Festival Glemseck 101 - 2014

O akcii som sa dočítal v jednom nemenovanom nemeckom motorkárskom časopise (MO), kde prebiehala pomerne mohutná reklama. Ako bolo vidieť na mieste podujatia, o priaznivcov nemá táto motorkárska komunita núdzu. Momentálne sú Café Racery “in“. Minulý rok tam vraj bolo počas víkendu asi 50 000 ľudí. Nie som odborník na odhad ľudí na podujatí, ale v tomto roku akcii počasie prialo a tých ľudí a motoriek tam bolo naozaj veľa.

Z Dolných Lovčíc je to Glemsecku cca 820 km. Nemal som toľko času, aby som túto trasu mohol absolvovať po osi na mojom café racerovi, ale ani si neviem predstaviť, kde a ako by som naložil a upevnil všetko potrebné (stan, spacák, zubnú kefku a pod) na prežitie na tento jednoúčelový motocykel. Veď ako aj názov vypovedá, je to stroj na presúvanie sa z kaviarne do kaviarne. A nie z Dolných Lovčíc do Glemsecku. A tak som bez hanby motorku naložil do dodávky a previezol do Nemecka. A nebol som sám.

To, čo je pre Harlejistov V2 z Milvaukee, tým je pre cafe raceristov jedno alebo dvojvalec z Ostrovov. A s ním spojená kultúra, móda a čo ja viem čo všetko na štýl „Café Racer“.

Ako nováčik som nevedel, čo ma na podujatí čaká. Keď som prichádzal okolo 16:00 do Glemsecku, všetky prístupové cesty boli už kontrolované organizátormi a ďalej pustili iba účastníkov. Na lúke za hotelom bolo asi 250 miest iba pre stany a motorky. Žiadne autá. Dodávku som musel po vyložení odparkovať asi 1 km od „kempu“. Priestor = lúka sa stále zapĺňal a na moje prekvapenie tí „ozajstní“ motorkári prichádzali po osi aj po polnoci (bol som na toi - toi WC vypustiť pivo...).

Vládla tu priateľská atmosféra a napr. moji nemeckí susedia mi odporučili, že stan si mám nasmerovať k nim, aby som nebol iba sám pre seba, ale aby som bol v „kolektíve“, aj keď oni to tak nepomenovali. Moja fľaša vodky a ich pivo kolektív počas víkendu utužili.

Po postavení stanu som sa netrpezlivo s fotoaparátom v ruke išiel pozrieť „do ulíc“. Celé sa to odohráva okolo križovatky v tvare „T“ . Stánky a odstavené motorky tu takmer živelne lemujú všetky tri smery. Na konci tej najdlhšej a najrovnejšej „ulice“ sa odohráva šprint, okolo ktorého sa to vraj všetko točí. Slovo šprint na 1/8 míle treba brať s rezervou. Tú 1/8 míle to má, ale ... ani samotní účastníci to neberú smrteľne vážne. Je to skôr veľká zámienka, aby sa tu kvôli tomu mohli každý rok stretnúť so starými alebo aj novými priateľmi. Nie je to súťaž v tom pravom slova zmysle, aj keď niektorí účastníci venujú nemalé finančné a časové úsilie na tvorbu stroja, ktorý aj tak nemá veľkú šancu uspieť. Skrátka Nemci...

Po pravde, nevedel som, čo skôr fotiť. Aj fotografie tak vyzerajú. Ku každej by som najradšej dal popis, ale to nejde. Kvalita je, ako obyčajne mizerná. No a aby toho nebolo málo, v sobotu ráno sa ten biedny foťák ako obyčajne pokazil. Takže časť fotiek je v ešte horšej kvalite z mobilu. Ale o kvalitu fotiek v tomto článku dúfam nejde.

Ako som pochopil neskôr, na ceste pred hotelom bola akási promenáda z odstavených motoriek. Väčšinou amatérski tvorcovia sem svoje diela húfne vystavili na obdiv prichádzajúcim návštevníkom. Vstupné sa neplatilo, bolo to niečo na spôsob jarmoku. Ľudia chodili, obzerali si, debatovali, pili pivo a posudzovali. Ale žiadna súťaž krásy sa nekonala. Kúpiť si mohli niečo (alebo takmer všetko) v stánkoch u profesionálov.
Stánkov s dobrým pivom bolo dosť, tvrdý alkohol sa nepodával. S jedlom to bolo horšie. Wurst a niečo na spôsob cigánskej v žemli, pizza a samotné hranolčeky s kečupom. Hotovo, šlus. Žiadny guláš, šnicla alebo niečo od hladu. Ceny okolo 3 eur, vrátane piva, ale ... Slovák bol hladný.

