Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

motozem-02-2020-std

Diskusia Diskusia k článku (0)  [Verzia pre tlač] Tlač

Motodovolenka v Grécku 2001 1/7

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 10.01.2002 Autor: Zeno
Čitatelia: 9463 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Dovolenku do Grécka sme mali v pláne už od minulého roka, kedy sme boli s Peťom v Chorvátsku. Jej termín sme určili na september, kvôli počasiu, ktoré je tam v tejto dobe omnoho príjemnejšie, ako uprostred leta a samozrejme kvôli nezanedbateľnému cenovému rozdielu. Pre mňa a moju manželku to mala byť satisfakcia za nepodarenú cestu do Estónska.

Vyrážali sme vo štvrtok 6. septembra na tradičné miesto stretnutia - odpočívadlo Zeleneč. Ráno nás čakalo nabalené Varadero, ktoré bude musieť zastať ťažkú úlohu miesto nášho obľúbeného ST-ečka. Počasie nebolo najlepšie, ale ešte nepršalo. Na miesto stretnutia sme napriek silnému nárazovému vetru, ktorý s nabalenou morkou značne cvičil, dorazili presne. Toto naše dodržanie termínu však nemal kto oceniť. Peťo s Renčou viac ako hodinu meškali, a to, že som prišiel presne, mi aj tak neverili. Krátke pozdravenie, jedna káva a sadáme na motorky. Dnešný cieľ cesty bola Postojna a chýbalo nám ešte takmer 600km. A aby sme to nemali jednoduché, tak nám hneď v Bratislave začalo pršať, takže na rad prišli dažďovky. Cez colnicu sme prešli hladko, kto by sa už len zapodieval so štyrmi premáčanými panáčikmi od Michelinu, ktorých sme pripomínali. Celú našu ďalšiu cestu sa len striedal slabý dážď so silným, vietor sa nestriedal, ten fúkal stále a po rovnej ceste to vyzeralo akoby ani neplatili fyzikálne zákony, v takom zaklopení sme išli. Takto som si ozaj tú satisfakciu nepredstavoval. Spŕšky spod kolies kamiónov nás oblievali takým množstvom vody, až sa mi zdalo, že pred každým kamiónom stojí niekto s vedrom v ruke a nemá žiadnu inú robotu, len ma čo najlepšie trafiť. Podchvíľou vietor metal s motorkou a do toho som si akurát mohol spievať "Singing in the rain". Nič iné ma v tej chvíli nenapadlo. Celá cesta ubiehala po diaľnicach, za ktoré sa v Slovinsku platí. Teda platili sme aj za úsek, ktorý sa len staval a prechádzali sme vedľa neho. To sa im potom ten kapitalizmus buduje.

 Dúha pred Postojnou a Hrad Postojna
Dúha pred Postojnou a Hrad Postojna

Asi 40 km pred Postojnou prišlo vyslobodenie. Dážď razom ustal a na obzore sa zjavila dúha, za ktorou nás čakalo už len zapadajúce slnko. Nocľah sme si našli už za tmy. Trojposteľová izba bola ideálna a poskytla aj priestor na vysušenie mokrých vecí. Večer sme trošku podebatovali so starším izraelským párom z vedľajšej izby spoznávajúcim Slovinsko - o cestovaní , kultúre, náboženstve....

Na dnešný deň sme mali jediný cieľ - nalodiť sa. Keďže do Terstu to bolo asi 40km a loď odplávala o druhej, mali sme ešte dosť času prezrieť si hrad v Postojnej, ktorý je skutočne unikátne umiestnený do skalnej steny. A nás, motorkárov, potešila aj úzka kľukatá prístupová cesta, ktorá bola po včerajšom diaľničnom maratóne, zasa možnosťou zajazdiť si.

