Ako sme šli na Stelvio na našom BMW R 1250 GS

Tak a som tu znova. Neprešiel ani rok a náš rodinný klenot BMW R 1250 GS už zase brázdil alpské priesmyky. Po vlaňajšom parádnom výlete na Grossglockner bol cieľ na tento rok jasný. Passo dello Stelvio v talianskych Alpách – sen mnohých moto nadšencov. Vyššie sa v Európe ani nedá jazdiť. (S výnimkou priesmyku vo Francúzsku, ktorý je len o 13 metrov vyššie.) Komu by sa málilo a výška 2 757 m n. m. mu nestačí, bude musieť vycestovať mimo Európu :-)

Vlaňajší výlet dopadol skvele a ľadvinka – moja manželka (stále tá istá ako vlani) sa s radosťou nechala nahovoriť na ďalšiu dovolenku v sedle našej motorečky (tiež stále tá istá ako vlani). Po predchádzajúcich skúsenostiach sme nabalili o niečo menej vecí ako naposledy, takže kufre sme síce zaplnili, ale stále v nich ostávalo miesto na prípadné nákupy. Píšem v množnom čísle - že sme balili, ale táto činnosť sa ma vôbec netýkala. Môj príspevok k baleniu pozostával z toho, že som zavesil 3 nabalené kufre na motorku a hotovo. Toto mi zabralo cca 2 minúty. Neviem prečo ľadvinke trvalo balenie celý večer :-)

Plánovaný odchod bol v sobotu ráno o 7:00 hod. Predpoveď počasia na našej trase na prvé dva dni nič moc – hlásili dažde a búrky. „Ideálne“ na nutný presun smerom k Alpám. No ale čo už, dovolenka naplánovaná, veci zbalené, tak to snáď nebudeme odkladať kvôli dažďu. CESTA JE CIEĽ so všetkým, čo k tomu patrí. Ráno, krátko pred odchodom ma pred garážou stretol sused, tiež motorkár, ktorý práve venčil psa. Rozospatý sa ma opýtal, kedy sa vraciame a ja na to – že za 7-10 dní. To som ešte netušil že náš výlet takmer skončil po 2 minútach jazdy...

Ľadvinka konečne nasadla na motorečku a s malinkým cca 20 min meškaním sme vyrazili z domu v ústrety dobrodružstvu. Sobotné ráno, obloha zatiahnutá, príjemne chladno. Po predchádzajúcich horúčavách to bolo veľmi prijemné. Mesto prázdne, cesty úplne bez áut. Prešli sme prvú križovatku, ani nebolo komu dať prednosť. Boli sme na ceste sami. Prvé stovky metrov prázdnym mestom v príjemnom chladnom vzduchu sprevádzal pocit pohody. Nasleduje tiahla ľavotočivá zákruta, ktorá ale mohla znamenať koniec. Nielen koniec výletu, ale koniec definitívny. Boli sme v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Zo zákruty totiž vyletelo auto v protismere... Vodič vôbec nezatáčal, ale v zákrute pokračoval rovno – mal to namierené mimo vozovku smerom do trolejového stĺpa, pričom v trajektórii jeho vozidla sme boli my. Inštinktívne som prudko brzdil a šklbol som motorku k pravému okraju cesty až k obrubníku, ktorý oddeľoval vyvýšený chodník vedľa cesty. Auto sa stále rútilo priamo na nás, bez akejkoľvek reakcie vodiča. Ľadvinka kričala, keďže náraz bol neodvrátiteľný. Čakal som čelný náraz a už som si predstavoval ako letíme cez prednú kapotu auta, ktorého vodič sa rozhodol napáliť si to do stĺpa a so sebou zobrať všetko, čo mu stálo v ceste. V tej chvíli som to vnímal ako spomalený film, hoci to celé trvalo asi 2 sekundy. Tesne pred nárazom som sa prikrčil, v ušiach stále počujem cez intercom ľadvinkin výkrik... Vtedy sa vodič auta rozhodol znova venovať riadeniu a prudkým manévrom s piskotom pneumatík strhol auto tak, že nás minul o centimetre. Neviem, ako je to možné, ale ako povedal kamarát Peter „ohol sa časopriestor“ a stal sa malý zázrak. Proste nás ofúkol o pár centimetrov. Bol to môj najhorší zážitok z ciest a to jazdím v práci denne stovky kilometrov. Sú veci, ktoré proste predvídať nedokážeš a ani to neovplyvníš. Magor v zákrute... Anjel strážny sa narobil, snáď som počul trepot jeho krídel ako sa veľmi snažil... Začiatok zlý, tak dúfajme, že už to bude iba fajn. A veru že bolo.

