Café Racer Fesival - Monthlery 2022

Nájsť niečo, čo doma (na Slovensku ani náhodou) nenájdem a kde je niečo nové. Nové v tom zmysle, čo sa vymyká bežnej produkčnej konfekcii, kde je niečo, čo nie je také dokonalé ako fabrické produkty, ale do čoho niekto vložil veľa entuziazmu, fantázie a energie.

A tak sa mi do rúk niekedy v dobe covidu v roku 2021 dostalo do rúk júlové číslo francúzskeho vydania Cafe Racer. 164 strán, hrúbka doslova knihy asi 1 cm. Veľa zaujímavého čítania, žiaľ iba po francúzsky, čo neviem. Ale jednej informácii som predsa len rozumel. A to, že 18. až 19. júla 2022 sa na Montlhéry autodrome uskutoční 8. ročník Cafe Racer Festival. Z Dolných Lovčíc to bolo do Linosu 1400 km. Na môjho Kawa Café Racera ZR7 aj tak nenaložím nič, a tak voľba padla na presun na dodávke s bikom a ostanými náležitosťami, vrátane stanu, naloženými vzadu.

Vyrazil som vo štvrtok poobede, aby som po nocľahu niekde na polceste v Nemecku prišiel na miesto určenia v piatok poobede včas. Lenže už pár kilometrov za Viedňou sa z prednej nápravy nášho obstarožného Peugeota Experta ozval hluk, ktorý bol silnejší ako hudba z rádia. Logicky nasledoval návrat, ale našťastie sa našla iná voľná dodávka a po výmene v Maria Ellend som to nakoniec šťastne otočil na inom Francúzovi menom Jumper.

Do Linosu som dorazil v piatok okolo 14:00 a do 16:00 som spolu s ostanými bežnými účastníkmi pred hlavnou bránou čakal, pokým si postavia stánky „vystavovatelia.“ To boli hlavne H&D, Moto Guzzi, Triumph a veľa menších úpravárenských firiem. Tí boli na takej hlavnej asfaltovej ploche, nás usmernili na trávnaté plochy bokom. Tu parkovali karavany pretekárov a postavili sme si tu stany aj my, bežní účastníci. Podložie bolo niečo na spôsob pieskovca s možno 5 cm hliny na povrchu s akou takou trávou. Ukotvenia stanov a prístreškov sa nedali do zeme dobre zatĺcť a to sa neskôr pre niektorých ukázalo ako smolné.

Atmosféra v kempe bola od začiatku veľmi priateľská. Čo nezvládli pri organizácii parkovania organizátori, to účastníci vyriešili dohodou a úsmevom. Toi-Toi WC-ka nemali úroveň tých z Nemecka, zato sprchový kontajner bol super. 24 hodín teplá voda a super čistota.

O cca 17:00 som sa vydal na obhliadku paddocku. Teplota cca 34 °C, bezvetrie. Pocitovo viacej. Po dlhej jazde som bol vyčerpaný takmer na odpadnutie. Potreboval som tekutiny. V celom areáli bol iba jeden (veľký) stánok na nápoje. Pri cenách bolo jasné prečo. 0,5l voda 2 eurá, 0,33 cola 3 eurá a pivo 7 eur. Nikto nebol počas víkendu ani len podnapitý. Aj domáci si tankovali do fliaš pitnú vodu v sprchovacích kontajneroch. Ceny jedla boli na tom podobne. Napr. na raňajky čaj a croisant za 4,50. Zlaté Slovensko.

Dosť bolo toho slovenského vyplakávania. Poďme k tomu, kvôli čomu som sem prišiel. Nemám vo zvyku vopred sa intenzívne venovať sa tomu, čo ma čaká. Väčšinou sa rozhodnem, idem, po príchode pozorujem, čo sa tu deje a následne sa tak slovensky čudujem, čo sa okolo mňa deje. Tu to nebolo inak.

Zjednodušene povedané, podobné preteky ako pred týždňom na Spreewaldringu, iba s bohatším programom. Biky rozdelené podobne ako pri gladiátoroch. Síce rozdielne, ale so šancou na férový súboj. Svoju kategóriu mali aj dámy. Nastúpilo ich okolo 25. A s tými pár najrýchlejšími by som veru nechcel byť v jednej rozjazde.

Pôvodný okruh bol „pred sto rokmi“ klasický klopený ovál s betónový povrchom. Potom z toho urobili „francúzsky Nurburgring“ s dĺžkou cca 14 km (údaje berte s rezervou) a pre toto podujatie sa využíva časť oválu s dvomi šikanami na spomalenie a časť okruhu je „niekde vzadu“ neprístupná divákom. Diváci teda môžu cez plot vidieť dve spomínané šikany, dramatickú jazdu po hornej časti klopenky a z hlavnej tribúny nie menej stresujúcu šikanu na cieľovej rovinke postavenú z plastových blokov. V sobotu parkovalo na asfaltovej ploche možno 1000 motocyklov divákov. Účasť bola naozaj slušná.

