Ukrajina rally 2005 alebo ako my pajechali na Odesu 4/7

Utorok, 4. deň – konečne Odesa

(skoro Odesa - Odesa) – 54 km

Tak toto bola najhoršia noc na mojich cestách. Nemyslím tým tvrdý hrboľatý asfalt na ktorom som spal. Myslím to nekonečné premietanie toho istého nepodareného filmu. Ťažko to vôbec nazvať oddychom. Mozog pracoval celú noc a ja som stále rozmýšľal kde sa stala chyba, čo sa všetko mohlo stať, ako som tomu všetkému mohol predísť... Keď sa k tomu pridali tradičné bolesti zuba, tak sa ešte pred svitaním prebúdzam. Záver je jednoznačný. Na vine som si sám. Nemal som sa obzerať po krajine. Bola to síce nečakaná situácia, ale keby som venoval jazde dostatočnú pozornosť, nemuselo sa to stať. Nakoniec mal som kopu šťastia v nešťastí. Nič sa mi nestalo a moto je relatívne pojazdná. Tento fakt mi dodáva dostatok sily začať s optimizmom nový deň. Vyliezam teda zo stanu a fotím nádherný východ slnka.

Kým Herghottovci ešte spia, ja sa púšťam do opravy. Demontujem chladič a skúšam ho nahradiť rúrkou z repair kit-u k stanu. Je to rúrka, ktorou sa dá v prípade núdze opraviť zlomená tyčka na stane. Žiaľ, je príliš hrubá a neviem na ňu nasunúť olejové hadice. Keď vstal aj Hergi, tak sa s ním vydávam na blízku stavbu porosiť o pomoc miestnych stavbárov. Tí sú veľmi ochotní, no vhodnú rúrku nemajú. Najstarší z nich sa ide aj pozrieť na motorku a poškodený chladič. Radí nám vziať chladič do blízkeho servisu. Hergi s bratom teda sadajú na mašinu a odchádzajú aj s chladičom v kufri. Ostávam na odpočívadle sám.

Pracujem na oprave GS, keď ku mne prichádza ukrajinský žobrák a pýta odo mňa nejaké kopejky. Vysvetľujem mu, že mu nemôžem žiadne dať, že som mal nehodu a mám nepojazdnú motorku a domov viac ako 1200 km. So záujmom obzerá moje škody a s prianím šťastia ma opúšťa. Vracia sa však o pár minút s rúrkou, ktorú opýtal od vodiča Kamazu. Žiaľ, ani tá nebola vhodná. Priniesol mi ešte ďalšie dve... Myslím, že to nepotrebuje ďalší komentár.

A neostalo len pri žobrákovi. Dve rúrky mi doniesol aj starší pán zo stavby. Neviem kde ich hľadal, ale našiel. Tá druhá bola aj vhodná. Keď sme ju primerali, bez problémov ešte dobehol po starú zhrdzavenú pílku a spolu sme mosadznú trubku skrátili na potrebný rozmer. GS-o som naštartoval, motor zohrial a preveril dokonalú tesnosť spoja. V tej chvíli som už vedel, že som zachránený. Nevedel som len, či sa GS-o nebude prehrievať. Hlavne tu v prímorskom prostredí. Chlapík so stavby sa vrátil ešte raz a doniesol mi kopu drôtu, aby som mohol ulomené časti plastov podrôtovať. To už však musel stavbár utekať, lebo ho zdola naháňal jeho šéf. Čo viac si môže človek v núdzi priať, ako stretnúť dobrých ľudí...

A na tých veru nebola núdza. Za ten čas (cca hodinka) čo som bol sám, sa pri mne zastavilo minimálne 5 áut. Keď si vezmem, že som stál na diaľničnom odpočívadle, museli ma vidieť už zďaleka, spomaliť s diaľničnej rýchlosti a odbočiť na odpočívadlo. Všetci ochotní pomôcť, všetci mi odporúčali neďaleký servis. Už som si aj nacvičil môj preslov: „Da, ja znáju. Kamarát pajechal do servisu, da. Spasiba.“ Nedá mi nespomenúť podobnú skúsenosť vo Francúzku pri našej jarnej alpskej turistike, keď sa Hergimu roztrhlo spojkové lanko. Opravovali sme ho pri ceste na Bonette viac ako 3 hodiny a nezastavil sa pri nás ani jeden jediný človek. A to okolo prefrčali stovky motoriek a áut...

Keď sa Hergi vracia, už z diaľky mi ukazuje zdvihnutým palcom dobré správy. Podarilo sa mu chladič opraviť. Keď to chlapík nevedel zavariť, zalepil to tekutým kovom. A nechcel za to nič. Nakoniec mu však Hergi nechal 10 dolárov. Tekutý kov však musí ešte dve hodiny tvrdnúť, a tak sa rozhodujeme pre presun k servisu s mojou mosadznou trubkou. Tam chcem narovnať skrivené riadidlá a rúrku, ktorá drží budíky. Oprava prebieha dobre. Zistili sme ešte únik brzdovej kvapaliny z povolenej hadičky, čo sme však tiež v pohode vyriešili. Na pravé poludnie je GS-a hotová z diaľky nerozoznateľná od originálu.