Prvá pauza bola naplánovaná na pumpe v Tekovských Nemciach. Rýchla káva, s ohľadom na počasie sme vybrali nepremoky, ktoré sme nakoniec vyzliekli až po 2 dňoch v Innsbrucku. Predpoveď počasia neklamala, prehánky sa menili na súvislý dážď, ktorý pri Viedni prešiel do lejaku. Dnešný cieľ, mesto Linz v Rakúsku, leží cca 500 km od miesta ranného štartu. Celkom sme sa potešili, keď popoludní intenzita dažďa klesla a podvečer dokonca chvíľu nepršalo. Rýchlo sme našli ubytko a hurá na večeru do mesta. Ľadvinka to dnes znášala hrdinsky. Keď večer na izbe žmýkala premočené rukavice, dokonca sa usmievala:-)

Deň druhý – smer Innsbruck

Po raňajkách sme vystriehli chvíľu, kedy zoslabol dážď, rýchlo sme pripravili motorečku a hurá vpred do ďalšej mokrej etapy. Dnes nás čakalo 350 km a vyskúšali sme všetky druhy dažďa. Časť cesty na Innsbruck vedie Nemeckom. Rýchlosť na diaľnici regulovali digitálne tabule. Najskôr znížili limit na 100 km/h, lejak však prinútil diaľničnú obsluhu k ďalšej redukcii rýchlosti – najskôr na 80 km/h a potom dokonca na 60 km/h. To už bol lejak ozaj veľmi intenzívny. Dohľadnosť bola cca 100 m do strán. Viditeľnosť dopredu bola ešte nižšia, keďže autá tvorili za sebou vodnú triešť. Musel som sa veľmi sústrediť, lebo aj v tomto nečase boli cesty plné dovolenkárov. V protismere bolo na diaľnici auto na streche – a tvorili sa obrovské kolóny. V našom smere to bolo ok, avšak pár km pred hranicou z Nemecka do Rakúska sa kvôli hraničným kontrolám začali tvoriť zápchy. Opatrne sme sa preštrikovali a po pár minútach sme míňali hraničný prechod a fičali do cieľa dnešnej etapy. Cca 350 km a máme na dnes fajront.

Večer klasika – žmýkanie rukavíc a sušenie navlhnutých vecí. Darmo, nepremok je fajn vecička, ale celodenný dážď urobí svoje. Ľadvinka povedala, že ak mienime takto cestovať častejšie, tak v rámci prípravy si doma sadne v moto oblečení na celý deň do sprchy, aby bola dokonale pripravená :-)

Ešte podvečerná prehliadka Innsbrucku – je to veľmi pekné mesto, večera a padáme unavení do postele. Tak a prvé dva dni máme za sebou, síce počasie nič moc, ale bol to len presun, takže to až tak nevadí. Hlavný cieľ cesty – vysnívané Stelvio - nás čaká a predpoveď počasia je optimistická.

