Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 03.12.2022 Autor: gilbert
Čitatelia: 4510 [História]
Na konci Pezinka ma obehlo trúbiace auto s dvomi motorkami na korbe prívesu. Dobehol som ho za Viničným smerom na Slovenský Grob. Šofér kontroloval ukotvenie svojich miláčikov a zistili sme pri debate, že máme ten istý cieľ, no každý iným smerom. On to strihal cez Chorvátsky Grob a ja som si to šinul na Čiernu Vodu.
Bol som rád, že maGuma prišiel na Spo-spo-ju 2022. Vo veľmi príjemných debatách mimovoľne naznačil, že koncom leta sa s partiou 40+ a geriatrikmi chystajú na GP Pérák do Bernolákova.
Po skončení Spo-spo-je a oslavy 60-tin som zvažoval negatíva a pozitíva mojej účasti GP Pérák v roku 2014. Vtedy som odchádzal z Bernolákova znechutený reakciou organizátora, ktorý svoje konanie bol ochotný objasniť až po odprezentovaní mojich dojmov na tejto stránke. Bola to výzva, či prekonám svoju ješitnosť a spravím si malý výlet do susedného okresu spojený s účasťou podujatia, ktoré je podľa mňa festivalom veteránov v komornom prostredí pri železničnej trati z Bratislavy do Galanty, či Nových zámkov.
Po opätovnom oživení manželkinej Šípkovej Ruženky, či znovu oživenom Titanicu som v ten víkendový deň vyrazil zo Šenkvíc na Pezinok do Viničného. Bolo to príjemné zaspomínanie si na časy, keď som ako študent brigádoval na JRD Pezinok a s pojazdnou dielňou a jedným mechanikom (druhý mal dovolenku a zaskakoval som za neho) prebrázdil polia nielen vo Viničnom, v Slovenskom Grobe, v Mysleniciach a v Limbachu. Môj presun teda kopíroval spomienkové trasy z mojej mladosti. Na konci Pezinka ma obehlo trúbiace auto s dvomi motorkami na korbe prívesu. Dobehol som ho za Viničným smerom na Slovenský Grob. Šofér kontroloval ukotvenie svojich miláčikov a zistili sme pri debate, že máme ten istý cieľ, no každý iným smerom. On to strihal cez Chorvátsky Grob a ja som si to šinul na Čiernu Vodu. Chcel som sa ubezpečiť, či tam stále funguje hotel Agátka, ktorý vznikol prestavbou kedysi chátrajúceho kaštieľa. Potom som to vzal cez Ivánku pri Dunaji okolo tamojšieho kaštieľa so skoro rovnakým osudom. Nakoniec som aj ja skončil v Bernolákove. Zistil som, že tam sú železničné priecestia dve. Vybral som sa tým vzdialenejším a zastavil som sa pri kaštieli, ktorý bol kedysi majestátny a už ako ruinu ho oživili a dnes v ňom údajne sídli vinárstvo. Už od predošlej návštevy Bernolákova v roku 2014 som vedel, že na jednom z vŕškov nad dedinou bol hrad z ktorého zostali len zbytky múrov. Okolo roku 1900 na jeho mieste postavili vodárenskú vežu, ktorá dodnes stojí, no už sa len znateľne rozpadáva. Pomotal som sa tam a zliezol som do podhradia a z neho k druhému priecestiu pri železničnej stanici. Na tom istom mieste ako pri mojej ostatnej návšteve som narazil na neskutočne krásne, nablýskané veterány, ktorých "gro" tvorili motocykle, ktorým sekundovali ich doprovodné vozidlá so zázemím, kde sa nestratil traktor Zetor 25 a aerodynamická Tatra, predchodkyňa Tatraplánu a neskoršej "603-ky". O pikošku sa postaral na parkovisku odstavený Žigulák s naozaj vytunovaným zovňajškom.