Kvalita pretekárov bola rozdielna a tí najrýchlejší dali tým najpomalším kolečko už počas 15 minútového voľného tréningu. Tí najrýchlejší si zajazdili a tí najpomalší si užili pocit a honor toho, že jazdili na pretekárskom okruhu. Žiadne posmešky a povyšovanie. Víťazom bol pocit z jazdenia.

Cafe Racer akcia sa nemôže točiť okolo ničoho iného ako okolo anglickej klasiky. Norton a Triumph v hlavných úlohách. Staršie ročníky (motocykle aj jazdci) sú hýčkané a pestované, niektoré s väčším, iné s menším citom pre to, čo takýto veterán potrebuje. Ľudia milí, ochotní debatovať. Keď už som si myslel, že ma nemôže nič prekvapiť, narazil som na stánok JJB - Jean-Bertrand Bruneau.

Pán JJB bol neuveriteľný vynálezca a nezlomný konštruktér okrem iného aj unikátneho zavesenia predného kolesa. Konštrukcii a vývoju toho závesu venoval niekoľko rokov. A - samozrejme o ňom nikdy nikto (nielen v našich končinách) nepočul. Až ma to mrzí, že ani ja. Nie že by som bol nejaký veľký znalec podobných konštrukcií, ale predsa len, takéto netradičné konštrukcie ma veľmi zaujímajú a teším sa každému novému inému riešeniu.

Ako zubný lekár na amatérskej báze postavil pretekársky tým, ktorý súťažil s profesionálmi. Všetko zaznamenal jeho priateľ a novinár Yves Kerlo v knihe L´AVENTURE JBB. Neváhal som a kúpil som si ju a dostal som ju aj vlastnoručne napísaným venovaním od autora. Po francúzsky viem iba merci a zahrešiť (merdaló - to ma naučila stará mama), ale reč obrázkov, schém a fotiek je nekompromisná. Viete, že sa trocha venujem prestavbám iba pre seba. Pre radosť z takejto činnosti. Každá prestavba si vyžiadala stovky hodím práce a samozrejme aj nejaké to euro.

Keď vidím, čo všetko vytvoril JJB, tak naozaj nechápem. To sú doslova tisíce hodín vynálezcovstva a odbornej práce. Ako amatérsky tým dosiahli na pretekárskej dráhe medzi profesionálmi slušné výsledky. Určitý čas mala vraj o patent záujem aj Yamaha, ale nakoniec všetko vyprchalo. Prototyp malého motocykla s nezvyčajným predným závesom vyzerá, ako keby ho nejaká fabrika vyrobila minulý rok a pritom má 20 rokov. Dielenské spracovanie je na najvyššej úrovni. Ja sa o niečo podobné pokúšam pri mojom poslednom projekte už štyri roky, (o 20 rokov po JJB ...) ale keď sa pozriem na to moje dielo a porovnám ho s tým jeho, tak sa musím hanbiť. Vo všetkom. Ako to ten zubár robil? Tak dobre, tak inovatívne, tak pre radosť...

Večer bola krátko živá hudba a čas ísť spať. Potom nekonečný čas, pokým stíchli elektrické centrály a potom zasa nekonečný čas, pokým okolo jednej po polnoci niekto rozumný zrušil arogantných opilcov, ktorí sa hlučne vozili okolo stanov a kempov na motorovej kolobežke. Okolo druhej sa strhol silný vietor a nastalo všeobecné nočné priväzovanie a kotvenie stanov a stánkov. Najlepšie o autá a motorky, lebo kolíky v 5cm hrubej hline nedržali. O piatej prišla riadna búrka a ráno sa rátali škody. Vyvrátené neukotvené stánky boli súce iba do zberu.

V nedeľu ráno pokračoval program podľa plánu. Jazdci sa poslušne radili podľa kategórií na prvé tréningy na postupne vysychajúcej trati. Na súťažné jazdy a výsledky som už nečakal. O cca 11:30 som nabral smer domov.

Z môjho pohľadu super akcia pre (nielen ortodoxných) priaznivcov caféracerov. Všade pohoda, úsmevy, priateľská atmosféra. Kto chcel a mal guráž, mohol si nestresovo zapretekať - zajazdiť na pretekárskej dráhe. Kto nechcel, mohol si poprezerať zaujímavé stroje a ak vedel po francúzsky - tak aj podebatovať. Taká virtuálna otázka či pôjdem aj na budúci rok? Odpoveď: keby to nebolo tak ďaleko...

Prvý septembrový víkend je Glemsec 101. A ten je predsa len bližšie.