Ako bolo na 17. ročníku festivalu Glemseck 101

Po minulé roky som sa zo Slovenska presúval po osi dni sem a dva dni naspäť. Samozrejme, mimo diaľnic a hlavne po Rakúsku je tá trasa zaujímavá (pokiaľ vás nenamerajú - to zvykne pokaziť náladu). Tentokrát som zbalil stan a Yamahu do dodávky. Okrem toho, že Yamaha nie je street legal, chcel som si tak nejako preveriť reakcie na prednú vidlicu. Na hlavnej križovatke a v jej blízkom okolí sú vždy vystavené na obdiv rôzne rarity a špeciály, tak som sa v tomto roku pridal aj ja.

Doobeda som pozoroval reakcie iba z diaľky. Akosi som sa nevedel dohodnúť sám so sebou, či sa mám tým ľuďom prihovoriť alebo nie. Okoloidúci sa pristavili, niektorí sa aj vrátili, keď sa im po pár krokoch rozležalo v hlave čo minuli a potom sa neveriacky snažili rozlúštiť, čo to vlastne vidia a ako to funguje. Gestikulovali, pootáčali rukami s vystretými prstami v predpokladanom smere pohybu vahadiel a vzpier. Mnohí si to fotili, niektorí pre istotu aj z oboch strán.

Po obede som sa už mnohým prihovoril. Zaujímalo ich, či som to niekde odpozeral a keď som povedal že nie, tak ich zaujímalo ako som na nápad prišiel a vlastne prečo som to vymyslel. Zaujímali sa o jazdné vlastnosti a myslím, že všetci mali technické otázky „k veci“. Mnohí ale mali aj kritické otázky a poznámky, napríklad k nárastu neodpruženej hmoty, zvýšenému počtu súčiastok a pod. Zväčša ale konštrukciu pochválili a zaželali veľa šťastia s ďalším vývojom a realizáciu. Musím priznať, že tie zväčša pozitívne reakcie ma potešili.

Tento ročník priniesol skvelé motorky, pretekárske stroje, znova neuveriteľne priateľskú atmosféru a krásne slnečné počasie s teplotami nad 30°C . Samozrejme veľa piva, nemeckých klobás a výbornú organizáciu. Na pivo som nikdy nečakal dlhšie ako 3 minúty, na jedlo v úplnej špičke max. 5 minút. V skratke: ten víkend nemal chyby. Verím, že kto bol raz, ten už nezabudne. Ak sa pristavíte pre niečom zaujímavom a okukávate, tak máte takmer istotu, že sa vám ten rovnako okukávací sused prihovorí. Za roky čo sem chodím som nezažil slovo pohŕdania nad nejakým výtvorom. Možno taký ten začudovaný úsmev, pridvihnuté obočie, že toto čo je, ale inak len pochvalné pokyvkávanie alebo pootáčanie hlavou.

Večer tradične roková hudba asi do druhej po polnoci a tu by som mal napísať, že potom tradičné túrovanie motorov do štvrtej ráno, ale to bolo z môjho pohľadu slabšie ako po minulé roky. Zato sa ale dlho aj po polnoci nad celou stanovou lúkou šírilo tupé techno z jedného nemenovaného stánku s Hondami Monkey. Zachránili ma štuple do uší, možno aj preto som nepočul to tradičné strieľanie do výfukov pri túrovaní na plný plyn a k tomu radostné výkriky s pivom v ruke.

Preteky v šprinte na štvrť míle sa konali na rozpálenom asfalte a obdivujem jazdcov aj divákov ktorí to absolvovali. Mojim primárny cieľom ale neboli preteky, ale krásne a jedinečné motorky ktoré sa v takom počte vyskytujú spolu iba málokedy a málokde.

Myslím si, že netreba viac slov, všetko by mali povedať fotografie. Nie som vybavený skvelým fotoaparátom, všetko (aj s chybami) bolo fotené iba obyčajným mobilom.

Čo dodať na záver? Tento ročník bol skvelý, už teraz sa teším na ten budúci.