Technické moto múzeum Lehota pod Vtáčnikom a ostatné zimné veci 2014

Táto zimná sezóna bola všeobecne skúpa na možnosť zimného šantenia. Sneh nebol prakticky vôbec a blatisté poľné a lesné cesty boli skoro neprejazdné. Preto som sa tešil "na lyže", ako som naznačil v diskusii k "40+ ...". Začali sme netradične a síce návštevou Prievidze, pretože tam manželka bola na školení. Ju sme vyložili a presúvali sme sa k vleku, na ktorý nás odporúčali pútače popri ceste. Už som sa videl, že tentokrát budem svah brázdiť na slovenských "Sulovkach" na protest proti prehre nášho hokejového mužstva v Soči proti českému družstvu. Nič sa nedá robiť české "Artisky" nesmú byť tentokrát na slovenskom snehu. Dostali sme sa cez Lehotu pod Vtáčnikom k stredisku, ktoré zívalo prázdnotou. Vlek nebol spustený, lebo to málo snehu by neprilákalo žiadneho turistu. Usmernili nás sem pútače na hlavnej ceste do Prievidze. No bol to krok nesprávnym smerom. Mali sme najskôr vyhliadnutú zjazdovku na Remate, no toto sa zdalo byť bližšie. Až po návrate domov z prázdnin som sa dozvedel, že sa na Remate dobre lyžovalo.

Neprežili by sme ale zážitok s ktorým sa s Vami chcem podeliť. Po neúspechu na svahu sme hľadali aspoň nejakú reštauráciu, kde by sme sa najedli, pútače nás usmerňovali k penziónom, no ich zamknuté dvere akosi dávali najavo, že z toho nič nebude. Na spiatočnej ceste sme zakopli medzi Lehotou a akože štvorprúdovkou o areál v ktorom parkovalo podozrivo veľa kamiónov. Bola tam pumpa a aj reštaurácia. Jedlá tam však nepodávali. Pri podrobnejšom skúmaní tohoto priestoru dcéry ukázali na nízku dlhú budovu s nápisom "Technické moto múzeum". Razom sme zabudli, že sme boli hladní a cez veľké okná sme skúmavo nakúkali, že čo je vo vnútri. Na jednom z okien bol stručný nápis vyzývajúci, že v prípade záujmu o prehliadku je treba volať dané číslo.

Po zavolaní sa objavila slečna, ktorá nám otvorila budovu a povedala niekoľko úvodných slov. Napriek svojmu možno ešte školopovinnému veku sypala z rukáva informácie o exponátoch až som bol prekvapený jej vedomosťami. Mimo exponátov, ktoré boli snáď z každého zberateľského segmentu bola hala doplnená figurínami v rôznych uniformách a na stenách bolo plno dobových fotografií. Boli to poväčšinou fotografie pôvodnej Lehoty, ktorá neexistuje, pretože musela ustúpiť ťažobnej činnosti práve pod Ftáčnikom. Je to banská oblasť a baníctvo vždy diktovalo čo bude. Súčasná dedina je novovybudovaná bez historickej hodnoty. V múzeu ma v prvom rade zaujali výrobky z Považských Strojární, teda malé motocykle do 100 ccm. Od SK 90 exponáty plynulo prechádzali cez Pioniere až k českým mopedom Stadion a Jawetta. Popri nich boli nepriehľadnuteľné staré papierové peniaze, či časti uniforiem a fotografie. Cez mopedy sme sa dostali do skútrovej sekcie, kde boli okrem skútrov Čezeta aj slovenské modely Manet a Tatran. Túto sekciu ukončil trojkolesový Velorex. Pozdĺž okien boli zväčša motocykle československej výroby. Celkom na ľavo boli medzivojnové ČZ-ty v typickej čiernej farbe, dokonca aj postranný vozík bol na ľavej strane, pretože v prvej Československej republike sa jazdilo vľavo.

