Johanka z Arku, alebo cesta tam a späť 2/6

Pocit 1 – Domremy

Nacházej cestu na úpatí hory, tam, kde se vítr stíšil k uvěření, tam ptáci slepí po záblescích jsou, válečné jsou písně koní. Jak bratři slunce se zjevují očím, kříže nést zbývá dětem a pannám...
/Martin Němec – Responsio mortifera/

Ráno po prvý krát balím suché veci. Po prvý krát večer nepršalo a ráno nebola rosa či hmla. Cesta začína dobre. Zo včerajška známa D66 sa vlní pomedzi kopce, až po Remiremon, ktorý prináša blúdenie. Myseľ už klope na dvere malého domčeka v Domrémach a tak na ceste pre motorové vozidlá prešvihnem výjazd. Na druhý pokus sa mi ju už darí opustiť a konečne sa utopiť v zeleni lotrinského vidieka. Chvíľu idem hustým lesom, potom zasa cez úrodne polia či zelené pasienky so stádami dobytka. Kamenné usadlosti a samoty ozdobené kvetmi, pôsobia dojmom minulých storočí. Je to pastva pre oči aj dušu, len z navigácie sa stávajú šachy, v ktorých neviem uhrať ani remízu. Vidiek, to je spleť križujúcich sa ciest, návestia čítajú aj päť-šesť smerových tabúl, každá aspoň s dvoma názvami, ktoré ani na mape nemám. Vlastne nemám ani mapu, keďže sa mi ju podarilo včera stratiť a idem len podľa prefotených listov v itinerári.

Aj za asistencie ochotného policajta prechádzam cez starobylé Xantigny a romantický Rasej. Na tunajších cestách majú určite najviac smerových tabúl na kilometer štvorcový, len ako sa v nich vyznať. Už viem. Riešenie sa volá mapa Michaelin, v ktorej sú naznačené čísla aj tých najnepodstatnejších ciest. A potom sa už orientovať len podľa čísel a záplavu názvov obcí a statkov si vôbec nevšímať.

Vychutnávam si pocit víťazstva a overujem pravdivosť príslovia: Pýcha predchádza pád. V Darnej som si už sebou tak istý, že povolím v ostražitosti a z mesta vychádzam na inú svetovú stranu. Našťastie medzi cestami je spojnica cez obec Relanges, kde ma víta starý románsky kamenný kostol. Mám už veľkú časovú stratu, no niečo mi nahovára, že to nebola náhoda. Tak zastavujem a idem dnu. Je to asi chladným striedmym interiérom, možná duchom miesta, ale moje myšlienky rýchlo opúšťajú realitu a presúvajú sa do Francúzska prvej štvrtiny pätnásteho storočia. Francúzska nad ústim roztvorenej priepasti.

Nechcem vás unavovať politickou situáciou tej doby, preto len stručne. Nezhody medzi Anglickom a Francúzskom, ktoré sa v prvej polovici 14. storočia nevedeli zhodnúť na právoplatnom následníkovi francúzskeho trónu, prepukli v najdlhší vojenský konflikt v dejinách Európy - takzvanú storočnú vojnu (1337-1453). A tá sa na sklonku druhej dekády storočia pätnásteho zdala byť pri konci. Anglicko držalo v železnom zovretí sever aj juhozápad Francúzska. Burgundská šľachta kolaborovala a Flandry sa na okupáciu dívali ako na oslobodenie. Ak k tomu pripočítame stratu sebadôvery francúzskej armády, prehrávajúcej bitku za bitkou, vnútorný mocenský boj uprostred kráľovskej rodiny a občiansku vojnu, je neodškriepiteľné, že anglická armáda sa už dívala do tváre víťazstva.

Anglické vojenské oddiely za pomoci burgundských prekračovali v plienivých nájazdoch lotrinskú hranicu a nechávali za sebou spálene polia, dediny a mŕtvoly nešťastníkov, ktorí sa nestihli včas schovať do bezpečia opevnených miest či lesov. Daň za vernosť kráľovi. Vlastne douphinovi – následníkovi trónu, ktorý však nebol korunovaný, nakoľko Remeš s korunovačnou katedrálou ležal hlboko v okupovanom území.

