Johanka z Arku, alebo cesta tam a späť 3/6

Pocit 2 – Orleans

„Vzala jsem prapor do rukou, když se šlo do útoku, abych se vyhnula tomu, že bych někoho zabila. Nikdy jsem nikoho nezabila. Čtyřicetkrát mám raději svůj prapor, než svůj meč...“
/Jeanne d’Arc – archív/

Ranné balenie trvá o poznanie dlhšie. Dôsledok prejavujúcej sa únavy. Vďaka podrobnej mape Michaelin za 5 eúr, konečne začínam vyhrávať navigačné šachove partie s krajinou. Cesta znova vedie medzi poliami s dozretým obilím. Odtrhávam jeden klas a schovám ho k vetvičke zo včerajška. Bez zastavenia prechádzam Montbard a odbočujem z hlavnej cesty na D157. Polia a lesy, lesy a polia. Avallon a za ním prudké klesanie. Odkiaľ sa tu vzalo, keď už druhý deň idem po rovine.

Prechádzam dedinami so stredovekými kamennými domami a veľkými kostolmi. Každý z nich by u nás bol raritou. Na každom kroku je niečo, čo by stálo za pozretie, odfotenie. Zrazu sú tu z ničoho nič serpentíny a za kopcom už vidno Vézelay s bazilikou sv. Márie Magdalény. Pri vstupe do mesta tankujem a potom už stúpam strmou hlavnou ulicou vydláždenou kockami k bazilike. Kostolu, ktorý svojimi rozmermi a krásou prekonáva mnoho katedrál. Sám sa ňou nikdy nestal, keďže vo Vézelay nesídli biskup.

Z bezoblačnej oblohy páli poludňajšie slnko a teplota stúpa vysoko nad tridsať. Motorku nechávam v bočnej uličke a idem do chrámu, ktorý ma za sebou pohnutú minulosť. Jeho vznik siaha až ku koncu prvého tisícročia, keď do tunajšieho benediktinského kláštora sv. Márie Magdalény smerovali dlhé zástupy pútnikov, ktorí sa chceli pokloniť zostatkom svätice. Naviac Vézelay bolo jedným zo štyroch východísk púte do Santiaga de Compostela. V kláštore nechávali štedré milodary, z ktorých už roku 1094 vyrástla nová bazilika a roku 1104 bol vysvätený chór a priečna loď. O štrnásť rokov neskôr však došlo k nešťastiu. Pri požiari sa zboril strop a v sutinách pochoval tisícku pútnikov.

Ešte tento rok sa však začalo s výstavbou románskej lode, ku ktorej pribudol gotický chór. Na vtedajšiu dobu mal kostol úctyhodné rozmery. 18 metrov výšky a 62 metrov dĺžky. A obrovský význam, keďže práve tu predniesol svoju reč Bernand z Clairvaux, vyzývajúci ľud a šľachtu k účasti na prvej križiackej výprave a práve tu prijali Filip Francúzsky a anglický kráľ Richard kríž bojovníkov za oslobodenie božieho hrobu.

Vchádzam dnu cez predsieň, ktorá musela byť v polovici dvanásteho storočia ku kostolu pristavená, aby dokázala pojať zástupy pútnikov. Od hlavnej lode ju oddeľuje mohutná viacdielná drevená stena, ktorá sa da v prípade potreby odsunúť. Vysokú klenbu lode držia oblúky s čiernych a bielych kvádrov, steny a kaplnky zdobia desiatky sôch a biblických výjavov. Mojžiš na jednom z nich sype zrno v podobe Starého zákona do mlyna, ktorým je Ježiš a sv. Peter do vriec zachytáva múku v podobe Nového zákona.

Úzkym schodiskom zostupujem pod oltár, kde su uložené ostatky svätice. Alebo by mali byť, keďže na začiatku štrnásteho storočia sa prišlo na omyl a skutočne ostatky sv. Márie Magdalény sa našli v Provencii. To malo na mesto katastrofálne následky. Prúd pútnikov ustal a s ním aj pravidelný vysoký príjem. Drancujúci hugenoti, ani revolúcia kostol rovnako nešetrili. Dielo skazy zavŕšil blesk, ktorý kostol v roku 1811 takmer úplne zničil. Našťastie bol znova obnovený a ja si dnes môžem v jeho tieni odpočinúť.

Vo 23 kilometrov vzdialenom Clamecy nezastavujem, aj napriek jeho katedrále a skutočnosti, že sa tu po páde Palestíny vystriedalo päťdesiat betlehemských biskupov. Entrains, St. Amand a v Neuvy sur Loire sa po prvý krát dostávam k Loire – rieke ktorá oddeľovala Francúzov od Angličanov v storočnej vojne. Rieke, ktorá ma dovedie do Orleansu.