Najzaujímavejšie bolo ale to, čo mal na autozáhradke. Na streche veci slúžili len ako dekorácia, no v mojej dŕžave sú aktívne používané. Na skladacej Eske chodím denne do práce a lyže s kandahárovým viazaním s čelusťami používam každú zimu na lyžovanie. Sú to lyže viacúčelové. Vhodné na zjazd a po odkvačení laniek zo zadných vodítok sú vhodné aj na bežkovanie.
Veľa motocyklových nadšencov sem priviezlo svojich miláčikov hlavne na preteky, no bolo dosť takých, ktorí sa sem prišli pochváliť svojou flotilou. Takí majú moje sympatie. Krásavcov bolo naozaj dosť, bolo sa na čo pozerať. Najskôr by som začal talianskou konštrukčnou školou a značkou Moto Guzzi s klasikou a kultovým Centaurom. Začali mnou lomcovať všelijaké pocity, keď som obďaleč zbadal podľa novinárov kontroverznú Aprilia Moto 6,5. Obďaleč som si všimol anglickú klasiku v podobe Triumph Bonneville T 120 s kotúčovými brzdami a drôteným výpletom predného kolesa. Dole pod depom ako protipól bol moderný maximalistický Rocket III. V depe som sa kochal japonskou klasikou Suzuki GT 550 a v parčíku nestárnucou klasikou Yamaha SR 500. Tá bola súčasťou chuťoviek z povojnových až 80-tych rokov európskych značiek, až po Hondu 750 Four. V tejto skupine bolo aj niekoľko motoriek značky BMW tiež z toho obdobia. Z povojnového obdobia sa blysli dva motocykle nemeckej značky Horex a taliansku školu prezentovali motocykle Aermacchi a Benelli. Značka Aermacchi bola známa svojimi motormi s dvojtaktným zvislým a štvortaktným vodorovným valcom. Túto pôvodne taliansku továreň na výrobu lietadiel najskôr odkúpila firma Harley Davidson, ktorá zostala nakoniec len pri výrobe dvojtaktov a naspäť do talianskych rúk sa opäť dostala odpredajom bratom Castiglionovcom, ktorí si mysleli, že keď poskupujú motocyklové značky talianskej klasiky budú ich produkty (Cagiva) Rolls Royceami medzi motocyklami, no opak sa stal pravdou. Prakticky všetky značky teraz vlastnia úplne iní ľudia, ktorí motocyklami žijú. Majiteľom značky Cagiva nastálo hovorím deštruktori talianskej klasiky. Radšej nebudem ani spomínať niekdajšiu československú značku, ktorú vlastne vymazali zo sveta celkom. Vedľa Aermacchiny stála ďalšia talianska krásavica Benelli Tornado 650. Je pravda, že na monumentálnosť BENELLI 750 Sei nemá, ale aj dvojvalec má svoj šarm. Škoda, že dnešný majitelia loga výrobu presťahovali do Číny a Indie. Môžem ale povedať, že ako ruža medzi tŕňmi z rady vytŕčal skúter Tatran 125 z Považských Strojární. Skupinku zastrešoval hospodársky veterán Zetor 25.
V inom kúte parčíka v tieni zas boli odstavené niekdajšie veľké turistické motocykla BMW, ktoré boli vždy považované za špičku v Európe hneď po Gold Wingu od Hondy. Neďaleko parkovali produkty z rokov nedávnych, ktorým hovorím okapotované supermoto ináč známe aj pod pojmom Rally touring a k tejto skupinke zrejme patrilo aj cestovné enduro Cagiva Canyon.
Celkom v depe som narazil na ďalšie stálice enduro neba Yamaha XT 500 a Suzuki RM či SP.
Pri pohľade na klasický mini Honda Monkey som si spomenul na Indian Pony Bike s motorom Pionier a pre niektorých mladých nutnú považujem pikošku s dvomi riadidlami. Táto Honda ako výučbový motocykel AUTOŠKOLY ma presvedčil, že na Slovensku máme výrobu motocyklov vlastne nulovú.