A práve do tejto doby a do podmienok nájazdmi decimovaného pohraničia sa na sviatok Troch kráľov roku 1411 (alebo 12?) do rodiny slobodného roľníka narodilo dievčatko, ktorému hovorili Johanka. V neskorších výpovediach ľudí z dedinky Domremy, ktorí ju poznali, sa neobjavuje žiadna zmienka o tom, že by bola niečím výnimočná. Tak ako iné deti pásla husi, pomáhala rodičom na poli, starala sa o zvieratá, v nedeľu chodievala do kostola. Snáď s tým rozdielom, že zatiaľ čo väčšina jej rovesníkov to robila z donútenia, ona pracovala rada. Na tom sa zhodli všetky výpovede.

Veľa času malá Johanka trávila so svojím strýkom, duchovným, ktorý v nej okrem viery zapálil aj plameň vlastenectva. Johanka často počúvala jeho príbehy o dávnej sláve a moci Francúzska, o jeho neochvejnom presvedčení v ich návrat po vyhnaní Angličanov. Johanka v tom čase objavila krásu modlitby a často v nej zotrvávala sama v malom kostolíku. Keď sa jej raz kňaz spýtal, prečo sa toľko modlí, odpovedala: „Lebo je to také krásne.“

Pokračujem v ceste, a myšlienky ďalej rozvíjajú príbeh. Na motorke vražedná kombinácia. Preberá ma z nej škripot bŕzd predo mnou idúceho Peugeotu 106, ktorý náhle zastavuje uprostred rovnej cesty. Brzdím aj očami a „zaparkujem“ zľahka opretý o jeho zadný nárazník. Cez cestu si akoby nič cupká ryšavá veverička a keď sa jej huňatý chvost stratí v korune neďalekého stromu premýšľam, či je to naozaj. Zbehlo sa to tak rýchlo... Ale auto predo mnou je až príliš skutočné.

Rovnako skutočná je aj stredoveká pevnosť Vaucouleurs v Neufchateau, v ktorej pri najväčších nájazdov nachádzali ochranu aj obyvatelia už len desať kilometrov vzdialených Domrém. Tu sa začala Johankina cesta, keď o svojom poslaní presvedčila veliteľa pevnosti Roberta z Baudricourtu. Tu dostáva koňa, výzbroj aj šesťčlenný sprievod, aby sa vydala naprieč okupovaným územím do šesťsto kilometrov vzdialeného Chinonu, v ktorom v tom čase prebýval douphin.

Ale nepredbiehajme a pokračujme do miesta nášho cieľa. Zostáva posledných päť kilometrov alejou vysokých topoľov a pred bielym kamenným mostom cez rieku Maas ma víta tabuľa, ktorú som za posledné roky videl vo svojich snoch nespočetne krát – Domremy. Aj keď na druhej strane mosta už vidím malé námestie s kostolom a bránou do záhrady s Johankiným rodným domom, zastavujem. Táto tabuľa nie je len kusom kovu. Len ja viem, čo som musel prekonať, než som sa sem dostal. A to všetko, udalosti posledných dvoch rokov, v ktorých som sa tak mýlil, chcem nechať na tejto strane mosta. Tu, pod tabuľu skladám všetko, čo som „musel“. Cez most prechádzam len s tým, čo „chcem“.

Motorku nechávam pred bránou a idem do záhrady so starobylým žltým domčekom, v ktorom sa Johanka narodila a v ktorom strávila aj väčšinu svojho života. Je tu ticho a kľud, žiaden nával turistov, žiadne napodobeniny dobového nábytku, žiadne stánky s „cetkami“. Len holé steny tak, ako sa dochovali, mosadzná socha Johanky v rohu vedľa kozuba, kytica kvetov, ďakovné tabule. Silu tohto miesta cítim ešte aj teraz, pri písaní, keď na monitore prezerám fotky na oživenie spomienok. Cez nízke dvere vchádza dnu starší manželský pár. Hrdlo nedokáže vypustiť slová a tak sa zdravíme iba úklonom hlavy.

