavujem pri pekárni a kupujem čerstvé bagety. Asi 500 metrov ďalej sa z vedľajšej uličky šuchne predo mňa dievčička v starej peugeotke, aby o dvadsať metrov ďalej prudko zabrzdila a bez smerovky odbočila. Skoro som jej nastúpil do kufra. Dievčička, nedievčička, tak toto si zaslúži pokarhanie. Či skôr potrúbenie. Len kde mám klaksón. No nič, doposiaľ som ho ešte nepoužil. Až zastavím, pohľadám.

Prechádzam cez dedinky a mestečka s domami roztrúsenými povedľa hlavnej cesty, ako v amerických filmoch. Obraz schátraných priečelí halia oblaky prachu, ktoré víria kolesá ťažkých nákladiakov. Ale už je tu Moutineaux a v ňom odbočka na vedľajšiu cestu, po ktorej sa dá do Ruenu dostať popri Seine. A pri posedení pri pokojnej rieke sa môžem znova vrátiť k prerušenému príbehu.

Johanku sme opustili v čase jej najväčšej slávy po víťaznom vstupe do ulíc oslobodeného Orleansu. Odvtedy ubehli dva roky. Dva roky, počas ktorých doviedla kráľa ku korunovácii (o tom ešte budeme hovoriť neskôr), utrpela prvú porážku pri Paríži, keď predtým prestala na určitý čas počuť hlasy, dosiahla rad zdrvujúcich víťazstiev na severe krajiny, no zároveň musela čeliť intrigám a žiarlivosti na kráľovskom dvore. Pre Karola VII, ktorého priviedla na trón začala predstavovať nebezpečenstvo, keďže ju ľud zbožňoval viac ako kráľa. Ten ju s malým oddielom posiela do nezmyselnej potýčky za hradbami Compiegne, kde Johanka 23. mája 1430 upadá do anglického zajatia.

Nasleduje rok väznenia, výsluchov, súdnych pojednávaní, končiaci vykonštruovaným obvinením. Súd pod vedením biskupa Cauchona, ktorý za úplatu viedol vyšetrovanie požadovaným smerom, donútil Johanku pod hrozbou mučenia a večného zatratenia, aby sa vzdala svojho údajného kacírstva. Tá po prvý a posledný krát podľahla a tak bola odsúdená na doživotný trest. Keď sa ale spamätala, svoje priznanie ihneď odvolala. Vtedy zapisovateľ na okraj spisu dopísal: Responsio mortifera – slová znamenajúce smrť.

V stredu ráno, 30. mája 1431 vystúpila v obkľúčení anglických vojakov na hranicu. Keď plamene začali olizovať jej bosé nohy, volala, aby jej do rúk vložili kríž. Jeden z prizerajúcich dedinčanov zviazal do jeho podoby dve klátiky a vyhovel jej želaniu. Keď o štvrtej popoludní vojaci rozhrabávali popol a sypali ho do Seiny, našli jej plameňmi nedotknuté srdce.

Ruen. Hlavné mesto Normandie, je jedno z najstarších miest Francúzska. Po jednosmernom chaose sa konečne dostávam po rue de la Republique na námestie so slávnou katedrálou, pri ktorej zaparkujem. Na vydláždenom priečelí zamkýnam motorku o značku zákaz zastavenia. Ďalšia skúška francúzskej tolerancie. Na námestí je aj prírodovedecké múzeum, v ktorom má svoju kanceláriu informačné centrum. Dostávam v ňom mapu mesta a dozvedám sa, na ktorom námestí bola Johanka upálená. Idem priamo tam.

Miesto upálenia označuje už zďaleka viditeľný, dvadsať metrov vysoký kovový kríž, prichytený na podstavci v podobe jazyka plameňa. V jeho tesnej blízkosti vyrástol moderný kostol z dreva a skla, ktorého obrátene oblúky vytvárajú podobu plameňov a okna v podobe rýb splývajú so strechou s podobe rybích šupín. Tak ako pred šesťstoročím, je na place du Vieux-Marché trh a kostolný komplex naň plynule naväzuje. Zotrvávam v jeho dôstojnom tichu a snažím sa porozumieť ťažkým májovým dňom. Posledným dňom Johankinho života. Na pult za oltár kladiem kríž z vetvičky hrabu spoza jej rodného domu a klasu obilia z burgundských polí, ktoré oslobodila.

Potulujem sa bezcieľne uličkami Ruenu až sa znenazdajky dostávam späť ku katedrále. V stále prebiehajúcej rekonštrukcii sa katedrála zbavuje stáročnej špiny a opravené miesta žiaria belobou. Manet, venujúci stavbe tridsať svojich štúdii svetla, by ju už asi ani nespoznal.

Práve je v rekonštrukcii jedna z veží. V chráme za oltárom sú poskladané sochy svätých z jej výklenkov. Je tam aj sv. Jakub s mušľou na klobúku, s otvorenou knihou v jednej a pútnickou palicou v druhej ruke. Sv. Jakub je patrónom pútnikov a k jeho hrobu v Santiagu de Compostela vedie druhá najvýznamnejšia púť v kresťanskom svete. Pozornému cestovateľovi neujdú značky a znamenia, ktoré označujú cestu sv. Jakuba naprieč Európou. A snáď každého pútnika tam raz dovedú.

Aj tak sa tu dejú divné veci. Časť Jakabovej palice je ulomená, v prednej kaplnke je práve pohreb. Svätí z veže tu zostúpili na zem, ľudí pochovávajú... Odchádzam.