Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 17.11.2005 Autor: Tomáš Hajduch - Awia
Čitatelia: 26230 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
(Dunajivci - Kam'Janec - Podiľskij enej Podoľskij - Černivci - UA/RO - Siret - Suceava - Solca - Arbore - Marginea - Sucevita - Vatra Moldovitei) – 296 km
Ráno vstávane relatívne skoro. Znovu som v balení rýchlejší ako Herghottovci. Hmm, vraj nie sú zohraný tím :-) Ja som plný optimizmu. Na dobrej nálade mi pridáva motorka, ktorá sa z nepríjemného pádu skvele zotavila. Teším sa aj na Rumunsko, krajinu, ktorá si ma pri mojej poslednej návšteve tak získala. Teraz však máme dostatok času a preskúmame jej severnú časť. V pláne máme túlanie po cestách-necestách a tiež návštevy niektorých kostolíkov v oblasti Bucovina - Suceava, ktoré sú známe tým, že fresky sú aj z vonkajšej strany.
Hneď ako Hergi vyplatil ochotnému pumpárovi 5 dolárov, vyrážame na cesty. Stojíme však po necelej pol hodinke. Chcem si nafotiť hlbokú roklinu za mestom Kam'Janec - Podiľskij. Videli sme ju aj na ceste do Odesy, no vtedy sme nestáli. Na moste ma prekvapuje reklama na bungee jumping so znakom Severoamerickej Bungee Associácie (most bol naozaj veľmi vysoký). Super kontrast. Okrem výšky mosta ma prekvapujú aj jeho vibrácie. Pri prejazde naloženého Kamazu sa most pohybuje hore-dole v desiatkach centimetrov. Zaujímavý pocit, ktorý sme na motorke vôbec necítili. Obraz dokresľuje betónový blok, ktorý dôsledkom vibrácií vyskočil zo svojho uloženia. V chodníku na moste tak vznikla niekoľkocentimetrová diera.
Bungee most |
Na ďalšiu zastávku na ceste k rumunským hraniciam nás primala klasická studňa s vahadlom. Aj sme ju otestovali, aj sme sa napili.
Studňa s vahadlom |
Pred rumunskými hranicami míňame posledné hrivny. Hergi ešte tankuje. Ja som síce tankoval posledne v Vinicii, no nedopĺňam palivo. Veď pred rokom stál v Rumunsku benzín v prepočte 26 korún.
Tesne pred hraničným prechodom nás zastavujú policajti. V ruke radar a my už vieme koľko bije. Prehadzujeme prvé slová, odkiaľ sme a podobne, keď sa v tom blíži auto BMW s nemeckými značkami, ktoré sme pred chvíľou predbiehali. Tiež ide rýchlo. Policajt nás okamžite púšťa s prísnou tvárou ďalej. Predsa len nemecký bavorák bude väčší úlovok. Mali sme šťastie.
O 11.00 už sme v Rumunsku a milionári. Hoci aj tu už sú milionárske dni spočítané. Tohto roku Rumuni škrtli 4 nuly a v obehu sú súčasne nové aj staré bankovky. Je v tom trochu chaos, lebo peniaze sú rovnaké, len tie novšie nemajú 4 nuly a sú rozmerovo menšie.
Na prechode sa k nám prihovoril rumunský chlapík, ktorého sme razom pasovali za učiteľa rumunčiny. Do krajiny tak prichádzame pripravení so základnými frázami ako: ďakujem = mulcumesk, prosím = poftim, dobrý ďen = buona zia, dovidenia = la revedere, šťastnú cestu = Drum bun!