Tu Johanka jedávala za stolom so svojimi rodičmi a súrodencami, tu pred nimi štyri roky tajila, čo jej od trinástich rokov vraveli hlasy. Michal, Markéta, Katarína. Oni ju pri svojich zjaveniach pripravovali na úlohu osloboditeľky. Lebo stará veštba vravela: Francúzsko, ktoré padne zradou ženy, zachráni len panna.

Prechádzam sa záhradou a z hrabu rastúceho za domom si odrežem vetvičku, so zámerom, ktorý ešte neprezradím. Z lavičky pred domom sa zadívam na úzky chodník, vedúci ku kostolu. Mala sedemnásť, keď sa rodičom zdôverila so svojím poslaním. Na rozdiel od filmovej verzie bol to práve jej otec, ktorý mal pre ňu viac pochopenia. Tadiaľto vo februári 1428 odchádzala do Vaucouleurs, aby začala napĺňať svoje poslanie a predurčenie. Odchádzala, aby sa už nikdy nevrátila. Odchádzala, aby jej telo o necelé dva roky zhorelo na hranici. No dovtedy bola motorom udalostí, ktoré zmenili beh dejín. Je tak nesmierny rozdiel medzi malou dedinčankou, ktorou bola a neuveriteľným poslaním, ktoré niesla.

Neďaleký kostol zo začiatku pätnásteho storočia je práve v rekonštrukcii a jeho priečelie zahaľuje lešenie. Na tomto mieste bola Johanka pokrstená, aj keď po častých prestavbách z pôvodného kostolíka veľa nezostalo. Šesť malých farebných okien znázorňuje dôležité udalosti jej života. Vďaka tmavým tónom je v kostole šero, ako v dobe, z ktorej vzišla. Vonku však svieti oslnivé slnko, ako symbol svetla, ktoré priniesla.

V tichu opúšťam dedinku a túlam sa po okolitých lúkach. Na kopci nad dedinou stojí štíhla bazilika Sainte-Jeanne d’Arc. S jej stavbou sa začalo v roku 1881 a vysvetená bola v roku 1926, šesť rokov po Johankinom svätorečení. Je postavená na mieste, kde počula hlasy. Tu sa dozvedela, kde nájde svoj meč, tu jej sv. Michal ukázal, ako ma vyzerať jej štandarda, pod ktorou povedie vojsko.

Nádherné fresky na stenách bazilyky sú odmenou za strmý výstup rovnako, ako pohľad na protiľahlé údolie. Som tu sám a mohol by som pokračovať v rozprávaní príbehu, ktorý by dnešní hisrorici, ak by nebol doložený dobovými dokumentami, určite považovali len za vymyslenú rozprávku. Ale všetko má svoj čas. A teraz je čas pokračovať v ceste.

Za hodinku sa dostávam po rovnej ceste vedúcej medzi pšeničnými poliami do Chaumontu a v ňom dokonale zablúdim. Neviem sa už vôbec zorientovať a strácam predstavu, kde je sever. Stojím na okraji rušnej štvorprúdovky a snažím sa niečo vyčítať z mapy. Okolo prechádza chlapík na superšporte, tak naňho zamávam. Zastavuje a snaží sa mi nakresliť plán, ako sa dostanem z mesta. Nakoniec uzná, že nákres je nezrozumiteľný už aj jemu a tak ma radšej z mesta vyvádza sám. Nasledujem ho vyše päť kilometrov, kým sa za mestom kývnutím nerozlúčime. Zvyšných 60 kilometrov do Chatillonu zvládam za hodinku. Nudná rovná cesta ako v amerických filmoch. 10 minút rovno, potom mierne doprava a znova 10 minút rovno...

V meste je útulný kemp, v ktorom zostávam na noc. No ešte pred tým, než zaleziem do spacáku, sa idem prejsť po večernom meste. To je ale po deviatej už vyľudnené. Len mladí chlapci sa na žiletkách a rádoby tuningových autách preháňajú ulicami. Starkí zasa posedávajú na lavičkách pred domami a zdvorilo odpovedajú na môj pozdrav. Pred pouličnou kaviarňou zasa stojí len o málo mladší Gold Wing. Na spomalené mesto sadá pozvoľne tma. Tma, ktorá chráni pocestných.