Od rána nám už však poriadne vyhladlo a tak sa presúvame do miestnej reštiky. Objednávame už klasický šašlík a ja si pýtam ešte boršč. Na Slovensku som boršč pár krát ochutnal, ale bolo to o ničom. Otec ma však presviedčal, že pravý ruský (ukrajinský) je niečo úplne iné. A mal pravdu. Bol to kulinársky zážitok. Šašlík bol tiež dobrý, aj keď už určite nebol pečený na uhlí ale nad plynom alebo elektrikou...

Po výdatnom obede sa teda presúvame do Odesy, kde chceme prenocovať, najlepšie pri mori. Hergi ide prvý, keďže ja nemám predné smerovky. Mierne blúdime, ale po chvíli sa ponárame do chaosu 1,2-miliónového mesta. Stále sledujem teplotu oleja, no ani pri horúčave a v zápche sa motor neprehrieva. Udržuje si teplotu jednu paličku nad normálom.

Hergi nás po pár dialógoch s miestnymi vedie do prvého kempu. Síce sme odbočili trochu neskôr, a tak sa vraciame po chodníku. Hergi pri tom ignoruje otvorený kanál a s komplet naloženou motorkou ho prechádza. Na chvíľu sa mu tam skoro stratili kolesá, no tvári sa, že mu to ani nevadí. V kempe zisťujeme, že to asi nie je to čo sme hľadali. Vyzerá to skôr ako bodrel, nedá sa tam stanovať a ani vojsť do areálu. Ochotná pani z „recepcie“ nás však posiela do zariadenia, ktoré sa volá „Dom Pavlovych“. Vraj rovno po tejto ceste a o cca 200 m odbočiť vľavo. To sa však ukazuje ako nemožné. Je to dvojprúdovka s dvojitou plnou čiarou, nekonečnou premávkou a zákazom odbočenia. Pokračujeme teda niekoľko minút po tejto ceste. Na jednom mieste ma skoro roluje Kamaz, ktorý šiel vo vedľajšom pruhu a obchádza nejaké pokazené auto. Vytlačený skoro do protismeru pridávam a rvem sa vedľa Hergiho, aby bol Kamaz už za mnou. Veru tie kolesá vysoké skoro ako moja motorka som si tak zblízka pozrieť nechcel. Zastavujeme konečne na prvej benzínke a chvíľu sa spamätávame. Hergi perlí: „Poďme už konečne preč z tejto skurvenej aglomerácie...“

Pomôcť sa nám snaží mladík hovoriaci slušne po anglicky. Kreslí nám mapku a vysvetľuje ako sa dostať do Domu Pavlových. Myslí si však, že tam bude zavreté a tak nám vysvetľuje cestu aj k ďalšiemu kempu pri mori. Nakoniec nám necháva svoje dve telefónne čísla, vraj keby sme mali akýkoľvek problém v Odese. Pri odchode z benzínky sme ešte svedkom ako mikrobus skoro nabral babku na prechode. Vidieť Gazelu v bočnom šmyku ako na poslednú chvíľku míňa babku... Hmmm tá sa nestíha ani diviť a kľukne pokračuje v ceste.

Dom Pavlových nakoniec v pohode nachádzame. Stanovať sa tam nedá, no izba pre troch stojí smiešnych 60 hrivien (80 Sk/os.) a tak ani chvíľku neváhame. Na izbe je chladnička a TV. Kým my s Hergim vybaľujeme a kecáme o posledných zážitkoch, Maťo sa už kúpe v mori, ktoré je od izby čo by kameňom dohodil.

K večeru končíme na pláži aj my s Hergim a tvoríme nový svetový rekord v najpomalšom vstupe do mora (vraj nebolo studené, vravel Maťo, no mne bolo studené aj Červené more v Egypte :-) ) Myslel som si, že v tejto disciplíne nemám konkurenta, no Hergi sa snažil. Ak si však dobre pamätám tak sa nakoniec hodil do čierneho mora len pár stotín sekundy predo mnou. Nový svetový rekord (cca 45 minút) zapíjame na pláži pivkom, ktoré som kúpil a cigarou, ktorú mi nabalila Dadi. Zaujímavé, že keď som platil za pivo, čašníčka nechcela odo mňa sprepitné. Za dve pivá som jej dal 10 hrivien (malo to stáť 8) Nakoniec som odtiaľ musel utiecť a nechať výdavok na pulte. Možno si doteraz myslí, že neviem počítať.

Zbytok dňa sme už len vegetili na pláži. Pred spaním sme si ešte dopriali sprchu po ukrajinsky. Miestnosť plná chlapov, v strope niekoľko dier, na stene kohútiky. Točil som tým ako som chcel, no nemalo to vplyv na teplotu vody. Ten cícerok kvapkajúci zo stropu bol však určite studenší ako more. Ale aby som nekrivdil, Hergimu vraj chvíľu tiekla aj teplá...