JSA - časť 9. - Moje vzory

Samozrejme, že nemôžem mať úplne objektívne informácie o tom, kto bol najlepší „majster prestavby“ v sedemdesiatych rokoch, ale z môjho pohľadu to bola partia motorkárov z Pezinka. A motorky pána Kozáka patrili medzi to najlepšie nielen na Slovensku, ale dovolím si tvrdiť, že aj bývalom Česko-Slovensku. Ako uvidíme, v mnohom predbehli „zlaté české ručičky.“

Stretnutie sa uskutočnilo v malom domčeku v Limbachu a akosi charakteristicky – v prvej časti domčeka je dielnička a garáž pre jeho motorky a až ďalej vzadu je bývanie pre motorkára – v tomto prípade hneď po motorkách druhá najdôležitejšia životná potreba.

Ako som už spomínal skôr, na konci osedemdesiatych rokov sa v časopise pre automobilistov „STOP“ objavili fotky tak neskutočne prerobených motocyklov, že to nemohlo ostať bez odozvy. Ja, vtedy asi šesťnásťročný som si cez dopravný inšpektorát v Trnave našiel podľa ŠPZ-ky majiteľa týchto skvostných strojov. My, plebs, sme sa vozili na kývačkách, tí šťastnejší na californiách alebo na 634- kách. Tí najšťastnejší na Jawe 500 OHC, ktorú som nikdy nevidel, iba o nej čítal, že existuje, skrátka niečo ako ET mimozemšťan.

V Pezinku okolo roku 1980 som uvidel niečo, čo sa vymykalo môjmu chápaniu. Bola tam Jawa Bizon 350 s kompletne prerobenou prednou vidlicou, laminátovou nádržou, plastovými bočnými krytmi, palubovkou s viacerými ukazovateľmi a sedadlom pripomínajúcim Kawasaki. To by nebol taký „zázrak“, ale tá Jawa 500 OHC, to sa v tom čase vyskytovalo iba v produkcii na západe alebo ešte ďaleko na východe. V marci 2010 mi pán Kozák vysvetlil, čo som v roku 1980 videl.

Po úprave Bizóna chcel vlastniť niečo viacej motorkárske. Cez inzerát sa mu prihlásil majiteľ zdemolovanej a rozobranej Jawy 500 OHC z Prahy. Od tohto momentu sa začal neuveriteľný príbeh kamarátskych vzťahov a remeselnej zručnosti. V jeho príbehu sa veľmi často vyskytuje slovo dobrý kamarát a známy.

Jawu mu priviezol – známy. Motor chcel namontovať do vtedy top rámu, čo bol dvojitý kolískový. Z Jawy 634. Prepis mu pohol zrealizovať - jeho známy z dopravného inšpektorátu. Aby mohol „dlhý“ motor dostať do rámu, musel zo zadnej časti horčíkových kartrov časť odrezať a dieru zaslepiť pomocou skrutiek a príruby.

Jawa 500 mala v tom čase nepekné slzovité veká motora. Japonci už svoje stroje vybavovali vekami v kombinácii výlisok - odliatok. V preklade je to chróm – hliník. Pre Jawu neprekonateľný problém, nie však pre konštruktéra z Pezinka. A tak sa na bokoch motorového bloku objavili veká hodné japonskej, nemeckej a anglickej konštrukcie. Pozeral som na to vtedy ako puk. A nechápal som ďalej. Vysvetlenie som dostal po asi tridsiatich rokoch. Motorka mala odlievané kolesá a kotúčové brzdy. Bol som presvedčený, že to bolo z nejakej dovezenej motorky. Nebolo! Znie to neuveriteľne, ale kolesá, brzdové strmene, brzdové pumpičky atď. si nakreslil, dal odliať, opracoval a namontoval. V obchodoch nebolo absolútne nič, ale vďaka dobrým vzťahom, neuveriteľným výrobným možnostiam v malých prevádzkach pri veľkých fabrikách a svojim konštruktérskym schopnostiach si bol schopný skompletizovať motorku na v tom čase špičkovej úrovni. Tak ma teraz napadla myšlienka pána Hajka: „Zlatý socializmus!“ Dodatok – kto bol v správnom čase na správnom mieste...

Predná vidlica bola oceľová, aj keď sa tvári ako hliníková. Mala za sebou sústruženie, zváranie, brúsenie. Pružiny na rozdiel od konštruktérov z Jawy boli po vzore japončíkov vo vnútri. Strmene boli orientované najskôr dopredu, potom, v súlade s trendom, sa presunuli dozadu.

Samostatnou kapitolou sú výfuky a´la Agusta. To chcelo neskutočnú dávku odhodlania a konštruktérskej drzosti. Ešte aj dnes vyzerajú skvele a evokujú otázku: „Ako sa to dá urobiť doma?“ Nanešťastie sa nezachovala fotka stroja z pravej strany...

Ďalšou kapitolou bol design. Oba päťstovkové modely vychádzali z dobovej módy a spájali v sebe použitie už trocha obstarožného štvortaktného motora s absolútne aktuálnym dizajnom. Zatiaľ čo motor bol v čase dvojtaktných Jáw tolerovaný síce ako starý, ale štvortakt, kapotáž, nádrž, sedadlo a koncovka boli dizajnérsky na špičkovej úrovni.

Pri stretnutí s príslušníkmi VB mu takéto motocykle spôsobovali v tom čase nemalé problémy, ale paradoxne sa zdá, že menšie ako podobná prestavba dnes. Vtedy to dokázala legalizovať dobrá známosť, dnes možno peniaze = eurá...

Bolo neuveriteľne ťažké pozháňať pár fotografií týchto, ako Nemci hovoria týchto filigránskych motocyklov. Všetci autori svorne tvrdia: „My sme motorky stavali, ale nefotili...“