Deň tretí – trojboj

Pri raňajkách študujem v mobile mapu a len tak zo srandy sa opýtam ľadvinky či sa nezastavíme cestou na kávu v St. Moritzi. Ona sa na mňa pozerá a hovorí, že to síce vôbec nemáme po ceste, ale že kávu vo Švajčiarsku ešte nepila. A tým bola vec vybavená:-)

Odchod z Inssbrucku bol krásny, modrá obloha. Slnko žiarilo na okolité kopce a cesta slnečným údolím po 2 upršaných dňoch bola ako z rozprávky. Perfektný asfalt až so St. Moritzu, nádherné scenérie, krajina ako z katalógu. Proste kochačka celou cestou. Z nádhernej letargie v horách ma nečakane prebrala kontrolka na displeji. Treba tankovať. Tu v horách??? Smolu sme si však vyčerpali v prvý deň výletu, takže teraz všetko klapalo ako podľa scenára - zrazu sa na konci nejakej dedinky objavila samoobslužná pumpa - za ceny ako na Slovensku. Čakal som drahotu, ale fajn, môže byť. Ale prečo netečie benzín z pištole? Najskôr bolo treba priložiť kartu k terminálu, potom stojan ožil a napojil nášho tátoša až po okraj.

Onedlho sme dorazili do St. Moritzu. Našli sme voľné parkovacie miesto za cenu ako doma (1 €). To Švajčiarsko fakt nebude tak drahé ako sa zdá. Je čas obeda, tak šup do reštaurácie na námestí. Pred kávičkou sa najskôr najeme. Po fajnom obedíku a kávičke si ešte dávame zmrzlinový pohár, ktorý nás príjemne osviežil v teplom letnom dni. Účet mi zľahka rozhodil srdcový rytmus, ale tváril som sa že omdlievam z tepla a nie z útraty :-) To Švajčiarsko je fakt také drahé ako sa zdá...

S plnými žalúdkami nasadáme na GSu, dáme ešte rozlúčkovú jazdu mestom a vyrážame smer ITALY. Horské priesmyky v azúrovom počasí, špičkový asfalt, pomerne široké zákruty, to všetko STOJÍ ZA TO. Fičali sme smer Livigno až do Bormia, kde sme si zriadili základný tábor pred útokom na hlavný cieľ výletu Passo dello Stellvio.

Aaaaa, skoro som zabudol vysvetliť dnešný trojboj:

1. Raňajky Innsbruck Rakúsko
2. Obed St. Moritz Švajčiarsko
3. Večera Bormio Taliansko

Ďeň štvrtý: BOMBA, PARÁDA, TOPKA, SKVELÉ

Neviem čo iné k tomu dodať. Fotky z netu neklamú. Brutálne fotogenická krajina, zákruty zarezané v strmých svahoch, ostré vracáky aj krátke rovinky, proste motorkársky sen.

Z Bormia sme vyrazili hneď po raňajkách aby sme už okolo 10 hod vychutnávali kávičku na vrchole. Hore je stále sneh, tak som po ľadvinke švihol dve mierne zľadovatelé snehové gule ako cez Vianoce. Pozrela sa na mňa prísnym pohľadom a opýtala sa ma, či si radšej nechcem ísť stavať snehuliaka :-)

