Karpatská odysea, alebo cesta vytiahnutá z koša 4/4

Charakter cesty po východnom brehu priehradného jazera Bizac asi najlepšie charakterizuje príhoda. Keď som po asi tridsiatich kilometroch zastavil, aby sme si urobili pár fotiek, Squadra sa na mňa oborila: „Pilgrim, ty stále zastavuješ v zákrute.“
„A dnes si už videla niekde rovinku,“ bránim sa.

Musela mi dať za pravdu. Celý asi štyridsaťkilometrový úsek je sériou striedajúcich sa zákrut s nečakane sa otvárajúcimi výhľadmi na jazero a náprotivné pohorie Ceahlau, ktorému do výšky dvoch tisícok chýba len deväťdesiat metrov. Je vyhlásené hlavne svojimi bizarne zvetranými skalami, ktoré sú však prístupné len peším turistom. Až na príjazdovú cestu k horskému hotelu, v pohorí žiadne reálne zjazdne cesty niesu.

Na konci priehrady prechádzame mostom pripomínajúcim skôr antický aquadukt a... Prišli sme privčas. Benzínku na rázcestí ešte nedokončili aj keď z diaľky dávala nádej, že tu napojíme svoje tátoše. Od tejto chvíle sa Zajo s B12-kou mení na pilota US-Navy, pre ktorého je najdôležitejším budíkom palivomer.
Odbočujeme na Targu Neamt, aby sme si prezreli kláštor Neamt, vzdialený necelých 40 kilometrov. Dnešný deň trávime v Moldavsku a Neamt je od 12. storočia jeho najstarším kláštorom. Dodnes je tunajším strediskom pravoslávnej kultúry a so sedemdesiatimi mníchmi a desiatkami študentov seminára je najväčším rumunským mužským kláštorom. Bola v ňom umiestnená jedna z prvých tlačiarní a tak kláštor mal pre oblasť podobný význam, ako náš Červený kláštor. Aj tunajšie múzeum je plné stredovekých kníh a prvých výtlačkov Biblie. Rovnako početné sú zbierky miniatúr, ktorých tunajšia škola sa stala počiatkom ich rozvoja. Aj keď nie som múzejný fanda, pre staré knihy a miniatúry mám slabosť. Veď prepísať a ilustrovať Bibliu, rovnako ako vyrezať sotva osem centimetrov vysoký krížik s desiatkami výjavov zo života Krista trvalo aj celé desaťročie.

Keď znova vyjdem na slnkom zaliate nádvorie, vidím ako sa pri vchode kostola zo sklonku 15. storočia, ktorý sa na stáročia stal vzorom sakrálnej architektúry v Moldavsku, šťastne škeria Squdra a Iwik.
„Pilgrim, v kostole je na stojane ikona a ženy sa jej dotykajú nosmi a potom pod ňou podlezú. Aj my sme to urobili. Čo to znamená?“
„Zo širokého okolia tu chodia ženy túžiace po počatí.“
„No určite,“ oponuje Squadra s trocha zmrazeným úsmevom.
„Mne je jedno či tomu veríš či nie. Ukážem ti to v knihe?“
„A to si nám nemohol povedať skôr?“
„Ani vo sne ma nenapadlo, že by ste sa chceli vopchať do tej diery. Dúfam, že ste sa napili aj z tamtoho prameňa.“ Ukazujem na protiľahlú stranu nádvoria. „Ta voda je na dvojčatá.“
„Nie,“ odpovedajú jednohlasne.
„Tak budete mať iba po jednom.“

Ale aby som v niekom nevyvolal falošnú nádej, priznávam - všetko som si vymyslel. Kláštor Neamt za návštevu stojí, ale počatie si milé čitateľky vyriešte radšej doma v súkromí. Pred kláštorom, v altánku s cibuľovou strechou však naozaj vyviera prameň s liečivou svätou vodou, ktorá pomáha v nemoci. Jej najdôležitejšou ingredienciou je však viera. A tej sa nie vždy dostáva.

