Veteránske galérie na Morave 3 - Múzeum motorizmu Znojmo

Najbližšie, čo sa týka vzdušnej vzdialenosti, bolo Tatra veterán múzeum v Bítove. Z diskusie k tomuto článku som sa dozvedel, že niečo podobné a komorné je v Telči. Aj toto historické mesto, v ktorom sa natáčali snáď všetky filmové rozprávky, som navštívil, no nemal som šťastie na spomínané múzeum. Na jednej spiatočnej ceste z rodinného výletu som narazil v Moravských Budejoviciach na múzeum letectva, no opäť som nemal šťastie. V tomto prípade bolo múzeum zatvorené a tam sme si spravili aj tak len malú zastávku. Odelili sme sa od druhej skupiny, ktorá pokračovala späť do Bítova a absolvovali sme múzeum v dedinke Lesná.

Na ceste z dovolenky domov sme sa zastavili aj v Znojme a tiež na usmernenie kurátora v Lesnej sme navštívili miestne múzeum - Múzeum motorizmu Znojmo.

Pravda, cesta k nemu bola dosť tŕnistá a to doslovne. Mesto Znojmo je v tesnej blískosti rieky Dyje na ktorej je tiež priehrada. Budova múzea je vlastne bývala mestská tepláreň tesne pod priehradným múrom. Historická časť mesta je na vysokom brale a jej dominantou je budova kláštora. Sliedili sme teda pri prejazde mestom po nejakom pútači. Stalo sa tak, ale až po prejazde celým centrom mesta. Krútili sme sa po všelijakých zabudnutých uličkách, ktoré boli dosť úzke a samozrejme sa točili ako slimačia ulita. V niektorých momentoch dokonca ružové kríky v predzáhradkách starodávnych meštiackych víl ktoré viseli strašne vysoko zasahovali úplne do cesty a škŕkali nám o strechu auta. Občas som si pripadal ako v zámockom parku, ktorého sa ľudská ruka nedotkla snáď od druhej svetovej vojny. Nakoniec po niektorých náznakoch posádky Zafiry, že sme zablúdili sa objavil priehradný múr a stará tepláreň. Až na parkovisku pred múzeom a pod starým kláštorom som zistil, že aj Znojmo má svoj šarm. Potvrdili mi to aj turisti vo vláčiku, ktorý prechádzal práve po týchto atraktívnych zákutiach pod priehradným múrom. Skôr ako sme sa vybrali do múzea zbadal som figuríny ako pútače na toto múzeum. Do brala bol zakomponovaný cyklista, ktorému asistoval ďalší panák sediaci na komíne, ktorý bol tiež zastrčený v skalnom brale.

Už prvá miestnosť naznačovala, že to nebude len také tuctové múzeum, i keď prvý dojem bol, že na dané možnosti je exponátov priveľa a sú na husto.

Táto úvodná prezentácia prevažne dvojkolesových tátošov dávala tušiť, že hala mala pôvodne asi v sebe zainštalovaný mohutný parný stroj a preto po celom obvode miestnosti mala "pochoz" na ktorom boli rozostavané motocykle. Potešilo ma, že medzi nim ako ruža medzi tŕňmi svietil prvý slovenský fenomén Manet M90. Samozrejme ako päsť na oko mi pripadal skúter Čezeta, pretože nezapadal ani do obdobia výroby ostatných strojov a ani svojou koncepciou. Napriek tomuto dojmu si ale myslím, že v múzeu má svoje právoplatné miesto. Nad hlavami návštevníkov viseli starodávne bicykle a všade navôkol boli rozostavané buď mechanické, či hydraulické zdviháky, rôzne ventily, či olejničky a mechanické pumpy na benzín, naftu, či petrolej. Po týchto "prevzušnených" dvojkolákoch dole boli po celej miestnosti za šnúrou odparkované autíčka "cililink" prevažne z prvorepublikového obdobia.

V podobnom duchu, teda z obdobia prvorepublikového, sa niesli aj autá v druhej hale, v ktorej bolo dvojkolákov poskromne. V kúte bola zastrčená Jawetta a nad hlavami visel Stadion S11. Ináč táto hala bola plná veteránov v rôznom štádiu renovácie, ktoré vôbec nepôsobili sucho, pretože zrejme boli rozmiestnené podľa usmernení recesistického architekta, ktorý každý exponát doplnil dobovými figurínami, ktorým ochotne asistovala moja dcéra. Do tejto druhej haly sme sa dostali cez "spojovačku", ktorá bola vlastne tiež maličkou halou s výklenkami a balkónom. V jednom z výklenkov boli jediné dva exponáty zo slovenskej 50-kovej produkcie a to Jednohrb a Jednosedadlák. Na balkóniku a pod ním boli zas len autá, či osobné, alebo nákladné. Až pri podrobnejšej prehliadke som v kúte balkóna objavil motorku aj s figurínou, no bola tak nešťastne zašitá, že som ju nedokázal identifikovať. Zo "spojovačky" sme sa presunuli do ďalšej haly, ktorá mi tiež navodzovala zvláštne pocity.