Autoškolové motocykle domácej výroby sú naozaj už len v múzeách. Ja som robil vodičák na dvojvalcovej ČZ 250 a aj to len na cvičisku, lebo moje získavanie vodičáku bolo zamerané na automobilovú kategóriu "B". Ako výučbové motocykle boli vtedy populárne Mustangy a ČZ, poprípade prvé "634-ky". V detstve som obdivoval dvojkormánové Péráky a Kývačky v akcii a samozrejme sme mali ako učebnú pomôcku (Kývačku) s obnaženou pravou stranou. Videli sme do vnútra motora (valec, kľukovka, prevodovka) Samozrejme boli obnažené aj brzdové bubny. Bola rozrezaná baterka v kastlíku, či vypílený priezor do nádrže. Zaujímavý bol pohľad na pneumatiku, ktorá z boku bola vypílená aj s dušou aby bolo vidieť ventil a jeho princíp. Ďuro Suja (Siňor) vtedy utrúsil inštruktorovi, že ak by mu ten exponát predali, tak by ho určite spojazdnil, lebo všetko potrebné (to rozpílené) má doma. Podotýkam, že aj autoškolová Honda mala plne funkčné páčky na kormáne ako duplicitné pedále v autách Autoškoly. Mimochodom tá "moja dvojvalcová 250-ka" mala aj páčku zadnej brzy pre inštruktora, ktorý sedel v tandeme.
V depe som sa pristavil pri maGumovi a Krampusovi. Krampus prišiel od Košíc medzi prvými sa svojou dodávkou, kde prepravoval svoje pretekové náradie. Bol to Pionier špeciál s ktorým jazdí Pionier Cup, no pre túto akciu obul cestné pneumatiky a predstavil esteticky zvládnuté malé supermoto. MaGuma predstavil ako každoročne svoju Jawu 640 side s ktorým stabilne robí s akrobatickou spolujazdkyňou nezabudnuteľnú šou. Pri ich stánku sa okrem iných známych pristavil aj kamarát s chopperside a ako sajdkáristi mali stále o čom rozprávať. Naďaleko nich pri svojom zázemí čakalo obdivovateľov iné SIDE, ktoré bolo s vojenskou výbavou. Nechýbala rádiostanica a iné nutné vojenské komponenty. Zaujali ma na ňom dosť netradičné úpravy ako kryty na kolená a novodobá prístrojová doska, takže som nedokázal posúdiť do akej miery bolo toto side autentické, pretože nieslo prvky aj pôvodných BMW R71, či R75, ako aj M72, alebo aj Dneper, či Ural a vzdialene Zündapp KS 750. V depe nakoniec som sajdkár narátal viacej či už khaki, či vo višňovej červeni, no hlavne československej socialistickej značky JAWA.
Čo sa týka skútrov, tak mimo klasických Tatranov z Považskej Bystrice a ČEZIET z Českých Budejovíc som zachytil aj skúter Simson Schwalbe. Pre mňa zaujímavosťou u Tatranov boli zadné smerovky na krídielkach kvôli lepšiemu sprehľadneniu pri používaní prívesných vozíkov PAV.
PAVi-stov nebolo tak veľa ako na iných veteránskych akciách. Ich reputáciu zachraňoval skúter Čezeta+Pav (ako zo Šenkvíc Bean) a dvojvalcová Kývačka+Pav.