Až vpád hitlerových vojsk uzákonil jazdenie v pravo a teda všetky postranné vozíky vyrábané u nás potom sa umiestňovali na pravo od motocykla, teda na strane ku chodníku. Postupne sa typická čierna farba zmenila na červenú jawácku a teda motocykle Františka Janečka prešli plynule cez Jawy 250 Special k povojnovým Pérákom a unifikovaným kývačkam Jawa a ČZ. Samozrejme boli priebežne dopĺňané inými exponátmi.

Pomyselnou čiarou medzi staršími a mladšími motorkami bola televízorová pyramída so zastrčeným staručkým fotografickým čiernobielym zväčšovákom. Všimol som si, že za oknom sa objavilo miniauto Axiam, na ktoré v zahraničí stačí vodičský preukaz na moped a teda "násťroční" môžu zrejme od "15-teho" roku svojho života sedlať "malú plechovku". V sekcii "mladíc" ťahákom bola sprievodná motorka hradnej stráže. Bola to klasická Jawa 500 Rotax typ 825. Bola ich vyrobená len malá séria a 30 z nich dostala hradná stráž. Jedna taká motorka vždy bola ozdobou pelotónu na veteránskych akciách v okolí Pezinka.

Podľa mojej skromnej mienky to bola modifikovaná 634-ka so štvortaktom. Podľa mojich zistení Jawa získala 50 takých motorov v období násilného udržovania socializmu, pred neodvrátiteľným súmrakom komunistickej éry. Získala ich za licenciu jawáckej koncepcie kotúčových šupátok pre dvojvalcové motory, ktorú kúpila rakúska firma Bombardier. Výrobca motorov Rotax potom s takýmto spôsobom sania vyrábal dvojvalcové dvojtakty do motorových člnov. Mimo týchto eskotrných motocyklov tieto čierne štvortakty pracovali v súťažných Jawách 500+ pre preteky Enduro 6D v najvyššej kubatúre nad 500 ccm. Jawa tieto špeciálne motocykle (policajné a enduro) vyrábala v rokoch 1984 až 1990. V tejto sekcii boli prakticky len klasické 350-ky Californian, Bizon a 634. Tieto krásavice dopĺňala plochodrážna Jawa z divišovskej produkcie, ktorá vznikla po znárodnení (pohltení) značky ESO J. Simandla. Sekundoval jej nesmrteľný Pionier a motorky a mopedy zahraničných výrobcov.

Na záver na pravej strane haly bola khaki 634-ka a ruský vojenský M72 v netradičnej čiernej farbe, ktorého praotcom bol nemecký side BMW K71. Bolo to na základe dohody medzi Ribentropom a Molotovom pred II. svetovou vojnou. Na záver prehliadky tesne pri dverách bol starodávny pánsky bicykel. Bol snáď najzaujímavejší, pretože jeho rám nemal všetky nosné rúry, ale namiesto dvoch hlavných mal listové pružiny. Bol som nadšený exponátmi, zapísali sme sa do knihy návštev, zaplatili dobrovoľné vstupné a smerovali sme von. Slečna sprievodkyňa však naznačila, že toto bola len malá časť exponátov, ktoré majú k dispozícii. Prešli sme areálom v ktorom mimo kamiónov a ich komponentov sa sem tam objavilo torzo nejakého veterána. Po otvorení vrát na veľkej haly som pocítil známy dielenský zápach, ktorý síce nebol tak výrazný ako v Poľnohospodárskom múzeu v Nitre, ale bol mi dôverne známy. Predpokladal som podobne ako v Nitre veľké kolosálne exponáty, no po zapnutí osvetlenia som si aj tak prišiel na svoje.