Na Stelvio sme si vyčlenili celý deň, takže sme sa nikam neponáhľali. Počasie ako na objednávku, bezvetrie, tak kam by sme sa hnali? V údolí bolo 30 stupňov, hore zatiaľ cca 10. Keď prišiel čas obeda, spustili sme sa na opačnú stranu do mestečka Stelvio. V tomto čase začalo byť na ceste husto. Pekné počasie vyhnalo do kopcov už okolo obeda stovky motorkárov, cyklistov, osobných áut, obytných áut, traktor aj autobus. Všetci to chceli vidieť, zažiť, užiť si... Je čas prázdnin, niet sa čo diviť. Ľadvinka sa kochala a vravela, že keď vystrie ruku, môže sa počas jazdy dotknúť asfaltu v zákrutách. V takto exponovanom teréne vznikajú vo vracákoch kolízne situácie. Niektoré ostré zákruty sú neprehľadné a v kombinácii s úzkou cestou je k prúseru len kúsok. Tesne pred nami sa v zákrute stretlo auto, GSa a cyklista. Nemohlo to skončiť inak. Auto zastalo, cyklista mal v paži ten rezal zákrutu a vytlačil motorku, nuž a  chlapík na GSe naložený s kuframi aj s nemeckou ľadvinkou oplieskal motorečku o kvalitný taliansky asfalt. Pani spravila kotrmelec, pánko nadával ako bača, ale v nemčine. Cyklista mal asi rande v doline, lebo sa ponáhľal a nemal čas riešiť kto je vinník a podobné hlúposti. Jednoducho sa oprel do pedálov a tradaaaaaa, valil dole kopcom ako keby nemal brzdy. Alebo rozum....
Chudák pánko z Nemecka, precestoval stovky kilometrov aby treskol s motorkou o zemeguľu na Stelviu. Týpkovia v aute mali viac rozumu ako neznámy bajker. Hneď vystúpili, pomohli nešťastníkovi s motorkou, pofajčili s ním a bolo dobre. Napriek všetkému musím povedať, že absolútna väčšina jazdcov, šoférov tam jazdí mimoriadne ohľaduplne, nemajú problém v kľude počkať bez trúbenia kým sa „klbko rozpletie“. To s tým trúbením platí na Stelviu, ináč klaksón používajú Taliani častejšie ako brzdu alebo smerovku :-)

Tak, to by sme mali, Stelvio sme prejazdili tam aj naspäť, celkovo cca 160 zákrut, takže zaslúžená večera v Bormiu a spíme ako zarezaní.

Deň piaty – ideme sa kúpať

Po dychberúcich alpských scenériách nasleduje presun na jazero Lago di Garda. Trasa z kopcov viedla dlhou úzkou dolinou smerom na Bergamo (neslávne známe mesto v severnom Taliansku-Lombardsku, kde ukrutne vyčíňala prvá vlna covidovej epidémie). Dlhé desiatky kilometrov sa vlečieme priamou okresnou cestou v úzkom údolí a klesáme smerom do nížin. Dedina strieda dedinu, takže priemerná rýchlosť je nízka. Predbiehať veľmi nemá význam, na rovinkách, kde by sa dalo obiehať, číhajú stacionárne radary, ktorých je tu ozaj dosť a trpezlivo čakajú na to, kedy vám urobia foto za poplatok. Ak mi predsa príde domov nejaká foto, dám si ju do albumu, už ich mám niekoľko...

Je poludnie, citeľne sa oteplilo, oproti Alpám je to poriadna zmena. Preto občas stojíme, dopĺňame tekutiny a užívame si horúci letný deň. Vidina kúpania v čarokrásnom jazere nás poháňa vpred smer Miláno. Desiatky kilometrov ideme paralelne s jazerom Lago di Como, veľa z neho však nevidieť, cesta je totiž vedená desiatkami tunelov. Čoskoro sa napájame na diaľnicu ktorá zrýchľuje náš presun. Na mýtnici berieme ticket a už sa vezieme preplnenou trojprúdovou diaľnicou. Doprava je ozaj hustá, pravý pruh je zaplnený kamiónmi, ktoré tvoria akúsi stenu do ktorej sa netreba tlačiť. Držíme sa v strednom pruhu a výnimočne obiehame. Rýchlosť pohybu v kolóne je cca 110 km/h, snažím sa splynúť s okolitou premávkou, veď sme na výlete a nie na pretekoch.