Medzi poldecákmi bolo najviac Babiett, či už v originálnom stave, či prestavaných (niektoré aj so zväčšeným objemom). Keďže pri mojom príchode bolo depo už plné, tak som sa pichol medzi ČZ-tu a dve babbetové prerábky. 207-mičku s kývačkovou nádržou a dvojsedlom z Pioniera som videl na výstave v Považskej Bystrici, či na VC veteránov pod Babou. Jej majiteľ v preteku sedlal aj zrejme zámerne nedokončenú ďalšiu Babettu s nádržou zo Simsona. Priznám sa zhovorčivý teda nebol, skôr mi pripadal zádumčivý. Neviem, či by bolo akurátne spomenúť zrejme takmer pôvodnú Babettu 210, ktorej tuning spočíval v nádobe na fľašu umiestnenú priamo "v nádrži". Na vrchol hitparády by som posadil dve pretekové náradia, ktoré sa koncepciou rámu približovali Korádu z Považských Strojární. Mali totiž nádrž umiestnenú v spleti rámových trubiek a boli to vlastne sparťanské pretekové náradia, ktoré s Babettou mali spoločnú len siluetu motora a možno kolesá. Klasicky, ako na väčšine veteránskych akcií boli zastúpené mopedy Stadion a Jawetta. O Jawette tvrdím, že je jediný nasledovník pôvodného projektu J. Jozífa, ktorý má oprávnenie mať na nádrži logo Jawa. O sériových produktoch z Považských Strojární tvrdím, že Pionier, či Mustang nikdy nepatril a nepatrí do výpočtu modelov vyrábaných už dnes "len českou Jawou", ako tvrdia českí Jawáci. Nesmiem zabudnúť ani na klasické, či upravené Pioniere a Mustangy vrátane troch pretekových, ktoré všade, kde sa dá privezú Kročkovci zo Sv. Jura. Škoda, že PS90-tok ako cross, či Roadster bolo pomenej. Pri mojej ostatnej návšteve v roku 2014 ich bolo dosť a to aj v pretekovej podobe, teraz štafetu prevzali Babetty. Spomedzi socialistických hitoviek minulého storočia som v depe narazil na Simsona a MZ, ktoré boli v ukážkovom stave.
Ako som už spomenul na prelome 70-tych a 80-tych rokoch boli populárne a veľmi nedostupné stroje ČZ, lebo ako prvé zmenili estetickú koncepciu svojej spotrebiteľskej rady. Úplne sa vymanili z kývačkových tvarov. Jawa v tomto bola pomalejšia, dokonca aj California bola bližšie ku kývačkám ako k vtedy nedostupným už výbehovým strojom zo zbytku sveta. V Bernolákove to potvrdili viaceré stroje, ktorých objemy od striktného dodržiavania, že len Jawa môže byť dvojvalcová a 350-ka, komunisti opustili. Vtedajšie ČZ 250 a 350 boli dvojvalce. Strakonická továreň ČZM už nemala ten cveng ako v minulosti a teda svoju paletu mimo čisto motocrossových motocyklov rozšírila aj o stroje spotrebiteľské. Viem, že na strojárskych výstavách v Brne sme len slintali nad motorkami v exportnom prevedení.
Zarytí ČZ-ťáci sa však nikdy nevzdávajú. Naznačil som to pri spomienke na motocross vo Vinosadoch a myslím, že aj spomienkach na iné veteránske akcie a výstavy nielen v mojom okolí, ale aj napríklad v Považskej Bystrici. Na tohtoročnom bernolákovskom festivale veteránov motocrossových ČZ-tiek bolo viacej. Niektoré neboli len statickými exponátmi, ale aj aktívne pretekali, či už v originál crossovej výbave, alebo s cestným obutím, teda supermoto. Medzivojnové úspechy značky ČZ odprezentovali viaceré na čierno lakované originály.
Na záver si myslím, že by bolo rozumné spomenúť aj najpočetnejší pelotón veteránov a to Péráky 250 a 350 v rôznych prevedeniach a samozrejme Kývačky aj s Jawami 500 OHC. Niektoré boli v originálnom stave, no väčšina bola s takými úpravami, ktoré by som nazval “účelové”, teda odľahčené zatraktívnené len preto aby práve na akcii Pérák GP Bernolákovo boli čo najúspešnejšie. K niektorým takým strojom sa názov Pérák už vlastne nehodí, pretože sú de facto pretekovým náradím len pre toto podujatie. Apropós, to čo som popísal v tejto stati bol pre mňa veľmi príjemné a myslím si, že aj pre väčšinu tam prítomných, preto to hodnotím “+”, no zo samotného preteku som mal zmiešané pocity, o ktoré sa mienim podeliť nabudúce.
Pridané: 03.12.2022 Autor: gilbert Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 270180 | Včera: 127655