Obchádzam Gien a v Ouzouer schádzam z hlavnej cesty a idem po ceste, ktorá tvorí hrádzu. Ráz krajiny sa zmenil a okolie poznačila prítomnosť rieky. Rákosie, kempy, cyklistické chodníky. Proste rekreačná oblasť. V každom mestečku veľký gotický kostol, hradby. Tu sa písala jedna z kapitol histórie.
Prechádzam cez Chateauneuf a v St. Denise sa dostávam na južný breh Loiry. Na breh, po ktorom kráčala Johanka so svojím vojskom. Tak som sa tu dostal ja. Ale kde sa tu nabrala ona? A odkiaľ vzala vojsko?

Zanechali sme ju v momente, keď odchádzala z rodných Domrém a smerovala do Vaucouleurs a už vieme, že jej misia v pevnosti bola úspešná. Johanka, po tom čo na svoju stranu strhla obyvateľov aj veliteľa pevnosti vydáva spolu s odporúčaním a šiestimi sprievodcami - ochrancami koňmo do Chinonu. Píše sa rok 1429 a jedenásť dňová, vyše šesťsto kilometrová cesta je úctyhodný výkon pre mladé vidiecke dievča, ktoré doposiaľ nikdy neopustilo rodnú dedinu. Najmä ak bola vykonaná počas chladných februárových nocí a viedla územím obsadeným Angličanmi a Burgunďanmi. To v tej dobe bolo jedno.

Po príchode do Chinonu však nemala ani zďaleka vyhrané. Prelomiť nedôveru dvora bolo rovnako ťažké. Douphina, ktorého v dave spoznala okamžite, aj keď ho nikdy predtým nevidela, presvedčila v súkromnom rozhovore. Čím, to zostáva dodnes skryté. Bola to jediná vec o ktorej Johanka odmietla pred súdom vypovedať a budúci kráľ to tiež nikdy neprezradil. No trvalo ešte tri týždne, než vyšetrujúci cirkevný učenci a hodnostári vyriekli konečný verdikt. Pannu Janu posiela Boh a jej hlasy sú skutočné a pochádzajúce od neho.
Od tejto chvíle Johanka stojí v čele kráľovského vojska, aby naplnila svoj sľub: „Zaveďte ma do Orleánsu a ukážem vám znamenie, pre ktoré som bola poslaná.“

Tak sme sa tu stretli, pred bránami mesta, oddelený len valom necelých šiestich storočí. Unavení prekonanou cestou, tešiaci sa na udalosti nasledujúce. Počas siedmich dní mi na tachometri pribudlo dvetisíctristo kilometrov. Dávam do poriadku seba aj motorku, ktorá šľape bez najmenšieho problému. Len som niekde stratil jednu z dvojice skrutiek držiacich kryt výfuku. Ten teraz visí nakrivo, až pokiaľ ho znova neupevním sa kolene vyrobenou svorkou. Vysporiadať sa s vlastnou únavu bude ťažšie, idem preto v kempe na predmestí skoro spať. Na prehliadku mesta budem mať zajtra celý deň. Jediný voľný deň na tejto ceste.
Ani Johanka nezaháľa. Vo svojom provizórnom tábore, nikto si už dnes nevie vysvetliť ako, presvedčí vojakov, aby vykonali pred útokom generálnu spoveď, zatiaľ čo sama pripravuje jeho stratégiu. Stratégiu, pri ktorej jej generálovi naskakuje husia koža. Johanka je však neoblomná. „Ak vo mňa neveríš, odstúp.“
- - - - - - - - -

Do centra je to z kempu asi šesť kilometrov. Rozhodujem sa prejsť ich pešo, aby mi nezakrpateli nohy. Pri chôdzi sa mi aj dobre premýšľa a ja si potrebujem v hlave zrovnať zážitky posledného týždňa. Ani neviem ako a ocitol som sa na brehu Loiry a za ňou som už videl dvojitú vežu orleánskej katedrály, neklamný znak, že som na mieste.

Uličkami starého mesta som došiel až k nej a zamieril do neďalekého informačného centra. Je čas poslať pohľadnice aj čo to povyzvedať o meste. Hlavne ma zaujíma, kde nájdem dom, v ktorom bývala Johanka a z ktorého je dnes múzeum, skrývajúce v depozite cenné písomnosti z jej života. Dostávam tu všetko. Pohľadnice, mapku mesta na ktorej mi ochotná pôvabná francúzska zakrúžkuje všetky miesta, na ktoré sa pýtam. Len známky nemajú. A tak k ospravedlňujúcemu úsmevu pribudne na mape ešte jeden krúžok. Pošta.

Mám čas, keďže múzeum má práve obedňajšiu prestávku. Chodím preto po starých uličkách a fotím. Idem do katedrály sv. Kríža, veď svoje výťazstvo oslavovala práve tu. Je to peťloďná katedrála, ktorá ma ohromuje svojou majestátnosťou, rozmermi a proporciami. Z letáčika sa dozvedám, že je 136 metrov dlhá, 41 m široká a 106 m vysoká. Omšu je možné v hlavnej lodi sláviť na dvoch miestach. V strede križujúcich sa lodí a menšie omše pri oltári na jej začiatku. V severnej priečnej chrámovej lodi podopierajú piedestál so sochou Johanky dva zlaté leopardy, predstavujúce Angličanov. Na oltári sú zasa vyrezané dramatické momenty bitky. V desiatich farebných oknách po bokoch sú znázornené najdôležitejšie momenty jej života. Hlasy, odchod z Vaucouleurs, poznanie douphina, v čele novej armády, bitka o Orleans, prijatie na dvore, korunovácia Karla VII, zajatie, súd, upálenie.