Jazda v Taliansku má svoje špecifiká. Akonáhle si necháte trošku rozostup od auta pred Vami, hneď Vás ktosi obehne zľava alebo sprava, samozrejme bez smeroviek. Pokiaľ rešpektujete rýchlostné obmedzenia, okamžite vás trúbením upozornia, že značky uvádzajú iba „odporúčanú“ rýchlosť :-) V tuneli, kde bola značka 70km/h nás vytrubovali dovtedy, kým sme nešli aspoň 90 km/h. V Rakúsku čosi neslýchané, v Taliansku celkom bežné. Podobne - značka STOP daj prednosť v jazde. Ak nejde nič, tak sa predsa nezastavuje :-) Po pár vytrúbeniach som si zvykol a tiež som začal jazdiť „ako prasa“ :-) Treba však povedať, že napriek istým odlišnostiam vo chápaní pravidiel cestnej premávky, sú Taliani vcelku ohľaduplní vodiči. Za celý ten čas na preplnených cestách sme nemali jedinú kolíznu situáciu a ani sme nevideli žiadnu búračku.

Cesta pomaly ubiehala a popoludní sme sa dostali do cieľa dnešnej etapy - do mestečka Sirmione na brehu Lago di Garda. Zohnali sme ubytko a hurá do vody. Po piatich dňoch nepretržitého cestovania sme sa rozhodli dať si jeden deň pauzu.

Deň šiesty : kúpačka - oddych, dobé jedlo - oddych, skvelé vínko - oddych a stále dookola

V noci sme zažili poriadnu búrku, niekoľkokrát vypadla elektrina, chvíľu netiekla ani voda. Živel polámal stromy v celom okolí, cesty pokryl nános hliny, lístia a polámaných konárov, ale život sa nezastavil, vyšlo slnko a všetko bolo fajn. Treba povedať, že rozhodnutie dať si po piatich dňoch jazdenia jeden deň pauzičku bolo múdre. Dokonca ma za to ľadvinka pochválila a ja som už začal tušiť, že asi pôjde nakupovať :-) Keďže kufre doma predvídavo nenaplnila na ich plnú kapacitu, ostalo v nich miesto na drobný nákup. Takže nové letné šaty, blúzka, pohľadnice, hrnček, čokolády a čo ja viem čo ešte. Už ma zase berú mdloby, práve pípla SMS z banky :-)

Deň siedmy – ďalšie jazero - Worthersee

Deň voľna nám veľmi pomohol, oddýchnutí a plní energie sme sa tešili na ďalšie jazdenie. Preplnenou diaľnicou po rovinách smer Benátky sme pokračovali na Udine. Tam konečne zmizli zápchy a cesta ubiehala svižným tempom smerom na Rakúsko. Kvalitná vozovka, málo áut, modrá obloha, proste pohodička. Prechádzali sme niekoľko mostov ponad neexistujúce rieky. Všetko vyschnuté, iba kamenisté koryto napovedá že tu asi niekedy tiekla široká rieka. Aký kontrast, tu, južne od Álp. Na severnej strane Álp sme v dažďoch míňali preplnené korytá riek, v Nemecku boli katastrofálne záplavy a tu... sucho. Vzdušnou čiarou cez Alpy je to možno len 200 km a zrazu je tu celkom iný svet. Príroda je veľká čarodejnica...

Premávka postupne hustne, spomaľujeme, občas aj zastavujeme a nakoniec všetci stojíme. Nejaký čas poslušne trčíme v poludňajšej zápche, uprostred ničoho, chvíľami sa na spojke posúvame vpred o pár metrov aby sme zase stáli, netušiac prečo, ani ako dlho. Horúci vzduch sa takmer nehýbe, bezzubý kamionista v klimatizovanej kabíne na nás pozerá a s úsmevom ukazuje vztýčený palec. Asi sa mu páčila motorka, alebo ľadvinka, alebo žeby ja??? :-) Už nám praží slnko na hlavy... No nič, vyzerá to nadlho, karavána sa zasekla, preto radím jednotku, dávam smerovku doprava, kamionisti ma ochotne púšťajú cez svoj pruh a už sa posúvame odstavným pruhom opatrne vpred. Kolóna mala nakoniec viac ako 10 km kvôli oprave v tuneli. V duchu som súcitil s autami v nekonečnej kolóne. Čoskoro sa dostávame na rakúske územie a smerujeme na Klagenfurt, kde máme pri jazere vyhliadnuté ubytovanie.