Podujatie malo pomerne slušný sprievodný program. Ja som sa v sobotu dopoludnia zúčastnil spoločného výjazdu na asi 85 km po okolí. Cca 35 – 40 účastníkov viedol po miestnych cestách skúsený inštruktor. Asi po 13 km som stratil skrutku z držiaka stupačky na ľavej strane. Držiak sa pootáčal a nešla zaradiť rýchlosť. Skupina mi samozrejme ušla. Našťastie sa to stalo v takej väčšej dedine (menšom mestečku - neviem) a v servise pri pumpe sa podobná skrutka na upevnenie našla. Kúpil som si mapu a začal som sa po okolí v peknej krajine voziť iba sám pre seba tak „doprava - doľava“. Keď už som po čase usúdil, že treba nájsť cestu späť do Glemsecku, a pozeral som do mapy na okraji cesty, zrazu ma začala míňať moja skupina. Oni mali niekde prestávku na cigaretku, ja na servis. A tak som šťastne dorazil do kempu naspäť s nimi.

V sobotu poobede som strávil nejaký čas pri dráhe na šprint. Diváci boli z bezpečnostných dôvodov iba z jeden strany. Na moje prekvapenie davy ľudí, ale niečo videli iba tí vpredu pri oplotení. Žiadne tribúny ale vyvýšené miesta. Tí v druhom rade stáli na špičkách a tí menší a v „treťom rade“ iba počúvali komentátora, ale boli tam. Občas zahliadli „hoby“ pretekára, ako sa mihol okolo, pili pivo, debatovali a pražili sa na slnku. Mladí, starí, muži , ženy. Nemci... A tešili sa, keď pretekala Katja Ponsgen. Tú milujú.

Keď ma to prestalo baviť – neviem kto vyhral – vrátil som sa na „jarmok“. Tam bol čulý ruch do samého večera. Spestrením boli (našťastie pomalé) jazdy vytunovaných café racerov s hlučnými výfukmi medzi davom ľudí. Zvlášť Taliani sa v tom prepletaní medzi chodcami vyžívali. Brali to asi ako reklamu na ich stavby a prestavby.

Pivo tieklo potokom a večer sa pridala rocková skupina. Tá hrala asi do 01:30 a potom sa začal koncert v kempe. Podgurážený účastníci začali štartovať motorky. Ale iba tí, čo ich mali poriadne hlučné. A tak sa asi hodinu ozýval rev naplno vytočených (a studených) motorov z rôznych kútov stanového mestečka. Raz tu, raz tam. Do toho radostné výkriky, pískanie, ujúkanie. Už som čakal, že mi niekto na vytočenej motorke prejde krížom cez stan a teda aj po mne, ale našťastie nestalo sa.

Stanové mestečko som opustil v nedeľu zrána. Väčšina účastníkov dospávala včerajšiu noc, ale o 6:30 som nebol prvý, kto sa prechádzal medzi motorkami.

Natíska sa tu otázka, „ako by si zhodnotil tento zraz?“ Dám ako to cítim: Nemci milujú motorky a dianie okolo nich. Sú ochotní prísť na zraz zo vzdialenosti 1000 km, prísť po osi po pol noci do kempu a spať vedľa motorky iba tak na tráve v spacáku (bez stanu) pri 10°C. Sú ochotní investovať do svojich nových ale aj starých strojov nemalé finančné čiastky. Sú ochotní stráviť stovky hodín pri tvorbe osobitých strojov. Tie prestavby sú niekedy viacej, ale často menej vydarené. Ale oni sa v tom neúnavne vŕtajú a potom večer, pri pive, o tom rovnako neúnavne debatujú.

Tú ich motorkársku mentalitu im v dobrom závidím. Zo všetkých amatérskych síl som sa snažil na fografiách z tej atmosféry zachytiť čo najviacej.