Grécko II 4/5

Cez Thesaloniky sme tentoraz prešli hladko, lebo sme po predchádzajúcej skúsenosti použili radšej obchvat. Pre spestrenie cesty, ktorá viedla cez nezáživné roviny a navyše sama bola rovná, sme sa pokúšali zastaviť aspoň pri archeologických lokalitách, ale naše kultúrne barbarstvo už zrejme dosahuje obludné rozmery, lebo som mal pocit, že nás to len zdržuje a nie je to ničím zaujímavé. Noo, a nebol som sám. Najväčšie spestrenie bol pre nás obed v Gianitse. Toto mesto má veľmi pekne upravené centrum, ale zrejme sem moc turistov nechodí, lebo na rozdiel od letovísk nepočuť z taverien nič iné ako gréčtinu a aj sa tu ťažko niečím iným dohovoriť. Doprava v meste, tak to je des. Úzke prepchaté uličky, každý sa niekde pchá a stále trúbi. Po odparkovaní motoriek na kraji cesty v T –čkovej križovatke, nás z taverny vytiahol strašný hluk. Neaký dobrák totiž na opačnej strane cesty odstavil Fronteru, ale tak, že autobusy nemohli prejsť. Dobehol som akurát v momente, keď nárazník autobusu tlačil do môjho bočného kufra. Tak to si na môj vkus dovolil dosť. Na pozdrav som mu ukázal prostredník, ale radšej som to dal kus ďalej. Mal predsa len váhovú prevahu.

Po Edessu to bola zase iba obyčajná nuda, ale samotná Edessa to už je iná káva. Mesto stojí na travertínových skalách, na úpätí ktorých má perfektný park s výbornými výhľadmi na okolie a so sústavou vodopádov, z ktorých najväčší skutočne stojí za to. Zjavne sa jednalo o turisticky veľmi atraktívne miesto. My sme ale pre nedostatok času navštívili iba park s vodopádmi. Návšteva historickej časti nebola ani tak otázka času, ako chuti.

Ďalej sme pokračovali smerom na Florinu, ale pre spestrenie programu sme si vybrali malú obkľuku po príjemných zátačkovitých lokálnych cestách okolo jazera I. Vegoritida. Podľa mapy tu mal byť aj kemp, ale v tomto prípade mapa buď predbiehala skutočnosť, alebo za ňou riadne zaostávala.

Do Floriny dorážame až podvečer. Zisťujeme, že okrem hotelov tu nie je žiadna iná možnosť ubytovania. Keď chcem ísť ďalej, tak to nenašlo pochopenie u zvyšku spolucestujúcich. Je pravda, že mapa za Florinou naznačovala len hory a hranice s Albánskom. No nič, tak ideme skúšať hotely. V prvom mi na recepcii skoro zabehlo. Keď mi milá recepčná záhlásila cenu, zostal som tam stáť ako nemci pred Stalingradom. Tiež som chcel dnu, ale nedalo sa. Bolo to „ľudových“ 86 EUR za izbu pre dve osoby. Ďaľší pokus bol už úspešnejší. Cenu sme stiahli viac ako o polovicu a keď nám navyše majiteľ povedal, že motorky nám dá do dvora, kde majú na stráženie psov, lebo sa tu potuluje veľa albáncov, bol som spokojný. Peťo síce trochu mrmlal, ale aj sám vedel že nič iné sa dnes už robiť nedá. Sranda bola len, keď sme dali motorky do dvora a spoza rohu sa vyrútili „strážne psy“. Bola to taká fenka neidentifikovateľnej rasy, v kohútiku do 30cm a jej tri mladé v plnej sile, ktoré boli úžasne „útočne“ naladené. Škoda, že iba na šnúrky od topánok.

Prespánske jazero

Vynikajúco vyspatý som sa tešil na našu ďalšiu trasu, pretože asi po 40 km jazdy nádhernou horskou krajinou medzi dvojtisícovkami s lyžiarskymi strediskami sme stáli na brehu Prespanskeho jazera. O toto jazero sa delí Albánsko, Macedónsko a Grécko. Je predelené pieskovým násypom na dve menšie časti Mikri Prespa a Megali Prespa a má najvyššie položenú hladinu zo všetkých gréckych jazier. Mňa sem však ťahala informácia, že je prirodzeným hniezdiskom vodného vtáctva, ako volaviek, kormoránov, pelikánov a iných a ja som ich veľmi chcel vidieť v ich prirodzenom prostredí a nie v ZOO. A nezostal som sklamaný. Skutočne tu boli obrovské kŕdle týchto vtákov, ale dali sa pozorovať len ďalekohľadom. Pri pokuse priblížiť sa k nim, okamžite odlietali. Jednotlivé kusy boli prekvapivo veľké a viac ako dvojmetrové rozpätie krídel pelikána, ktorý preletel ponad nás bolo skutočne impozantné. Keď som ukojil svoje ornitologické chúťky, vychutnali sme si ešte cestu „alpského charakteru“ v úbočí nad jazerom, ktorá viedla do poslednej gréckej dediny Psarades. Ďalej už jednoducho nebolo kam. Takže sme sa vrátili a pokračovali pohraničným pásmom smerom na Kastóriu. V tejto pohraničnej oblasti sa dá celkom dobre zajazdiť. Nestretáte tu totiž takmer nikoho, len sem-tam albánsky taxík, čo je vždy starý mercedes. Poprípade prefrčíte okolo vojenskej hliadky a krajina okolo je skutočne zaujímavá a hornatá. V jednom údolí sme dokonca narazili na „fabriku“ na výrobu dreveného uhlila. Ak si pamätáte z rozprávok uhliarov so svojimi kopami dreva, tak presne tak to vyzeralo, akurát z telky necítiť ten smrad, čo bol v celom údolí.

Prespánske vtáky

V Kastórii sme sa zastavili na obed. Je to pekné mesto umiestené na poloostrove v jazere Kastorias. Musím konštatovať, že mestá na severe sú celkovo upravenejšie ako tie južné a na severe majú psov a na juhu mačky.

Od Kastórie to bolá už takpovediac tohtoročná „klasika“. Pršalo. Išli sme smerom na Neapoli potom na Grevenu a aj pekný úsek do Kalambaky, mesta pod Meteorskými kláštormi, bol v daždi skôr utrpenie ako pôžitok. Kemp nebol problém, zamierili sme rovno do dobre známeho, s fajn chatkami za dobrú cenu a aj s bazénom. Stále pršalo, ale chuť vyskúšať si bazén s priezračnou vodou bola neodolateľná a tak za asistencie Adi v bunde a nepremokavej kombinéze som si skvele zaplával, ani som nemal moc fialové pery. S Peťovcami sme sa dohodli, že počkáme kým prestane pršať, pôjdeme do mesta nakúpiť potraviny a na kurací gyros, ktorý na nás minulý rok spravil vynikajúci dojem. Okolo deviatej sme sa dočkali. Prestalo pršať. Tak sme sa vydali do centra. Peťo to ale tentoraz s tou zodpovednou prípravou „trochu“ prehnal. Aj keď nepršalo, navliekol sa komplet do nemokov, veď čo keby na tých troch kilometroch začalo pršať? Noo, že je zodpovedný, je v poriadku, ale chyba je, že je aj „mierne“ samonasierací. A to sa prejavilo okamžite keď sme v meste zosadli a on si uvedomil celý ten igelit na sebe. Renča mala miesto romantickej prechádzky, okamžitý odchod do kempu a Peťo miesto čerstvého gyrosu, svačinku.

Pohodička...