Pokračujeme do 12 km vzdialeného Targu Neamt. Samotné mesto za obchádzku nestojí, ale je v ňom benzínka, ktorá konečne vykúzli úsmev na Zajovej tvári. Je to jediný krát, čo na ceste máme problém s benzínom. Inak všade bola sieť čerpačiek dostatočne hustá. V meste sa stretávame aj s ojedinelým žobraním detí, ktoré už v Rumunsku nadobro ustúpilo. Popri tankovaní stihneme ešte zmeniť peniaze, doplniť chleb, vodu a hajde späť k priehrade. Odteraz už nebudú žiadne odbočky a každým kilometrom sa budeme približovať k domovu. Aj krajina pozdĺž rieky Bistrice nadobúda ráz, na aký som vo východných Karpatoch zvyknutý. Príkre svahy nad riekou pokrývajú sýtozelené pasienky so stohmi sušiaceho sa sena a lesy so štíhlymi urastenými ihličnanmi. Roztrúsené drevenice v chudobných dedinkách, túlavé psy, vôňa popíleného dreva, cesta stonajúca v agónii pod kolesami lesných strojov a preťažených kamiónov zvážajúcich mohutné kmene zoťatých smrekov.
Dobové fotky z prvej republiky tu ožívajú. Dievčatko v kroji s prúteným košíkom ponúka nazbierané hríby, dievčina na prahu dospelosti hľadí v ústrety slnku, ktoré už na západe hladká vrcholce hôr. Možná by chcela s ním, niekde do zasľúbenej krajiny, tam na opačnej strane hôr... Ale díva sa na správnu svetovú stranu?

Romantiku na chvíľu prerušuje Vatra Dornei, priemyselné centrum oblasti a následných pätnásť kilometrov hlavnej cesty. Po nej ale karpatský raj pokračuje. Zapadajúce slnko ležiace nízko nad obzorom oslepuje a cestu je viac cítiť ako vidieť. Tá sa kľukatí údolím medzi pohoriami Rodna a Maramureš a vedie nás do posledného priesmyku na našej ceste. 1416 metrový Prislop je zároveň vstupnou bránou do horského strediska Borsa, kde trávime poslednú noc v kempe na záhrade jedného z domov. Už tu stanuje rumunská rodina v pokročilejšom štádiu veselosti. Rozjarená postaršia Rumunka v nestráženej chvíli vyteperí svojich sto kíl živej váhy na Tomahawkovho Fazera a dožaduje sa zvečnenia tejto osudovej chvíle. Rovnako podgurážený domáci v bezbrehej pohostinnosti prikladá na oheň vzdialený sotva tri metre od stanov smrekové dosky a mení ho na mohutnú vatru. Mäkké drevo praská, iskry lietajú všade naokolo. Našťastie sa nám ho darí presvedčiť, že to nebol dobrý nápad skôr, než tábor ľahne popolom.

A rána sú tu tiché, znel názov jedného vojnového filmu. V Karpatoch aj chladné, musím dodať. Zima, od ktorej sme si v tropickom týždni odvykli, nás vyháňa zo stanov o trocha skôr. Alebo že by to bola zle skrývaná vôňa domova?
Naša „známa“ rodinka tiež balí. Z úžasom sledujeme, koľko sa toho do Loganu zmestí. Stan, kempingová výbava, jedlo, šatstvo aj babička. Pallika sa znova púšťa do čistenia prilieb, kedže nikto to nedokáže tak, ako on. My ostatní zatiaľ likvidujeme tábor. Squadra sa zasnene díva do diaľky (u nás sa vraví do blba). Vydrž. Večer si tam, kde tvoje myšlienky. Priznávam, že aj ja svojím predstavám musím brániť v rozlete.

Deväť kilometrov po štarte riešim dilemu. Odbočiť na vedľajšiu, vedúcu paralelným južnejším údolím rieky Iza? Vynahradí prírody a rázovité dediny, v ktorých ľudia ešte nosia kroje nepohodlie rozbitej a miestami len kamenistej cesty? Dnes by to už asi nikto neocenil. Vedomie je po okraj zaplnené zážitkami posledného týždňa a po nových až tak netúži. Pôjdeme radšej podľa pôvodného plánu.

