Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

Pridaj aj ty článok o svojej motorke!

Diskusia Diskusia k článku (6)  [Verzia pre tlač] Tlač

Hortobagyi tour

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 30.10.2002 Autor: Zeno
Čitatelia: 7740 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Všetko sa začalo ešte na jar, keď som v posilovni rehabilitoval pokazenú nohu z endura.

Aby mi lepšie išiel čas, tak som čítal pánske časopisy akoby náhodou pohodené vedľa bicyklov. Čo čítali baby poväčšinou bicyklujúce neviem. No a tam som objavil článok o najzaujmaveších miestach v Európe. Bol medzi nim aj Hortobagyi nemzeti park, územie, vraj mongolské stepy pripomínajúce. A kedže som nemal program na víkend a do Mongolska je to trochu z ruky, tak prečo to neskúsiť.

Na túto cestu som nahovoril ešte aj kamoša Ondra, ktorého manželka nevedela pochopiť, o čo nám vlastne ide. V druhej polovici októbra, keď teplomer ukazoval celých 6°C a pršalo, akoby už do jari ani nemalo prestať, sme za neustáleho krútenia hlavou Ondrovej manželky vyrazili. Takže sme začali z Košíc smerom na Miškolc. Pred hranicou sme natankovali a za posunkovej reči aj dohodli, ktorý stojan kto zaplatí, lebo tam už slovenčina akosi nefungovala aj keď hranice sme mali ešte stále pred sebou. Potom nás čakali, už len čudácke pohľady colníkov na dvoch bláznov zabalených v igelite a boli sme v Maďarsku.
Od Miskolca vyšiel oskar, ale oteplenie sa nekonalo. Z Miskolca sme pokracovali cez Mezocsát smerom na Tizsacsege. Cestou sme prekonali kompou rieku Tizsu. Pre Ondra maximálny zážitok, prvý raz bol na kompe. Natáčal a fotil úplne všetko, čo sa hýbalo, krútilo poprípade vydávalo zvuk.
Smerové tabule už pomaly začali aj ukazovať smer Hortobagyi, krajina sa narovnala a najvyšší bod bola pravdepodobne moja prilba. No sem tam bol nejaký ten strom, poprípade skupina. Zaujímavé bolo niekolko krát sa opakujúce zoskupenie tenkých a vysokých stĺpov, náhodne rozhodených v krajine, vraj hromozvody. Došli sme až k hlavnej ceste smerujúcej na Debrecen a očakávali kedy už ten park začne. Ale nič sa nezmenilo, stále iba rovina okolo nás.

 konečne sme to našli
konečne sme to našli

Iba pohľad do mapy nás presvedčil že už sme na mieste. No ale až po odbočení z hlavnej cesty sme začali chápať, čo znamená národný park. Pre našinca odchovaného na kopcoch je prvý dojem veľkým sklamaním, nevidieť tu dych vyrážajúce výhľady, aké podvedome od národných parkov očakáva.
Podstata je asi niekde inde. Po pár kilometroch jazdy zapadnutou asfaltkou, sme dorazili k malému jazeru, takmer celému obkolesenému asi tri metre vysokými trávami. Voľným okom by som povedal, že na hladine plávali akési vtáky, ale pohľad ďalekohľadom bol super. Vtáky neplávali, boli to volavky, ktoré práve lovili. Tak to sa mi už začínalo páčiť. Vrátili sme sa na hlavnú cestu, kde som po chvílí zbadal v dialke studňu, s takým, pre túto oblasť typickým vahadlom. Zišli sme s cesty na parkovisko, za ktorým už ďalej viedla len rozbahnená poľňačka so značkou zákazu vjazdu.

Ja som sa rozhodol pokračovať, ale Ondro, ktorý má čisto „cestný“ model Varadera odmieta ísť do blata. Tak som mu povedal nech počká a vyrazil som smerom k studni. Cestou som stretol jedného pastiera s malým kuťa, ale pokus o rozhovor stroskotal na nedostatku posunkov (buď som slabý herec, alebo pastier poslabší inteligent). Nakoniec vôbec nebol problém dostať sa ku studni, lebo povrch pod trávou bol relatívne tvrdý. A keď je tvrdý, tak sa dá. Nakoniec v sebe aj Ondro čistotný zlomil odpor k blatu a dobehol ma. Vraj nestrpí, aby som mal krajšie fotky ako on. Tak sme pokračovali v jazde po puszte.

