Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

Pridaj aj ty článok o svojej motorke!

Hodnotenie: (11 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (30)  [Verzia pre tlač] Tlač

Projekt z cesty do terénu – Žubor cup Gbely, aj tvrdé pády patria k tomu

 Zdieľať

Pridané: 06.05.2013 Autor: Milan Mikulík - mikulec
Čitatelia: 5990 [Testy a predstavenia - Vyskúšali sme]

Tak a už mám za sebou aj ďalšiu fázu, ktorá bezpochýb patrí k motokrosu a zrejme sa nevyhne nikomu, kto robí tento krásny, ale náročný šport.

Seriál článkov - Projekt z cesty do terénu:

Po dobre začatom seriály v Senici som bol rozhodnutý v tomto trende pokračovať a chcel som brať už len pódiové umiestnenia. Nerád by som tento článok zviezol niekam do zoznamu rozpísaných a otrepaných fráz, ale pár sa im určite nevyhnem. Minimálne tej o tom, ako človek mieni a Pán Boh mení. Tá sa totiž teraz potvrdila a hodí sa na mňa ako uliata. Takže, aj keď som si zaumienil pokračovať podobne ako som začal v Senici, niekto, alebo niečo to tak nechcelo a dopadol som, asi už viete ako. Ak nie, tak sa dostaneme aj k tomu.

Pred závodom som bol na trati v Gbeloch dva krát pozrieť. Najprv niečo viac ako desať dní pred pretekmi, spraviť video a foto a aspoň trochu predstaviť a priblížiť dráhu pre tých, ktorí nemali tú možnosť, aby sa tu zviezli. Síce bola neupravená, rozbitá a suchá, ale na priblíženie, ako dráha vyzerá, aké sú tu točky a skoky, to predpokladám pomôže.
No a potom druhý krát v piatok na večer pred závodmi, aby som si popozeral, ako sa na dráhe zapracovalo, poprípade čo sa tu zmenilo. Už stačilo len prísť, nastúpiť na štart, vyhrať obe rundy a znova normálne odísť spokojný domov. Aké jednoduché, že?

V Gbeloch som bol asi len 3-4 krát potrénovať a na jeseň, na konci sezóny som tu dal jeden závod, kde som skončil tretí. Táto trať sa mi aj napriek relatívne dobrému výsledku moc nepáči, tak ma to tu nejako neláka. Netvrdím že je zlá, ani na ňu nechcem nadávať, veď som ju nakoniec Andrejke aj odporučil zaradiť do seriálu, len mne sa zdá taká obyčajná a jednoduchá. Nie je tu žiadny náročný prvok, neposkáčeš si tu, v podstate to je len na rovnej lúke namotaný „had“. Rovina – točka s tobogánom, rovina s malým skokom a zas točka s tobogánom, zas rovina, skok ktorý môžeš doskakovať hoci kde, poprípade po seba dva takéto skoky a tak celé dokola. Dalo by sa povedať, že je to v podstate bezpečná a jednoduchá dráha, na ktorej si pojazdí každý. No a povrch je taký, že keď aj bude pršať, poprípade aj viac dní, dá sa na nej jazdiť. To boli aj dôvody prečo som ju Andrejke odporučil do jarného termínu. Dráha na ktorú príde veľa jazdcov (relatívne ľahká a jednoduchá) a ak by aj na jar pršalo, tak bude zjazdná.

V podstate sa okrem tej návštevnosti nič čo som predpokladal nepotvrdilo. Bohužiaľ, naša príroda je už akosi domýlená a tak po zime, ktorej sa nechcelo odísť, prišlo hneď leto. Po dlhých snehových poťahovačkách, prišlo teplo a suchá a tak dráha bola skoro nezjazdná. Organizátori to ale zvládli a zabezpečili nakropený, skoro ideálny podklad. No takže môj predpoklad o vhodnosti dráhy a jej zaradenia do seriálu na jar nevyšli. A tak isto aj moja ďalšia „múdrosť“ ohľadne bezpečnosti dráhy, dopadla všelijako...Nie len ja, ale aj ostatní sme si absolvovali pády a čo je horšie, tak niektoré majú aj vážnejšie následky.