V meste snáď niet miesta, kde by človek nenarazil na jej sochu, obraz, niečo čo nesie jej meno. Ale mojim hlavným cieľom je dochovaný dom, v ktorom Johanka po oslobodení mesta od apríla do mája 1429 bývala. Nachádzam ho na konci ulice, ktorá sa volá, akože ináč – rue Jeanne d’Arc. A múzeum nesie meno Maison de Jeanne d’Arc. Tu sa dozvedám, že ten dochovaný dom nie je až tak dochovaný. Je to jeho presná kópia zo 60. tokov predminulého storočia. V múzeu sú makety bojísk, hradov a opevnení, kde si človek urobí predstavu o jej vojenskom údele. Len jedno sa nedozvie. Ako Johanka v skutočnosti vyzerala. Nepoznáme jediný jej dobový portrét, jedinú vierohodnú kresbu.

Ale to sa už vypína hlavné osvetlenie a melodický hlas, spolu s lúčom bodového svetla vedie návštevníka po jednotlivých etapách jej života a po miestach ťažkých bojov, z ktorých nie všetky boli víťazné.
Obyvatelia Orleansu po dlhých mesiacoch obliehania hladovali. Bola to najdôležitejšia bašta Francúzov, nakoľko len tu bol tok rieky dosť plytký na to, aby ho mohla prekročiť veľká armáda. Preto bolo tak dôležité mesto uchrániť či dobiť. Záleží z ktorej strany sa na vec dívame. Každopádne tu vojna uviazla na mŕtvom bode, aj keď bolo len otázkou času, kedy mesto padne.

A tu sa stalo niečo nevídané. Johankina viera a nadšenie, ktorému neodolali ani najvyšší vojenskí hodnostári, zachvátilo široké masy prostých vojakov aj sedliakov. Francúzsko sa ako jeden muž vrhlo do útoku a úspech nedal na seba dlho čakať. Angličania, najprv vzdorujúci mohutnej ofenzíve francúzskeho vojska, boli zahnaní na útek. Tak, ako johankina biela štandarda dodávala vlastnej armáde silu a odhodlanie, tak v radoch nepriateľa vyvolávala paniku a nútila ich k zúfalému úteku.

Obliehanie bolo prelomené a Anglické vojsko rozohnané. Do ulíc mesta okrem víťaznej armády vchádzali vozy naložené jedlom a obyvatelia Orleansu prevolávali vytúženej panne na slávu. Odvtedy, až po dnešok. Každoročne sa 29. apríla koná víťazný pochod mestom a stvárňovať v ňom Johanku je pre miestne dievčiny veľká pocta. Slobodné mesto Orleans sa stalo víťazným míľnikom vo vojenskom ťažení naprieč Francúzskom. Aj keď šíp zabodnutý v jej krku predznamenával aj neblahé udalosti v ďalšom osude.

Výklad pokračuje, ale to by sme predbiehali. Schádzam po úzkych schodoch do vestibulu a z vkusných suvenírov si vyberám niečo, čo by mi pripomínalo tento deň. Dievčička spoza pultu sa na mňa usmieva. Vraj tu už dávno nemali niekoho, komu prehliadka pomerne malého múzea trvala tak dlho.
„Asi tu už dlho nebol niekto, kto by sa s ňou prišiel porozprávať.“

Vo francúzskych mestách sa hlavné ulice nekrižujú, ale mieria do jediného bodu s kruhovým objazdom s pamätníkom v strede. Tu je to Place du Martroi. Je to aj centrum víkendového života a tak sobotný podvečer tu trávi množstvo domácich aj turistov. Na podstavci s bordového mramoru stojí jazdecká socha Johanky na krásnom bielom koni. Svoj meč kloní pred vlajkou Francúzska a Európskej únie. Trocha bokom hraje živý bigbend a do tvári ľudí vnáša úsmev. Chodci nevdojak prispôsobujú rytmus svojich krokov úderom bubna. Deti sa tešia z kolotoča, zatiaľ čo ich rodičia posedávajú v pouličných kaviarničkách pri horúcej káve, či nad stránkami sobotného vydania miestnych novín. Mladý pár odpočíva v skromnom kúsku tieňa, ktorý vrhá pamätník. Kto by si tu dnes ešte spomenul na koniec apríla 1429, keď korytom Loiry tiekla krv. Možná len ja, sediac v „rohu“ kruhového námestia. Ale tak to má byť. Johanka vrátila Francúzku budúcnosť a ono ju teraz žije.