Pred Sighutu Marmatiei sa pripájame k Tise, tvoriacej tu rumunsko-ukrajinskú hranicu. Pri našom jarnom ukrajinskom intermezze sme prešli jej náprotivný breh, teraz ju míňame z juhu. Dedinky s dvoj aj trojjazyčnými názvami dávajú tušiť národnostný Babylon. Rumuni, Maďari, Rusíni. Či im to spolu klape nevedno a ani sa to nedozvieme, lebo našu pozornosť už púta dedinka Sapanta, preslávená svojím maľovaným Veselým cintorínom. Ten židovský, na okraji dediny, zostal aj na okraji záujmu.

Baba pri vchode sa dožaduje poplatku za kameru a fotoaparáty, tak sa otáčam. Veď na cintorín môžem ísť aj zozadu, kde chýba plot na celej jeho strane. Na cintoríne so stovkami hrobov prevláda modrá. Videl som už z neho veľa fotografii, ale žiadna nezobrazovala verne jeho veľkosť a rozľahlosť. Z jednej strany náhrobkov je zobrazený výjav z nebožtíkovho života, z druhej strany spôsob jeho smrti. Vedľa seba tu ležia traktorista, učiteľ, mlynár, úradník, krčmár, kňaz, hasič, roľník. A smrť má podobu autonehody, lesného nešťastia, povodne, tamten zomrel v posteli a ten zas v krčme s pohárom v ruke. Ale čím bola dievčina, ktorá je na náhrobku vyobrazená ako máva pri ceste na autá?

O vznik cintoríny sa zaslúžil hlavne miestny rezbár Stan Ion Patras. Po jeho smrti v roku 1977 však v dedine tradíciu veselých hrobov neopustili. A tak okrem mnoho vypovedajúcich kresieb môžeme na náhrobkoch čítať: Veď ten, kto mal prachy, musel umrieť taky. Alebo: Boh odpusť ti synku, aj keď podrezal si svoju mamku.
V jednej z dielni vedľa cintorína si Adieny ešte skúša pradenia nití na starodávnom kolovrátku, zatiaľ čo mňa na ulici odchytila naša známa „motorkárka“ z veselej rodinky. Aký je svet malý. Jeden večer sa ti podgurážená vyteperí na motorku a už sa jej nezbavíš.

Všetko raz končí a v poslednej zákrute sedla Huta končia Karpaty. Pred sebou už máme iba presun po širočiznej maďarskej rovine. Ale čo to? Pri ceste stoja dve GS-a, jedno bez zadného kolesa a v nie dobrej kondícii. Českí kolegovia riešia problém, kde v sobotu zohnať nové skrutky a my, ako môže z GS-a za jazdy odpadnúť zadné koleso. Až tu si uvedomujem, že je vlastne zázrak, že sa počas ôsmich dní po cestách a necestách, cez ktoré sme prešli, na našich strojoch nič neuvoľnilo, nič sa nepokazilo, nič sme nestratili. Alebo žeby predsa? Čo to tam Pallika s Richiem montujú na CB-čke? Skrutka zo zadného tlmiča povedala ahoj a išla preč...

V Satu Mare trocha blúdime. Divné mesto. Ešte som nim nikdy neprešiel na prvý krát. A z rozhovorov s mnohými turistami zisťujem, že nie som sám. Mesto to cestujúcim asi robí schválne z pomsty. Za krivdu, čo sa mu stala vo Versailles. V Trianonskej dohode totiž rýdzo maďarské mesto bolo necitlivo oddelené od uhorskej župy Szatmár. Hranica preťala obchodnú cestu a Satu Mare stratilo svoje postavenie obchodného strediska na rieke Somes, po ktorej sa dopravovala soľ. Odvtedy mesto chradne a mätie pocestných.