Minimálne teda ten môj.

V oboznamovacom tréningu som sa neoboznamoval s traťou, ale skôr som si hľadal ideálne stopy, ktoré budem počas preteku využívať a skúšal som si predbiehacie manévre na rôznych úsekoch, nech viem na čo mám.

V meranom tréningu som to zobral podobne, ale pridal som k tomu štart z konca našej skupinky a ťahal som sa dopredu. Proste rozpracovaná „taktika“ stratéga :-D Nešlo mi ani tak o najlepší čas, ale skôr o to, vedieť, či sa dokážem prekúsať, keď sa mi nepodarí štart, alebo spadnem. Napriek tomu som si vyjazdil druhý čas, len o osem desatín horší od najrýchlejšieho. To nie je vôbec zlé a o to viac si verím do závodu.

Na rampu sa teda radím ako druhý, čakám na odmávanie zelenej vlajky, na baby s tabuľkami a na to kedy už padne konečne rampa. Zaradená dvojka, motor v otáčkach, pomaly nechávam kĺzať spojku a držím to mierne na prednej brzde. Rampa padá, pálime vpred. Štart sa mi celkom podaril, do prvej točky som prišiel ako štvrtýí, vďaka lepšej vnútornej polohe som hneď tretí a potom druhý. Prichádza prvá zákruta, lavica, bubny...motorka dostáva „panty“ (rozhadzuje ma zo strany na stranu) snažím sa to zrovnať, ubrať, hlavne nepadnúť. Vtom registrujem iba let, potom nič, potom len to že si uvedomujem, ako mám vyrazený dych, som na štyroch a nedokážem hýbať ľavou nohou. Chrčím, hýkam, nič nepomáha, aby som sa nadýchol. Ako tak si uvedomujem že okolo mňa prelieta húf podobných pacientov ako som ja.

Zrazu tma, ticho...neskôr poznávam hlas synovca, ako sa snaží povedať záchranárom, že nemôžem dýchať. Ten mu zakazuje so mnou manipulovať a snaží sa ma dať do nejakej polohy. Tma, záblesky pred očami, obrazy hláv nado mnou, nevedia mi dať dolu prilbu, krčný ani hrudný chránič...Nohu si stále necítim, je ako keby cudzia. Alebo možno ešte príznačnejšie, pripadá mi ako nejaká vec čo je hodená opodiaľ. Snažím sa dať dolu prilbu a odopnúť „lítbrejs“, niekto totiž navrhol porozstrihovať všetky upínania. Noha stále nie je moja a stále to je len vec, čo sa tu pri mne povaľuje. Znova tma, potom vidím na konci tunela s tiel ľudí nado mnou Andrejku a tá na mňa reve niečo ako Milan zabijem Ťa! Znova tma, záblesky, už si začínam tak nejak uvedomovať tú bezmocnosť.

Strašný pocit! Ležíte tu, neviete sa nadýchnuť, neviete o svojej nohe, ani ruke, ľudia sa vám snažia pomôcť, ale vám to nepomáha a k tomu tie tmavé, temné výpadky. Našťastie som nerekapituloval svoj život, ani som sa nevidel z vrchu ako tu ležím a ani neviem ako, už sme pri aute a ja chodím. Cez bolesť, bez pamäte, ale žijem a viem sa pohybovať. Bude to dobré.

Ale tá bolesť sa postupne stupňuje, stále dokola sa pýtam čo sa stalo, kde mám motorku, ktorá je vedľa mňa, kde sme, prečo tu ležím, kedy pôjdem na štart, koľký som skončil... Nakoniec uznávam a nechávam sa odviesť do nemocnice.

Na urgentný príjem prichádzam tesne po za nejakým mladíkom s obviazaným kolenom hlasno diskutujúcim so svojou mamou o tom, ako ho mohol vlastný brankár takto naraziť, aj keď on si kričal, že nechaj, mám! No strašné, takto mu narazil koleno vlastný brankár. To je proste hrozné. Usudzujem to z toho, že to tam rozoberali stále dokola, aký to je úraz a že mu to vlastne spravil vlastný. Nebyť môjho vysokého a trochu drzého synovca, oni ma tam nechajú čakať, lebo šak sú na rade a on má narazené koleno.