Sadáme teda na mašiny a vychutnávame si dokonalý asfalt. Veru, vstup do Rumunska je poznať. Žigulíky nahradili Dacie a Kamazy zas miestne nákladiaky ROMAN. Teraz nechápem, ako sa mi mohlo pred rokom Rumunsko zdať divoké a necivilizované. Oproti Ukrajine je to riadny rozdiel. Na každom rohu je badať snahu Rumunov stať sa členom Európskej únie. Na každom stĺpe visí rumunská vlajka spolu s tou európskou. Žiaľ má to aj svoje nevýhody. Cena benzínu je už tiež európska. Zisťujeme to na pumpe v Suceave. Potešením mi však je GS-a s dojazdom 403 km a to ešte nesvietila kontrolka rezervy. To sa mi ešte nepodarilo, aj keď motor GS-a je známy svojou úspornosťou. Spotreba na tomto úseku mi vyšla 4,85 l/100 km. To som ešte nevedel, že aj toto číslo pokorím...
Na benzínke sme si dopriali obedňajšiu prestávku. Vytiahli sme paštéty a chlieb priamo pred reštikou na pumpe. O chvíľu vybieha ženská a niečo nám vysvetľuje. Ak si myslíte, že nás prišla vyhodiť, aby sme si svoje jedlo zjedli niekde inde, ste na omyle. Naopak, v reštike nám prestrela, a volala nás aby sme sa tam najedli... Vitajte v Rumunsku.
Po obede sme zvyškami (a Horalkou) nakŕmili miestneho psa a nasadli na mašiny. Podľa mapy mal byť nejaký kostol aj v Suceave. Trošku sme sa prešli mestom a zistili sme, že ich je tu viac ako dosť. Ideme smerom na Campulung Moldovenesc, ale čoskoro odbočujeme na vedľajšie cesty na sever do kopcov do mestečka Solca. Cestou si užívame vynikajúce serpentíny a stretávame partiu nemeckých turistov na RT-čkach a jednej sajdke. Veru, Rumunsko je už aj v Nemecku spropagované ako vynikajúca motodestinácia. V Solce nachádzame prvý kláštor (monastira) ktorý je však neprístupný verejnosti a bratia Herghottovci upadajú únavou. Vraj ich zobral obed a potrebujú v kľude tráviť. Máme čas, nikam sa nenáhlime a ja si dávam malú enduro jazdu okolo Monastiru. Hergiho som musel nakoniec prebrať tak, že som mu prešiel cez nohu. Zabralo to a vyrážame do blízkej dedinky Arbore.
V Arbore stojíme pri kostolíku. Kým Hergi kupuje melón, ja fotím kostolík. To však z protiľahlého obchodíku vybieha ženská a kričí na mňa ako zmyslov zbavená. Nakoniec som pochopil: toto je obyčajný kostolík, monastira je cca „činque čento metre“ rovno. Balíme teda melón a vydávame sa k monastiru.
Monastir Arbore |
Hergi spráskal skoro celú polku melóna, zjavne mal na neho chuť :-) Melón bol vynikajúci, nechutil iba psovi, ktorý sa k nám znovu priplietol. Po kvalitnom gastronomickom zážitku sa vydávame s Hergim na prieskum kláštora počnúc vstupnou vežou a zvonicou. Nikde nikto vstupné nepýta. Je tam len nápis „Taxa de visitaire – 40 000 Lei“ čiže okolo 40 Sk. Maľby z vonkajšej strany kostolíka sú dosť poškodené, no vnútri sa už pracuje na reštaurovaní interiéru. Vnútri sedela mníška, ktorá predávala pohľadnice a hlavne mapku tejto oblasti so všetkými kostolíkmi. Hneď som bežal po peňaženku a ulakomil som sa na mapku. Hneď je badať pripravenosť Rumunov na turistov. V Odese sa mi nepodarilo pohľadnicu zohnať. Tu som ju ani nemusel hľadať. Zaplatili sme jej aj vstupné za dve osoby.