Neviem ako Vy, ale ja som v detstve býval v tehlovom činžiaku, v ktorom bola kotolňa, kde sa kúrilo uhlím a koksom. Dalo sa tam dostať zvonku cez viaceré miestnosti, v ktorých bolo palivo zložené. Samozrejme sa tam dalo dostať aj z bytovky, lebo ujo kurič v "12-ke" býval tiež. Samotná kotolňa bola vlastne tiež miestnosťou s pochozmi, po ktorých sa dalo chodiť s fúrikom. Kotle boli obrovské a viaceré vedľa seba a nad hlavami personálu boli obrovské zásobníky na teplú vodu do radiátorov a aj na kúpanie. Po pochozoch sa do kotlov zvrchu nasýpal koks a v zásobníkoch sa dal plynulo rozhrnúť veľkými hrabľami na dlhej kovovej rúčke. Kotle boli vlastne vo veľkej jame, pretože železným schodišťom sa človek dostal na dno jamy. Tam bolo najšpinavšie pracovisko, pretože tam dole sa z kotlov vypratával popol a troska, čo vlastne boli zbytky vyhoreného uhlia a koksu. Kurič trosku dával do popolnicových nádob a výťahom vyviezol von z kotolne. Výťah bol schovaný pod dvoma krycími plechmi, po ktorých sme chodili popri múre činžiaku. Ujo kurič nás občas zviezol výťahom spolu s nádobami dolu do kotolne a potom sme utekali po železnom schodišti a miestnosťami s pripraveným koksom von z bytovky znovu k výťahu, aby sme sa mohli znovu zviesť výťahom, pokiaľ on plechové "kuka nádoby" vyviezol plné hore a spolu s nami pustil prázdne dole. Bola to naozaj zábava, pretože to bol snáď jediný výťah v širokom okolí. Spomínam túto príhodu preto, že prostredie v znojemskom múzeu bolo podobné, akurát s tým rozdielnym momentom, že vtedy v kotolni bolo kúrenie koksom aktuálne a dnes už nie. V múzeu priestory zostali, no kotle a zásobníky nahradili motoristické exponáty. Mimochodom ten ujo kurič mal miestnosti, kde bolo zložené uhlie a koks podelené na dielňu a sklad. V dielenskej časti nám opravoval bicykle a motoristom motorky a naozaj ich bolo dosť. Raz za ním prišiel skútrista s Čezetou, no z opravy nakoniec nebolo nič, pretože ani traja chlapi Čezetu nedokázali pretlačiť cez úzke kovové kotoľňové dvere. Normálne motorky robil bežne.

V Znojme po vyprataní kotolňových súčastí bolo vnútro prebudované a preto v ňom sa otvorili naozaj neuveriteľné možnosti rozloženia exponátov, čo "bytový" architekt múzea naplno využil.

Pri pohľade do priestoru najväčšej haly múzea som si spomenul práve na kotolňu z dectva. Na ľavo bol majestátny Böhmerland, na pravo staré autíčka na ľavo v jame autá a na ľavo na balkóne krásne motocykle. Z balkóna sa dalo prejsť do "kamrlíka" a tam boli vo vitrínach modely autíčok, autobusov a podobne. Na pravo od Böhmerlandu bol tiež balkón s detskými kočiarmi a podobnými vozidlami. Najzaujímavejšie ale boli motocykle na balkóne. Zase tam boli naozajstné skvosty ako vatikánska bielozlatá ČZ pre pápežskú hliadku. Samozrejme nesmeli chýbať ani motocykle s postranným vozíkom, ktorých popularita sa stále drží na rovnakej úrovni, aj keď doby jej najväčšej slávy sú už nenávratne preč. Keď som schádzal z balkóna všimol som si na strope zavesené detské kočiare a dvojkoláky, teda mimo tých čo boli na náprotivnom balkóne.

Z tejto najväčšej haly prehliadka pokračovala dvorom s odstavenými traktormi pod prístreškom až do podzemia plného stabilákov a veľkých stacionárnych strojov vrátane parných. Mal som z tohoto múzea taký pocit ako ešte nikdy, pretože takto kreatívne využitý industriálny objekt som ešte nenavštívíl.

Pocit komorného prostredia, či prostredia gazdovského dvora, či kúrie z predošlých múzeí bol príjemný, no prostredie kotolne, či teplárne predčil moje očakávania a nadchol ma až tak, že moju myseľ zamestnával celou cestou domov na Slovensko.

Odporúčam všetkým, a nielen "staromilcom" Južnú Moravu a jej zákutia navštíviť a to nie na otočku, ale na dlhší čas pohodového jazdenia a poznávania tohoto priestoru.