 Naša lodička
Naša lodička

Zvyšná cesta do Terstu prebehla hladko, čo sa už nedá povedať o nájdení prístavu. V premávke plnej samovrahov na skútroch, predbiehajúcich nás z oboch strán v úzkych uličkách asi 100km rýchlosťou, bolo veľmi ťažko odbočiť podľa tabúľ, ktoré boli zvyčajne umiestnené tak, že sme síce zistili kam máme ísť, ale odbočiť už zaručene nie. Nakoniec nachádzame "nástupište" spoločnosti ANEK LINES, ktoré zíva prázdnotou. Na rozdiel od colnej zóny, ktorú sme omylom navštívili a za asistencie karabinierov vzápätí opustili. Kupujeme lodné lístky, pričom ma poteší, že som platil o 80DM menej ako Peťo. No hold, oplatí sa mať manželku, ktorá sa ešte zmestí do kategórie „youth“. V rámci úsporných opatrení kupujeme lístky len na palubu, ktorá sa stane nasledujúcich 22 hodín našim domovom. Pohľad na ten kolos, pripomínajúci plávajúci sídliskový panelák, nás nejako podvedome núti vytiahnuť balíček s liekmi a naordinovať si konskú dávku Kinedrilu. Takže sme sa rozhodli nalodiť aj keď do odchodu ostáva ešte takmer hodina a pol. Vchádzame do podpalubia, ktoré vyzerá ako rozsiahle podzemné garáže. Parkujeme na vrchnom poschodí a priväzujeme motorky o zábradlie. Ach, prečo len to Varadero nemá hlavný stojan! Z motoriek berieme veci na spanie a potraviny, pretože k motorkám sa už počas celej plavby nedostaneme. Loď je úplne prázdna, a tak v zadnej časti pri vypustenom bazéne nachádzame prázdne lavičky pod prístreškom, ktoré sa nám javia viac ako vhodné na prespanie. Prežívame eufóriu prvej cesty loďou, detskú radosť z každej novej maličkosti, ktorú objavíme. Toto však netrvá dlho, vďaka nedávno požitému kinedrilu, ktorý nás všetkých po chvíli nekompromisne uspal. Po poobednom spánku sme zabíjali čas na lodi, ktorý sa strašne vliekol. Najedli sme sa z vlastných zdrojov, lebo jedlo na lodi bolo drahé a zapili to becherovkou od Peťa. Náš strach z morskej choroby sa ukázal ako neopodstatnený, pretože loď sa ani trochu nekývala, takže ryby zostali hladné. Večer nás čakal prekrásny západ slnka za šíre more. Kúpili sme si ešte nejaké to pivo a keď zavreli bufet, išli sme spať.

 Interhotel Trajekt
Interhotel Trajekt

Ráno sme vstávali keď otvorili bufet a pustili muziku. Po ľavoboku sme mali albánske brehy, ktoré tvorili majestátne vrchy prudko sa zvažujúce do mora a už naoko táto krajina pôsobila veľmi nehostinne a pusto. Po absolvovaní raňajok a rannej hygieny sme už vchádzali do Gréckych vôd, čo sme zistili podľa ostrova Korfu na pravoboku. Rozhodli sme sa určiť našu dnešnú trasu. Po podrobnom preštudovaní mapy sme sa rozhodli ešte dnes dosiahnuť Peloponéz - cieľ našej cesty, konkrétne prístav Patra. To už lodný rozhlas hlásil, že sa blížime do prístavu Igumenika a môžeme ísť k motorkám. Nie že by sme mu rozumeli. Kvalita strašná proti tomu sú aj naše mestské rozhlasy HiFi trieda, ale všetci helmuti už boli pobalení a začali odchádzať. V podpalubí sme odviazali nášho miláčika (teda môjho, manželka je stále zamilovaná do ST-ečka), navliekli sa do kombinéz, opustili trajekt a začali ukrajovať prvé kilometre po gréckych cestách. Prvé čo nás zarazilo, bola kvalita asfaltu, ktorú by som si v členskej krajine EU predstavoval trochu inak, ale nevadí. Varadero sa s tým vysporiadalo bez problémov, akurát Peťova XJ sem-tam cvakla tlmičmi na doraz. Po asi dvoch hodinách nám celkom slušne vyhladlo, tak nastal čas na odskúšanie miestnej kuchyne. Zastavili sme pri jednom grile vedľa cesty. Po počiatočných komunikačných problémoch, tá naša slovenčina sa moc na gréčtinu nepodobá a navyše pán domáci nevedel ani nemecky, ani anglicky, ani rusky, sme mu na servítky nakreslili od prasaťa, cez kravu až po zeleninu všetko, pričom sme vydávali zvuky patriace k jednotlivým zvieratám. Nakoniec sme si čosi objednali a čakali čo nám prinesie. Naše interpretačné schopnosti slávili úspech. Každý dostal to, čo žiadal a navyše skutočne chutne pripravené. Ďalej sme pokračovali na Prevezu, v ktorej sme nemohli nájsť orientačné tabule a zistiť ako ďalej. Po spýtaní sa asi troch chodcov, z ktorých nás každý poslal na opačnú stranu, sa držíme rady toho posledného, pričom asi po hodine jazdy zisťujeme, že sme tak 60km z trasy v meste Arta. Nevadí, z Arty totiž vedie celkom jasná cesta až do Patry. Tesne pred Patrou dobiehame maníka na ZX 10. To už je vidieť prieliv medzi pevninou a Peloponézom, kde sme podľa Peťa mali nájsť most: Ešteže som sa rozhodol nasledovať tú ZX 10, ktorá nás priviedla do prístavu a pomocou ferry boatu sa prepraviť na druhú stranu. Na lodi som sa dal s Grékom do reči. Tiež cestovateľ, minulý rok bol na Nord Kappe a mal za sebou viaceré krajiny ako napr. Turecko, Jordánsko a iné. No a hlavne som sa dozvedel, že keby sme sa spoliehali na ten most, čo o ňom Peťo hovoril, hľadali by sme ho tam ešte asi aj teraz. Po vylodení sme kúpili čerstvé pečivo a začali hľadať kemp, čo nebol problém. Problém bol v tom, že kemp čo sme našli bol zatvorený a otvoriť ho mienili až v máji 2002. Chvalabohu kúsok ďalej sme našli malý miestny kemp, s výborným zariadením a ešte lepšími cenami. Zobrali sme si dva bungalovy, vybalili, zjedli čosi zo zásob a išli na víno do miestnej taverny.