Posielajú ma röntgen chrbtice, rebier, hlavy. Hneď na to k neurológovi. Našťastie má službu môj známy, primár. Podľa neho je to všetko nič, až na tú cudziu vec, čo mám namiesto ľavej nohy. Síce už o nej viem, aj ju tak nejak ovládam, veď chodím, ale podľa jeho preklepov kladívkom a škŕkaním niečím ostrím po chodidle usudzuje, že to je stále nie v norme. Aj pravá ruka je „pribrzdená“. Treba spraviť CTčko a určite aj magnetickú. Toto nie je len tak. Odporúča ma na JISku a prikladá zoznam vyšetrení a kontrol ktoré majú na mne spáchať. Kedže je tiež trochu extrémista a pády sa mu nevyhýbajú a má niečo podobné teraz čerstvo za sebou. So šancovým golierom na krku a konečne aj úsmevom na perách ma vyprevádza s dodatkom, že ak cetko a emerička nepotvrdia žiadne anomálie, do dvoch týždňov jazdím znova na moto. To ma síce povzbudilo, ale na Jiske si to už nepamätám. Ukladajú ma na posteľ, merajú tlak, pulz, berú krv, zavádzajú kanyle k infúzkam...zakazujú mi piť a jesť. Totálne vyčerpaný ani neviem o čom sa bavíme a čo sa ma pýtajú. V duchu si stále opakujem doktorove otázky a moje odpovede. Či som ženatý, ako sa volá moja pani, moja dcéra, číslo na mobil, adresu, koľko vážim a koľko meriam, ako sa to stalo...Pripadám si ako blbeček.

Pozerám sa na kvapkajúcu infúzku, ktorá už asi hodinu a pol stále kvapká. V hlave sa mi roja myšlienky, všetko sa mi pletie, len jediné mám dosť jasné. Mrzí ma čo sa stalo, je mi stále do plaču a bolí ma hlavne niečo vnútri, niečo čo je spojené citovo, na diaľku s mojou malou. Nie som tu ani dve hodiny a chýba mi ako by som sa k nej už nemal vrátiť. Toto je ten najstrašnejší pocit, ktorý ma ubíja a najviac bolí. Chcem byť pri mojej Miriam a pri malej Mimuške. Nadávam si do blbcov, za to čo som im spôsobil a stále sa mi derú slzy do očí. Viem aj pády a zranenia patria k tomuto športu, ale nemohli by byť len také, aby som mohol byť s nimi?

Noc je nekonečná, bolestivá, pozerám na hodiny na stene na ktorých sú ručičky stále na jednom mieste. Určite sú pokazené. Do toho z vedľajšej postele stone asi 80 ročný dedko, aj keď dostal niečo proti bolesti a na spanie. Bolí ho to aj v spánku. Aj pani po operácii krku ktorú priviezli asi na polnoc ochká a vyplakáva. Toto nie je zrovna prostredie, ktoré vás povzbudí vo vašej “rekonvalescencii“. Pôsobí to dosť ubíjajúco, ba priam depresívne. Ponuku od sestry, pichnúť mi niečo proti bolesti „hrdinsky“ a striktne odmietam. Som chlap a musím to vydržať. Sám si za to môžem, tak nech si to vyžeriem. A hlavne, chcem stále jasne vedieť na čom som. Či to je so mnou fakt tak zlé, alebo si to skôr namýšľam z rečí doktorov a sestričiek okolo.