O to menej problémov je na hranici. Už to nie je kapitola sama o sebe, ako ešte nedávno. Len letmý pohľad do pasu a – „Pokračujte“.
Ako spiatočnú cestu volíme vidiek maďarského povodia Tisy. Vlastne Tiszy. Snažím sa dodržiavať rýchlosť aj obmedzenia. Bolo by hlúpe platiť pokutu na posledných sto kilometroch. Ale to by ma nesmeli naštvať. Cesta uprostred polí s vyše kilometrovými rovinkami a zrazu 70-ka. To by aj šlo, niet sa kam ponáhľať. Potom 60-ka. No dobre. O sto metrov 40-ka a o ďalších sto tridsiatka aj s dodatkovou tabuľou. Pozor zver. Tak viete čo, na vaše jelene sa môžem v.....! Keď sa po pár sekundách ručička tachometra prehupne cez stovku, vidím za sebou päť svetiel v tesnom závese. Fajn. Tak na toto máme jednotný názor.

So šerom sú tu znova kopčeky, neklamný znak slovenského pohraničia. Do jedného z nich tlačia tri zvodne odeté slečny v plesových lodičkách starú ladu. Zatrúbim na ne. Určite ich to naštve a nasraný človek má viac sily. Budú ju chúdence potrebovať, lebo pumpu míňame až o tri kilometre neskôr. A o ďalších dvadsať je to hranica. Musíme počkať, lebo Zajo ešte mení svoje ušetrené forinty a... sme doma. Zatiaľ čo si všetci s rozjarenými tvárami užívajú v motoreste šťastný návrat, dovolím si pár slov na záver.

Rumunsko 2006 končí. Počas ôsmich dní sme prešli 2350 kilometrov. Pritom každý deň bol úplne iný a jedinečný. Kraje, ktorými sme prechádzali sa od seba líšili natoľko, že sa zdalo neuveriteľné, že sme až na srbskú časť Dunaja celý čas trávili v jednej krajine. Ceny benzínu boli asi ako u nás, ubytovanie lacnejšie a kvalitnejšie. Za 80 nových lei sa dá zohnať naozaj kvalitná dvojposteľová izba, kemp po 10 lei za stan. Jedlo v reštauráciách je o hodne lacnejšie a z vlastných zdrojov sme riešili len raňajky. Inak to nemalo zmysel. Nízkym cenám v reštauráciách však nerozumiem, lebo potraviny v obchodoch sa zdali byť drahšie. Nepýtajte sa ma ale na sumár. Gentleman v spoločnosti o peniazoch nehovorí.

Nič zlé sa nám nestalo. Nič sme nestratili, nič nám neukradli, nikto nespadol, neochorel, motorky vydržali. Neviem, či to bolo strukom cesnaku, ktorý som pre každý prípad viezol v kufri, ale obišli nás aj nepríjemnosti s upírmi. To je asi jediné nebezpečenstvo, ktoré v krajine hrozí. Hlavne na odľahlých horských rázcestiach, kde pri západe slnka zvyknú čakať na svoju obeť. Zbavte sa falošnej predstavy, že upír vás musí kusnúť. Stačí jeden uhrančivý pohľad a ste v tom. Aj keď je Rumunsko navzdory predsudkom bezpečná a pohostinná krajina, na sviatok sv. Juraja (24. 4.), keď zlé sily majú plnú moc a na sv. Ondreja (30. 11.), keď upíri vychádzajú zo svojich hrobov, by som tam necestoval.

Rumunsko je raj. Jeden z posledných v Európe a netuším, ako dlho ešte vydrží. Preto ak ho chcete navštíviť, urobte to čím skôr. Už zajtra ho príjmu do EU, ľudia prídu na to, že to, čo doposiaľ dávali môžu aj predávať, postavia McDonaldy a megareklamy, do hôr, ktoré teraz môžete mať sami pre seba, napchajú hotely a lyžiarske svahy, postavia k nim dokonalé cesty. Som rád, že sme to stihli tohto roku. A dúfam, že ešte pár ciest do tejto nádhernej krajiny stihnem, než sa zmení na nudnú starú Európu.

Pilgrim

/Foto: Všetci ©2006, upravil a spracoval Pilgrim ©2006/