Ráno sme sa rozhodli dnešný deň venovať kúpaniu, a tak sme odchod presunuli až na ďalší deň. Plážou pod kempom sme boli trochu sklamaní, čistotou mora a pestrosťou života pod vodou táto oblasť vôbec nemohla konkurovať Chorvátsku. Ale chceli sme si oddýchnuť a strávili sme tu celý deň. Večer sme sa rozhodli preskúmať prístavné mesto Patra a ja už aj vybrať nejaké peniaze, lebo v hotovosti som mal málo a spoliehal som sa na kartu. To som asi nemal robiť. Po skúsení asi troch bankomatov, čo boli všetky v meste, mi vždy bolo oznámené, že táto transakcia momentálne nie je možná. Najkrajšie na tom bolo to, že Peťovi karta fungovala. Uvedená skutočnosť značne prispela k mojej nervozite, preklínal som deň keď som vstúpil do banky a rozprávky o nepotrebnosti peňazí ako platidla, a že s kartou vám peniaze nikto neukradne. Keď ste ale v cudzine, nemusíte sa k nim dostať ani vy. Začali sme prepočítavať Peťove peniaze a vymenil som aj 100 USD schovaných pre prípad núdze a tvorili sme záchranné plány. Potom som sa trošku ukľudnil, lebo Peťo bol vybavený skutočne zodpovedne. (Peťo bol celkovo prípad zodpovednej prípravy, a to vo všetkých smeroch), takže dokonca sa znova išlo na večeru, ktorú zatiahol. V noci moje nervy potrénovali ešte dvaja mladíci, ktorí si o tretej v noci rozhodli poprezerať naše motorky a robili pri tom rámus, teda vlastne len nepatrný šuchot , ktorý ma ale zobudil. Vyletel som z postele, odhodlaný brániť svoj majetok, no ale s nohami v spacáku sa beží asi ako s gaťami na pol žrde a ešte horšie sa preskakuje skrinka. Takže pokiaľ som sa pozbieral zo zeme, našiel kľúč a vyšiel von už nebolo proti komu. Takže som skontroloval celý kemp a zistil, že aj kempová brána je zatvorená. Ale aj tak som ostal nervózny a v bungalove som premiestnil posteľ tak, aby som spal v sede a videl na motorky. Ráno sa všetko vysvetlilo. Boli to údržbári, ktorí opravovali v kuchynke zariadenie.

>

Pridané: 10.01.2002 Autor: Zeno pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Diskusia Diskusia k článku (0)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

incheba-2020-side

Adamoto Flash

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2020 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 201191 | Včera: 183538