Na druhý deň je bolesť ešte horšia. Akoby mi teraz telo začalo ožívať. Absolvujem magnetickú za nehoráznych bolestí pri premiestňovaní z postele na lavicu a aj počas celých dvadsať minút uväznenia v tunely. Akoby toho nebolo málo, tak pri nehybnej a fixovanej polohy dostávam kŕč do nohy. Nebyť tej otrasnej „technodramenbejs“ hudby vydávanej z vesmírneho modulu v ktorom som natlačený ako kozmonaut pri štarte do kozmu, tak asi od bolesti zaspím. Ďalšie preliezanie z lôžka na lôžko, spojené s aktivitou „lapiducha“, ktorý ma akčne ťahá za boľavú ruku je sprevádzané mojím „vďačným, hlasným a dôrazným nechaj, nepomáhaj!“ Chudák mladý zostal aj trochu zakríknutý. A pritom chcel len pomôcť.

Na izbe všetko po starom. Ležať na chrbte je bolestivé, ale inak sa mi ani nedá. Golier ma otravuje, som pod ním spotený ako myš. Vlastne spotený som komplet celý, aj keď ležím v prievane pod otvoreným oknom. Zabudol som napísať, že čurám po ležiačky do fajnovej umelej nádoby, ráno o šiestej ma odkrývajú študentky, či nepotrebujem prezliecť alebo poumývať. Samozrejme prijímam ich ponuku na hygienu, aj keď to je celé také „začervenania tváre“ pôsobiace. Ale lepšie ako byť smradľavý - prepotený. Aj keď ich cit je presne na úrovni nula a tlačia mi presne ako na povel na tých miestach, ktoré najviac bolia. Možno si to ale iba namýšľam.

Konečne výsledky z magnetickej. Malo by to byť OK. Nasleduje kontrola na neurológii u môjho dobrého známeho. Znova ma poklepáva kladivkom, škŕka mi po chodidlách, prikladá na ruky chladné kovové predmety, sleduje moje reakcie a tvári sa strašne neutrálne. Neviem čo si mám myslieť. Je to znepokojujúce, ale záver je: malo by to byť dobré. Teší ho to, no mňa neporovnateľne viac. S úsmevom sa lúčime, dokonca si užívam trasľavý prevoz po dvore nemocnice do svojho žalára.

Nakoniec je teda všetko OK, už aj infúzií mám menej, tlak mám stále 120/80 a pulz 56. Vitamínové injekcie do „polky“ sú stále štipľavé, jedlo naopak stále prekvapivo chutné a čuranie do fľaše mierne nedôstojné a odporné. Ale určite lepšie ako plienky. Už sa neviem dočkať domov.

Aj keď s bolesťami, motajúcou hlavou a okamžitým obliatím studeného a hneď vrelého potu sa snažím robiť prvé kroky. Neviem sa dobre nadýchnuť, rebrá mi tlačia na pľúca a chrbtové svaly si nerobia svoju prácu, no napriek tomu sa prehupujem z nohy na nohu. Už-už odpadávam a len silou vôle a štýlom alá „palpfikšn – pohni palcem“ sa držím na nohách. Čakám na veľkú vizitu a na rozhodnutie doktorov. Konečne sú tu, radia sa, mudrujú ako by som tu nebol, ale záver je, že som vlastne v poriadku, môžem ísť domov, tam sa doliečiť a vykašlať sa na motokros. Doktore, to srandujete? Na lepšiu, dlhšiu otázku s vyhrknutými slzami som nezmohol. Čuchám tam trošku preháňanie a nádej, že nemusí to byť také zlé. Počkám si na moje domáce doliečenie a záverečné resumé od neurológa. To a skúška na moto budú mať väčšiu váhu ako chirurgove odporúčanie.

Stále ale to najdôležitejšie bude rozhodnutie od mojej partnerky, ktorej by som nerád robil trápenie, ale snáď sa ma bude snažiť pochopiť a vcíti sa trochu aj do mojej, od motokrosu závislej duše.

Video: MOTOSHOP ŽUBOR CUP - Gbely 28.04.2013 - štart a pád

Projekt Z cesty do terénu podporili: Motocorse.sk a acerbis.sk www.husqvarnamotorcycles.sk www.acerbis.sk

Pridané: 06.05.2013 Autor: Milan Mikulík - mikulec Zdieľať

Seriál článkov - Projekt z cesty do terénu:

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (11 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (30)  [Verzia pre tlač] Tlač

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 247061 | Včera: 212062