Podľa mapky pokračujeme do 6 km vzdialenej dedinky Volovat. Hneď na odbočke sa cesta mení na šotolinu. Smerové šípky miznú a tak sa musíme pýtať na cestu. Na moje potešenie šotolina nekončí a tak si znovu vychutnávam dávku ľahšieho endura. Mierny náskok likvidujem foto prestávkou a potom pokračujem v prachu za Hergiho Varanom. Miernym klesaním vchádzame na dno doliny, kde je akási osada. Hergi stojí. Okolo motorky sa zbiehajú cigánčatá . Áno, sme v pravej cigánskej osade. Zastavujem aj ja a sledujem okolie. Deti nás dokonale obkľúčili a čosi rozprávajú. Rozumiem iba slovo bonbón. Super, teraz prídu na radu cukríky, ktoré nám všetkým ešte doma nabalila Dadi do vreciek búnd. Hergi s bratom už veselo rozdávajú. Radosť detí za každý cukrík je nekonečná. Prichádza ku mne aj mladá cigánka a z toho čo hovorí rozumiem len „foto“. Vyťahujem teda foťák a fotím jej portrét s dieťaťom v náručí. Medzi tým chlapík poblíž píše čosi na zdrap papiera. Je to adresa, kde chcú poslať tú fotku.
Cigánska osada |
Vo Volovat v pohode nachádzame monastir. Tento je na cintoríne, zavretý a bez vonkajších malieb. Chlapíkov na blízkej stavbe sa pýtame na cestu do dedinky Marginea. Tí nás však posielajú inou cestou, lebo tam vraj nie je asfalt. Nad našou vetou: „No asfalt, no problem“ iba krútia hlavami, no to my už sedíme na mašinách a ukrajujeme ďalšie kilometre prašných ciest. Prachu sa zbavujem len prejazdom početných mlák po ceste, veď aj motorku treba kedy-tedy na cestách opláchnuť.
V Marginei sa pripájame na asfaltku a pokračujeme do mestečka Sucevita. Tu sa nachádza asi najväčší monastir (aspoň z tých, čo sme videli). Turizmom to tu už prekvitá. Množstvo suvenírov a obchodíkov dopĺňa autobus so švajčiarskymi dôchodcami, ktorý si ho prišli obzrieť. My tu kupujeme vynikajúci kravský syr na večerné špagety a keďže už nemáme chuť na prehliadku kláštora, pokračujeme ďalej na priesmyk Pasul Ciumarna (1100 m n. m.).
Samotný priesmyk ničím nezaostáva za svojimi alpskými kolegami. Kvalitný asfalt a ostro rezané zákruty lákajú k brúseniu krajných štupľov. Mitasky sedia naozaj dobre. Na vrchole priesmyku sa nachádza zaujímavá socha ruky, okolo ktorej sa točí cesta. Je to pravdepodobne pamätník pri príležitosti dokončenia tejto cesty. Dávame si tu krátku pauzu. Mňa ešte láka off road cesta, ktorá pokračuje ďalej po hrebeni. Hergi s bratom však ostávajú, a tak idem sám.
Prešiel som hádam kilometer pár výjazdov, mlák, trochu blata, v pohodičke. Cesta stále pokračovala. Bavilo by ma sa tu takto túlať, možno aj zakempovať na takomto mieste s nádherným výhľadom. Fotím však len pár fotiek a vraciam sa späť.
100 gram RUMu |
Čas však pokročil a tak sme sa dohodli čím skôr zakempovať a nechať si skúmanie okolitých krás na ďalší deň. Schádzame z priesmyku do doliny a zastavujem pri penzióne LULU. Majú aj chatky za slušný peniaz, ale sú dvojmiestne. Traja tam byť nemôžeme a ja sám byť nechcem. Rozhodujem sa pre stan a pridávajú sa aj Herghottovci. Večer varíme dlho sľubované špagety a riadne sa pritom ochladilo. Dojedám ich už za studena a ideme do baru, na niečo na zohriatie. Konkurz vyhráva 100 gram rumu a čaj. Toho rumu bolo síce viac ako čaju, ale bolo nám ho nakoniec aj treba. V noci klesla teplota na 1º C.
Pridané: 17.11.2005 Autor: Tomáš Hajduch - Awia Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 85153 | Včera: 198842