Zameral som v diaľke dve kravy, ale ďalekohľad ma opravil. Boli to prasce, voľne sa pasúce, no to by nebolo nič, keby neboli totálne chlpaté (dlhosrsté) a nemali v kohútiku tak 150cm. Vlastne to bola vzrastom malá krava a vzhľadom prasa. Ondro okrem toho, že je čistotný, je aj veľmi „odvážny“, a tak ma hneď k nim poslal, aby som tam išiel ako „mierka“, že on to natočí. Tak som sa k nim vybral. V tom ale vyrazili aj obe prasce či -wat diszna- ako sa volajú. A teda že mastili, ešteže si vybrali ten správny smer. Od nás preč. Ďaľší off roud nás doviedol k prestrešenej výhľadni, kde vo mne okamžite skrsol nápad využiť ju na nocľah. Ale nestalo sa tak. Aj keď netrpím takou fóbiou zo špiny ako Ondro(aj reťaz si sprejuje v rukaviciach), tak som to zavrhol. Hnilé dosky na podlahe a celý vrch osratý od vtákov, bo výhľadňa už dlhšiu dobu slúžila ako holubník, odradili aj mňa.

Kedže sa už začalo zvečerievať, tak sme ešte hľadali obchod spraviť zásoby na noc. A tu sa Ondrovi vypomstila celá jeho špinofília, keď som celý deň počúval len “To z tej zeme si dáš potom tú prilbu na hlavu?“ alebo “Celý sajrajt z toho spetka ti zostane vo vnútri, a tak to chceš nosiť?“ Tak si milý Ondro položil prilbu na sedadlo, jediné miesto ktoré považoval za nezávadné. No to by si ale nesmel do motorky drgnúť, potom prilba zvykne elegantným lobom padnúť a aby Murphy platil, tak priamo do fajne blativej kaluže. Čo sa nadávok týka, tak Ondro má prednadávané tak na desať rokov dopredu. No ale nejako sa s tým blatom na hlave zmieril a prebehli sme ešte severnou časťou parku, kde boli pri zapadajúcom slnku vidieť celé kŕdle volaviek. Boli to pekné pohľady, ale pre nedostatok svetla, alebo mojich schopností, neodfotiteľné.

Na noc sme si našli kemp. Evidentne opustený, nikde ani noha. Terasa recepcie nás ušetrila aj stavania stanu. Našu samotu ale okolo deviatej začali narúšať páriky chodiace okolo nás kamsi dozadu. No vyzeralo to ako kopulačné miesto, ale intenzita párov, dokonca celých skupín sa zvyšovala, tak už som mal pomaly dojem, či sa tam nekoná swingersparty. Ale ráno nastalo rozuzlenie, ktoré som nečakal, ale po noci strávenej v celkom slušnej kose uvítal. Vzadnom rohu kempu boli totiž dva malé bazéniky s termálnou vodou, vonku bolo tak 5°C a voda, by som povedal mala minimálne 40°C, po tej kose v noci(toho kto napísal na ten spacák že do -10 pozdravujem) to bolo mega super.

 náš nocľah
náš nocľah

Ráno sme vyrazili na naše pomery veľmi skoro, už o pol desiatej. Kúpili sme po bičíku, aby bol aj suvenír a zároveň nástroj na udržanie poriadku v domácnosti, a šli sme do puszta ZOO, ktorú Ondro zhodnotil asi tak: “Šak to naženu sliepky, husy, kozy, prasce a že zoo!“ Ale pre objektivitu treba povedať, že tam bolo aj pár zaujímavých kúskov hlavne “sarvaš marha“ , ktorú Ondro “hrdina“ provokoval, keď bol za plotom, ale stretnúť ju len tak, asi by mu nebolo všetko jedno. Ozaj ešte tam bol jeden “haszi szomar“, ktorý sa zásadne prejavoval len keď bola vypnutá kamera a ten dokonca mal aj meno, že “Aladár a Körelnek“. Nakoniec nám tých dvesto forintov za vstupné nepripadlo zle investovaných, nakoľko sme na jednom mieste mali možnosť vidieť všetkých typických predstaviteľov tunajšej puszty, aj keď tí, čo sme stretli vo voľnej prírode sa nám zdali zaujímavejší. Cestou domov sa nám podarilo stretnúť ešte jedno “diszno“ tentokrát, ale zase vyzeralo ako tiger, no fakt! Len ta hlava bola prasačia a telo áá, noó teda, vlastne farbu malo ako tiger.

No ale čas vyhradený na našu cestu sa pomaly končil, takže sme sa pobrali s kade sme prišli. A čo záverom? No tak bola to najzaujímavejšia rovina akú som videl, ale bola to rovina...

 je dúha:-)) ale na koniec cesty nás osprchovalo...
je dúha:-)) ale na koniec cesty nás osprchovalo...

Pridané: 30.10.2002 Autor: Zeno pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Diskusia Diskusia k článku (6)  [Verzia pre tlač] Tlač

Body a Trasy v tomto článku:

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Moto Morini

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2020 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 151705 | Včera: 163637