Hneď vedľa vrát stál traktor Ford a po rozhliadnutí bola hala plná všakovakých vozidiel. Moju dcéru zaujal hneď americký krížnik ktorý bol naozaj majestátny. Nechápala prečo je to auto tak veľké, keď má na sedenie len 5 miest. Naznačil som, že US-cars boli vlastne na promenádu a ukážku amerického životného štýlu. Tento križnik ciest nebol osamotený, ale spoločnosť mu robili motocykle "CCC" vrátane policajnej Harley Davidson Electra Glide. Oproti dverám bola sekcia nákladných vozidiel spolu s hasičskou technikou z obdobia spred 1. svetovej vojny až takmer do konca XX. Storočia. Východonemecký Garant bol v nálezovom stave. V podobnom stave boli viaceré vozidlá a práve to, že sa na nich zapísal zub času je autentické a preto krásne. Osobné autá dávali tušiť bohatú históriu značiek Tatra a Škoda. Tatrovácku produkciu prezentovali exponáty Tatra 12, aerodynamické Tatry 600 (Tatraplan), 603 a 613. Medzi Škodovkami nechýbal Spartak, Octavia, klasická Felícia, 100-ka, 105-ka, dokonca sa tam objavil aj hacičský Favorit. Raritou bol Renault Aqalder z roku 1936, či Jawa Minor (Aero).

Mimo ostatných osobných áut ma zaujali motocyklové sekcie. Produkciu ČZ, ktorá bola v predošlej budove tu dopĺňali motocykle ostatnej produkcie, než deštruktori talianskej klasiky Castiglionvci továreň v Strakoniciach zlikvidovali. Ich jediný produkt, ktorý sa v ČZM vyrábal som vlastne na Slovensku ani nevidel. Ako čerešnička na torte na mňa zapôsobil skúter Čezeta s vozíkom PAV. Spomínam si, že Bean taký istý prevetrával pod pezinskou Babou. Osobné autá boli pozdĺž stien a v strede haly, popri nich boli tiež motocykle. Zaujala ma policajná Jawa 634, či možno 638. V sekcii mopedov nechýbala považskobystrická Babetta a všetkým sekundovali klasické kývačky.

To čo mi hneď pri vchode padlo do očí bol na konci haly regál, ktorý siahal až k stropu. Bol som rád, že na ňom boli len motocykle, pretože v jednej reportáži o značkovom múzeu Škoda som si nevedel predstaviť ako na podobných regáloch nejaký škodovácky nadšenec nájde svoj obľúbený model. Podľa autentických fotografií zo spomínaného múzea je exponát na najvyššom poschodí absolútne neviditeľný aj keď je vlastne vystavený. V tomto múzeu je to práve naopak motocykle aj v najvrchejšej polici v regáli sú dobre vidieť. Sú tam také skvosty ak skútrová rikša Čezeta, Pioniere, kývačky a dosť zahraničných produktov aj v nálezovom stave. Na prízemí je to tiež poprepletané s nemeckými BMW, ruskými M72 či rakúskymi Puchmi a "našimi" skútrami, či motorkami a dobovými doplnkami.

Majiteľ múzea nezabudol ani na milovníkov historických bicyklov a odvážnych letcov na klzákoch, tieto boli nad hlavami zakvačené na lanách. Aby som nazabudol pri odchode som znovu narazil na fotografický zväščovák, no tento bol zrenovovaný. Odchádzali sme plní zážitkov a odporúčam to aj Vám.

Na záver si dovolím priblížiť destinácie, kde sme sneh našli. Boli sme v Revúckej doline pri Ružomberku, na okraji Liptovského Mikuláša v Žiarskej doline a keďže som sa nemohol vyšantiť do sýtosti, tak som na skladačke, ktorá sa stala rekvizitou bez ktorej sa nikam nepohnem, tak som si zaumienil, že zdolám Šturec po bohom zabudnutej, kedysi hlavnej ceste medzi B. Bystricou a Ružomberkom. Výpravu som začal v Liptovských Revúcach a stúpal som krásnymi serpentínami nahor. Bohužiaľ to čo som tam nepotreboval a bolo toho tam hodne bol ľad a sneh. Dokonca som výpravu ukončil pod Šturcom, pretože tam bola hustá hmla a zvečerilo sa z pôvodných 11 kilometrov horskej off road trasy medzi Revúcami a Motyčkami som absolvoval sotva tretinu. Nevadí vynahradím si to nabudúce.