Pozor, už sme v Rakúsku takže k slovu sa dostáva tempomat, fotiek z Rakúska mám už dosť. Navyše sú drahé... Podvečer sme dorazili do hotela na brehu jazera. Stihli sme sa v pohode okúpať, navečerať, poprechádzať po okolí a ochutnať Aperol. Večer si ešte nastavujeme budík na siedmu, aby sme stihli v pohode raňajky. Čaká nás totiž najdlhšia etapa výletu, viac ako 600 km smerom do B. Bystrice.

Deň ôsmy – hurá domov

Ráno bez problémov vstávame ešte pred budíkom a na raňajkách sme prví. Hotel je síce plný, ale je sobota a ľudia si sem prišli oddýchnuť a nie vstávať skoro ráno. To ale nie je náš prípad, my máme pred sebou celý deň v sedle. Takže posledné nahodenie kufrov, fotka pred hotelom a už sa vezieme na našom tátošovi smer Viedeň.

Zastávky sa snažím robiť každých cca 100 km, aby sme boli svieži a v pohode. Takže sem-tam čerpačka, sem tam Landzeit reštaurácia. Slnko stúpa vyššie a vyššie a podobne je to s teplotou. Dostávame chuť na chladenú colu. Ale čo to? Zase ma chytajú mdloby. Účet za 2 (slovom dve) malinké coly na „motoreste“ za 11 € ? Danke schön, bitte schön, auf Wiedersehen :-)

Ani neviem ako - a sme zase po ôsmich dňoch na čerpačke v Tekovských Nemciach. Už cítime únavu, je horúco a domov nám ostáva posledných cca 100 km. Popíjajúc kávičku vidíme kráčať po rozpálenom asfalte holuba, ako sa snaží nájsť tieň pod tankujúcimi autami. Napriek únave mi mozog signalizuje, že niečo nie je v poriadku. Nie som síce ornitológ, ale ešte zo skôlky si pamätám, že holub nie je sliepka a má lietať, nie sa tackať po ceste z nohy na nohu. Tak som opustil klimatizované priestory čerpačky a poďho zachraňovať unaveného operenca. Poprosil som posádku vozidla, aby pri pohýnaní neprešli malého aviatika a do rúk som vzal krhlu, ktorá slúži na doplnenie vody do ostrekovačov. Unavený holub sa vôbec nebál a nechal sa polievať vodou. Z kaluže, ktorá sa vytvorila počas jeho sprchovania, sa dosýta napil a spokojne oddychoval pri stojane. Z wellness zážitku ho vyrušili opálení rumunskí pocestní, ktorí s krikom riešili drobnú partnerskú krízu. Náš nový lietajúci kamarát sa na to asi nemohol pozerať, zatrepal krídlami a hybaj kamsi do sveta. Zakrúžil nad čerpačkou a letel ktovie kam.

To už ľadvinka kráčala smerom k motorke a ja som pochopil, že sa už nemám zabávať... Domov sme išli veľmi kľudnou jazdou, iba na diaľnici za Zvolenom som nachvíľu „vyhnal muchy z výfuku“ a boli sme doma. Unavení, ale vysmiati od ucha k uchu.

Celkovo sme najazdili 2 500 km, prešli sme 7 hraničných prechodov. Na žiadnom z nich nás nezdržovali, proste videli motorku a púšťali nás bez kontroly ďalej. Motorečka šlapala ako hodinky, bez jediného zaváhania. S ľadvinkou sme sa zhodli, že to bola ďalšia skvelá dovolenka na dvoch kolesách. Práčka ešte nestihla doprať veci z výletu a my už vieme kam pôjdeme zase o rok :-)

Ak to chcete vedieť aj Vy, STAY TUNED.